Pravoslávna cirkev je jedná, svätá, všeobecná, apoštolská a založil ju Spasiteľ Isus Christos. Vznikla pri Zostúpení Svätého Ducha na apoštolov, ktorí ju rozšírili do celého sveta. Na dnešnom území Slovenska jej história začína príchodom sv. vierozvestcov Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, kedy sväté moravské knieža Rastislav poprosilo byzantského cisára Michala o učiteľov viery. Tí na naše územie z Carihradu prišli v roku 863 a počas niekoľkoročnej misie učili slovanský národ Pravoslávnej viere. Neskôr však boli žiaci sv. Cyrila a Metoda vyhnaní a naše územie podliehalo tvrdej latinizácii. Napriek tomu sa však v Čechách, na Morave a Uhorsku pravoslávne bohoslužby konali ešte aj v 12 storočí. Rusíni, žijúci na Podkarpatskej Rusi a dnešnom východnom Slovensku vyznávali pravoslávnu vieru aj naďalej a jurisdikčne patrili pod Carihradský patriarchát. V 17. stor. však v týchto oblastiach patrila pôda zväčša zemepánov západnej viery a tí chceli, aby aj ich poddaní boli príslušníkmi rovnakej cirkvi. Podľa vzoru Brest-litovskej únie sa preto snažili presvedčiť tunajšie obyvateľstvo na uznanie pápeža za hlavu svojej cirkvi pri zachovaní východného obradu, cirkevnoslovanského bohoslužobného jazyka, či juliánskeho kalendára. Náš ľud sa však pevne držal svojej viery a pokusy o násilné zavedie únie, ktoré sa udiali napr. v roku 1614 na Zostúpenie Sv. Ducha v krásnobrodskom monastieri pri Medzilaborciach, veriaci jednoznačne odmietli a zmarili. Páni sa teda snažili pôsobiť na národ cez jeho duchovných otcov, ktorí boli v tom čase taktiež poddanými. Prisľúbili im, že ak podpíšu úniu a prejdú s veriacimi pod jurisdikciu Ríma, dostanú pozemky a už nebudú musieť pracovať na pánskom. V roku 1646 sa tak na užhorodskom zámku zišlo okolo 60 z vtedajších viac než 800 pravoslávnych kňazov v našom regióne, aby podpísali spomínanú úniu s Rímom. Tá sa do histórie dostala pod názvom „Užhorodská“. Nedá sa však povedať, že Pravoslávie v danom roku prestalo existovať. Podobné „podpisové akcie“ boli organizované aj v ďalších regionálnych centrách nasledujúcich 80 rokov. Duchovní sa totiž pevne držali otcovskej viery a posledný mukačevský pravoslávny biskup Dositej zomrel v uhoľskom monastieri v roku 1735.

História Pravoslávia však pokračovala na dnešnom západnom Slovensko, kde sa počas veľkého sťahovania usídľovali srbské rodiny so svojimi kňazmi a biskupmi. Tí utekali pred Turkami a ako jediná miestna pravoslávna cirkev mala od rakúsko-uhorského cisára právo pôsobiť na našom území. Takto máme už z roku 1511 písomné zmienky o pôsobení pravoslávnych Srbov v Komárne, ale aj Trnave a ďalších mestách.

Na počiatku 20. storočia silneli snahy o návrat obyvateľstva k Pravoslávnej viere. Bolo to aj pod vplyvom cestovania našich ľudí za prácou do USA, kde sa dozvedali, že aj keď majú rovnaký obrad a vieru ako ostatní pravoslávni, oficiálne patria pod Rím. S návratom domov sa mnohí vracali aj k Pravosláviu, čo však nebolo veľmi jednoduché.

Celej situácii veľmi pomohla misia ruských emigrantov, ktorí v čele s archimandritom Vitalijom (Maximenko) založili v roku 1923 pravoslávny monastier prep. Jova Počajevského v Ladomirovej (okr. Svidník). Zriadili tu aj tlačiareň, kde vydávali noviny „Pravoslavnaja Karpatskaja Rus“, cirkevné kalendáre a ďalšiu liturgickú aj duchovnú literatúru pre celý vtedajší ruský zahraničný svet. Predovšetkým sa však venovali domácim veriacim a vďaka ich práci sa mnohé dediny vrátili späť k pravoslávnej viere. V tej dobe na území Československa pôsobili tri jurisdikcie – konštantínopolská, ruská zahraničná a srbská – štát uznával len srbskú. Počet pravoslávnych veriacich v roku 1929 stúpol na 130 000. Na území Slovenského štátu bola pravoslávna Cirkev ostro sledovaná a len trpená. Po roku 1945 malo Pravoslávie v československej spoločnosti značnú popularitu. Pretože Srbská pravoslávna cirkev po 2. svetovej vojne nemala dosah na dianie a život pravoslávnej Cirkvi v Československu, pravoslávni veriaci požiadali Ruskú pravoslávnu cirkev o prijatie do jej jurisdikcie. Bolo im vyhovené.

