Preambula k ústave našej miestnej cirkvi

Poučenie o pravoslávnej cirkvi

Vierouka pravoslávnej Cirkvi spočíva vo Svätom Písme a vo všeobecnej cirkevnej Tradícii. Cirkevná tradícia je zachovaná tak v poriadku Cirkvi a jej živote, ako aj v spisoch svätých otcov, t. j. cirkevných spisovateľov prvých storočí dejín kresťanstva.

Vyznanie viery pravoslávnej Cirkvi bolo sformulované na základe najstarších textov, vyznávaných veriacimi pri krste, opierajúcich sa o Tradíciu a Sväté Písmo, a do všeobecného užívania bolo uvedené čiastočne v roku 325, kedy bolo prijaté Prvým všeobecným snemom všetkých kresťanských miestnych cirkví, konanom v Nikei, a potom doplnené Druhým všeobecným cirkevným snemom v roku 381, konanom v Carihrade. Toto vyznanie, nazvané Nikeo (alebo Nicejsko) – Carihradské, bolo spoločné pre všetky miestne Cirkvi, spojené do jednej svätej, všeobecnej, apoštolskej kresťanskej Cirkvi. Všetky nasledujúce cirkevné snemy sa k tomuto vyznaniu verne hlásili a zakázali ho meniť. Na Západe však bolo neskôr bez uznesenia všeobecného cirkevného snemu vsunuté do neho slovo “Filioque”, čím bola porušená do tej doby spoločná viera Cirkvi v Svätého Ducha.

Kánonické právo pravoslávnej Cirkvi je založené na pravidlách, ktoré boli prijaté na siedmich všeobecných snemoch a na významnejších snemoch miestnych Cirkví, i na pravidlách, ktoré obsahujú spisy svätých cirkevných otcov.

Zriadenie pravoslávnej (po grécky orthodoxnej) Cirkvi bolo vytvorené v dobe od 1. do 9. storočia. Podľa tohto zriadenia sa kresťania organizujú podľa štátnych území a podľa národov do miestnych Cirkví. Miestne Cirkvi sú spojené do jednej všeobecnej (po grécky katholíckej) Cirkvi. K tomuto systému všeobecnej Cirkvi patrila pôvodne aj rímska cirkev. V nej však neskôr šiel vývoj k vytvoreniu pápežstva. Zatiaľ čo sa do 9. storočia zúčastňovala na všetkých všeobecných cirkevných snemoch a podriaďovala sa ich uzneseniam (napr. 6. všeobecný snem v rokoch 680-681 odsúdil rímskeho patriarchu Honoria za bludný monoteletizmus a rímska cirkev sa tomuto rozsudku podriadila), neskôr sa v rímskej cirkvi uplatňovala zásada, že uznesenia všeobecných cirkevných snemov vyžadujú schválenie rímskeho patriarchu. Východné Cirkvi vždy vystupovali proti týmto tendenciám. To viedlo v r. 1054 k cirkevnému rozkolu, v ktorom na jednej strane stál rímsky patriarchát a na druhej strane patriarcháty carihradský, alexandrijský, antiochijský a jeruzalemský. V tejto dobe začali tieto patriarcháty užívať názov “orthodoxný” na znamenie toho, že nesúhlasia s novým vývojom pomerov v rímskej cirkvi (s “Filioque”, s pápežstvom, zavádzaním latinčiny u všetkých národov, s ideou odpustkov, so všeobecným celibátom duchovenstva, s pokusmi o zavedenie prijímania pod jedným spôsobom a iné) a že trvajú na doterajšom učení.

Názor – pomerne bežný, že pravoslávna Cirkev vznikla iba v roku 1054 odtrhnutím od Ríma, je historickým omylom. Miestne pravoslávne Cirkvi neboli nikdy podriadené Rímu, hoci rímsky patriarcha sa, ako biskup prvého hlavného mesta Rímskej ríše, tešil veľkej autorite. Právny vzťah východných patriarchov k rímskemu bol rovnaký, aký bol ich vzťah medzi sebou. Nebol to vzťah podriadenosti, ale rovnosti. O odtrhnutí od Ríma je možné hovoriť u cirkví, ktoré sa vytvorili na Západe na základe reformácie, pretože pred reformáciou patrili k rímskej cirkvi. Tieto cirkvi podľa názoru pravoslávnej Cirkvi vo svojom odpore voči Rímu zašli do opačnej krajnosti, to znamená príliš vľavo, zatiaľ čo vývoj rímskej cirkvi išiel príliš vpravo. Pravoslávna Cirkev vieroučne i svojou organizáciou je verná apoštolskej tradícii uprostred. Z cirkví odlúčených od Ríma sú pravoslávnej Cirkvi najbližšie cirkev starokatolícka a onen smer anglikánskej cirkvi, ktorý sa nazýva High Church (vysoká cirkev). Pravoslávna Cirkev sa však neuzatvára pred stykmi so žiadnou kresťanskou cirkvou a zúčastňuje sa na medzicirkevných konferenciách.

Pravoslávna Cirkev vyriešila svoj vzťah k národnostiam a štátnym útvarom tak, že sa organizuje, ako už bolo povedané, podľa štátnych území a podľa národov.

