31. december je takmer na celom svete spájaný s koncom starého a začiatkom nového kalendárneho roka. Podľa gregoriánskeho kalendára je už po Vianociach a tak mnohí často veľmi bujaro oslavujú príchod Nového občianskeho roka. Na Slovensku je v tento deň v kalendári meno Silvester, a preto si na konci roka ľudia zvyknú želať veselého Silvestra, aby čo najkrajšie oslávili príchod Nového roka.
My pravoslávni sme však iní, lebo aj samotný Isus Christos o nás hovorí, že nie sme z tohto sveta (pozri Jn 15, 19) a tak sa aj správame inak ako tento svet. Či sviatkujeme podľa juliánskeho, alebo gregoriánskeho kalendára, bujaré silvestrovské oslavy u nás nemajú miesto. Podľa nového kalendára je totiž sviatok Obrezania Hospodinovho a sv. Vasilija Veľkého, na ktorý by sme sa mali pripraviť už od večera, aby sme mohli na sv. Liturgii pristúpiť k sv. Čaši. Tým pádom sa vylučuje dokonca aj pripíjanie šampanským o polnoci, keďže práve vtedy nám začína eucharistický pôst.
Podľa starého kalendára si môžeme dovoliť ešte menej. Je to pôstne obdobie a na 1. január nepripadá žiaden veľký sviatok. Navyše ak sa pozrieme nato, že cirkevný Nový rok sme začali už 1. septembra, taktiež tu niet čo oslavovať.
Na druhej strane je táto noc často plná hriechu a hýrenia. K tomu všetkému pompézne ohňostroje, petardy, hlasná hudba, tance… Kresťansky zmýšľajúci človek má mnohokrát chuť sa niekde schovať, aby sa tá noc čím skôr skončila.
S Božou pomocou sa už pred 19. rokmi podarilo nájsť jednu z alternatív týmto neraz bujarým oslavám Nového roka a skupina pravoslávnych veriacich sa začala stretávať počas silvestrovskej noci v chráme na celonočných modlitbách. Bolo tomu tak aj tento rok v Nižnej Polianke, kde prišlo niekoľko desiatok ľudí, aby spolu s viacerými duchovnými slúžili Paraklis k Presvätej Bohorodičke, Akafist k Najsladšiemu Isusovi, utreňu a sv. Liturgiu, na ktorej väčšina prítomných pristúpila k sv. Eucharistii.
Prítomní veriaci si počas noci mali možnosť vypočuť tri kázne duchovných, vyspovedať sa, pomodliť sa, ale predovšetkým vyhnúť sa davovej psychóze z oslavy Nového roka. Ako bolo na konci povedané jedným zo slúžiacich duchovných, „v dnešnú noc sme do tohto chrámu neprišli nič oslavovať, ale organizovaním týchto celonočných bdení chceme dať alternatívu ľuďom, ktorí chcú stráviť túto noc v modlitbe.“
Paradoxné je, že na 1. január podľa juliánskeho kalendára pripadá sviatok sv. mučeníka Bonifatija, ku ktorému sa mnohí ľudia modlia s prosbou od zbavenia sa alkoholizmu. Tento svätec bol totiž hriešnik žijúci v nezákonnom vzťahu so svojou domácou a tá ho poslala do Ázie po ostatky sv. mučeníkov, ktoré chcela mať ako akýsi talizman. Keď Bonifatij videl utrpenia kresťanov a obrovskú Božiu blahodať, ktorá sa pri ich mučení diala, aj on vyznal, že je kresťan, aj keď dovtedy sa ku kresťanstvu nehlásil. Bol strašne mučený, zabitý a prinesený svojej panej, ako jej to sám pred odchodom zo žartu predpovedal. Aglaida prijala jeho sv. ostatky, postavila nad nimi chrám a do konca života žila v pokání.
Aj príklad sv. Bonifatija by nás mal viesť k tomu, aby sme sa snažili vyhýbať hriešnym oslavám Nového roka a radšej vyhľadávať modlitbu a Božiu prítomnosť, či už máme juliánsky, alebo gregoriánsky kalendár. A keď už chceme príchod Nového roka osláviť aj podľa štátneho kalendára, vari to nie je lepšie urobiť v chráme pri modlitbe, spoveďou a Prijímaním, ako krikom, tancom, opilstvom či nebezpečnou pyrotechnikou? Rozhodnime sa správne.
Prot. Peter Soroka