V roku 1950 sa komunistická štátna moc rozhodla zlikvidovať tzv. gréckokatolíkov. Sledovala tým oslabenie vplyvu Vatikánu na spoločnosť. Veriaci mohli prijať latinský obrad alebo prejsť do Pravoslávnej cirkvi. Necitlivý postup komunistov vzbudil u mnohých averziu. Po obnovení tzv. gréckokatolíckej cirkvi v r. 1968 dochádzalo k mnohým útokom na pravoslávnych kňazov a násilnostiam voči pravoslávnym veriacim. K novej vlne nepokojov došlo v roku 1990 pri tzv. majetkovo-právnom vysporiadaní, kedy Pravoslávna cirkev na území Slovenska prišla o takmer všetok svoj nehnuteľný majetok. Napriek všetkému dokázala v priebehu 20 rokov postaviť viac ako 130 chrámov a nové cirkevné budovy.

Z misijného pohľadu spoločensko-politický život ukazoval, že bude lepšie, ak Pravoslávna cirkev v Československu bude samostatná. Preto Posvätná synoda požiadala Jeho Svätosť moskovského patriarchu Alexija o udelenie autokefality. Keďže dôvody tejto žiadosti boli obojstranne dobre známe a pochopiteľné, patriarcha Alexij v roku 1951 autokefalitu udelil.

Túto autokefalitu neuznal Ekumenický patriarchát a ďalšie grécko-jazyčné Cirkvi. Napriek tomu mala Pravoslávna cirkev v Československu v svetovom Pravosláví dobré meno. Po nadviazaní bližších vzťahov Jeho Blaženosť metropolita Dorotej písomne požiadal Ekumenický patriarchát o potvrdenie autokefality. Tejto žiadosti bolo vyhovené vydaním Patriaršieho a synodálneho Tomosu č. 1058 dňa 27. augusta 1998.

1. januára 1993 sa Česko-slovenská federatívna republika rozdelila na dva samostatné štáty – Českú republiku a Slovenskú republiku. Pravoslávna cirkev bola nútená reagovať na túto skutočnosť. V oboch štátoch boli zo zákona o cirkvách zaregistrované dva samostatné právne subjekty, a to Pravoslávna cirkev v českých krajinách a Pravoslávna cirkev na Slovensku. Veriaci ľud a duchovenstvo Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku na jej miestnom sneme rozhodli o zachovaní kanonickej jednoty tejto miestnej Cirkvi prostredníctvom spoločnej Posvätnej synody.

V súčasnosti má Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku dve metropolitné rady, štyri eparchie, jednu teologickú fakultu – Pravoslávnu bohosloveckú fakultu Prešovskej univerzity v Prešove – a niekoľko monastierov. Cirkev prevádzkuje filantropické zariadenia zamerané na deti, mládež a utečencov. Cirkevné obce poskytujú filantropickú službu núdznym. Cirkev sa zapája do ekologických a environmentálnych aktivít. Vydáva bohoslužobné knihy, teologickú literatúru, v Čechách oficiálny časopis Hlas pravoslaví a na Slovensku Odkaz sv. Cyrila a Metoda. V oboch častiach cirkvi pôsobia Bratstvá pravoslávnej mládeže, ktoré sú členmi Svetového bratstva pravoslávnej mládeže Syndesmos.

Podľa posledného sčítania obyvateľstva je na Slovensku 49 133 veriacich, čo je 0,9% z celkového počtu obyvateľstva. Slovenská časť cirkvi je členená na dve eparchie: Prešovskú pravoslávnu eparchiu, ktorej predstaviteľom a zároveň hlavou celej miestnej Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a a Slovensku je Jeho Blaženosť, Rastislav arcibiskup prešovský, metropolita českých krajín a Slovenska; a Michalovsko-košickú pravoslávnu eparchiu v čele s Jeho vysokopresvietenstvom Jurajom, arcibiskupom michalovsko-košickým.