Najvyšším zákonodarným spoločným orgánom všetkých pravoslávnych Cirkví vo svete je všeobecný snem, ktorý je ich spoločným spojivom. Všeobecný snem ako najvyššia autorita Cirkvi rieši principiálne vieroučné otázky. V dnešnej situácii sa stretávajú predstavitelia miestnych pravoslávnych Cirkví k prerokúvaniu spoločných otázok praktického charakteru na celopravoslávnych konferenciách.

K starobylým patriarchátom sa počítajú patriarcháty: carihradský, ktorého predstaviteľ je “prvý medzi rovnými”, alexandrijský, antiochijský, jeruzalemský. Historickým vývojom vznikli ďalšie miestne patriarcháty: ruský, srbský, rumunský, gruzínsky, bulharský a miestne Cirkvi cyperská, grécka, poľská, albánska, americká, fínska a ďalšie.

Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku nadväzuje na dedičstvo, ktoré bolo našim národom dané slovanskými apoštolmi, svätými Cyrilom a Metodom. Po potlačení ich diela na území Veľkomoravskej ríše v 9. storočí sa ešte udržiavala slovanská bohoslužba do začiatku 12. storočia v Čechách a na Slovensku, kde v jeho východnej oblasti pretrvala až do našej doby. Na tomto fakte nič nezmenilo ani zavedenie únie v r. 1649. Pravoslávna Cirkev tiež zaujíma kladné stanovisko k Jánovi Husovi, lebo jeho učenie je v súlade s učením pravoslávnej Cirkvi.

Počiatky obnovenia pravoslávnej Cirkvi v Čechách, na Slovensku a Podkarpatsku spadajú do druhej polovice 19. storočia. V Prahe sa konali pravidelné pravoslávne bohoslužby od roku 1874 v chráme sv. Mikuláša na Staromestskom námestí a to kňazom Ruskej pravoslávnej cirkvi, ktorý bol ustanovený taktiež pre chrámy v Karlových Varoch, Františkových Lázňach a Mariánskych Lázňach. Jurisdicky patrili pravoslávni Česi jednotlivo najprv ku kňazovi gréckej cirkevnej obce vo Viedni a od r. 1893 ku kňazovi srbskej cirkevnej obce v tom istom meste. Prístupom Čechov k pravosláviu v rokoch 1900-1908 sa zaoberala aj ministerská rada vo Viedni, ktorá v nich videla nebezpečenstvo panslavizmu. Pretože sa pravoslávni Česi nemohli za Rakúsko – Uhorska zorganizovať do cirkevnej obce, zriadili si v r. 1903 “Pravoslávnu besedu” a neskôr spolok “Československá obec pravoslávna v Prahe”, ktoré mali pripraviť predpoklady pre cirkevnú organizáciu, ak by to umožnili pomery. To sa stalo štátnym prevratom v r. 1918.

V uhorskej časti rakúsko-uhorského štátu sa pravoslávie udržalo vo svojej liturgickej podobe s cirkevnoslovanským jazykom a osobitými karpatoruskými spevmi, aj keď veriaci ľud bol od polovice 17. storočia násilím nútený formálne prijímať cirkevnú úniu s Rímom. Svedčí o tom i to, že tu nebola porušená kontinuita jestvujúcej pravoslávnej Cirkvi. Iba pravoslávni Srbi v Uhorsku mali ako obrancovia štátu proti Turkom cirkevnú slobodu a udržali si pravoslávie. Na začiatku 19. storočia sa pravoslávna Cirkev v oblasti Podkarpatska a východného Slovenska začala opäť obnovovať, ale úrady tieto pokusy tvrdo trestali. Aj tu došlo k slobodnému hnutiu obnovy pravoslávia po vzniku samostatného Československého štátu. Sila tohto hnutia prekvapila politických činiteľov. V r. 1929 dospel vývoj pravoslávneho hnutia v Československej republike až k zriadeniu dvoch eparchií – eparchie českej a eparchie podkarpatoruskej. Vývoj smeroval k zriadeniu slovenskej eparchie s nádejou, že sa potom spojí do miestnej autokefálnej Československej cirkvi pravoslávnej. Obe vzniknuté eparchie sa rozvíjali pod jurisdikciou, materskou starostlivosťou Srbskej pravoslávnej cirkvi, ktorej právna kontinuita pre nástupnické štáty rakúsko-uhorskej monarchie bola uznaná aj Československou republikou. Významným spôsobom k obnove pravoslávia na Slovensku prispeli tí, ktorí v ťažkých časoch odišli za prácou do USA, prijali tam pravoslávie a boli schopní morálne, finančne i organizačne podporiť obnovujúce sa cirkevné obce.

Koncom r. 1921 bol štátnym úradom predložený cirkevný štatút “Českej náboženskej obce pravoslávnej v Prahe”, ktorý bol schválený výnosom Ministerstva školstva zo dňa 31. 3. 1922. Podľa tohto štatútu všetci pravoslávni na území Čiech, Moravy a Sliezska tvorili jednu veľkú cirkevnú obec, ktorá mala sídlo v Prahe. V čele obce stál biskup, ktorý spravoval záležitosti spolu s predsedníctvom obce a so synodálnou radou. V miestach s vyšším počtom pravoslávnych veriacich boli podľa štatútu zriadené duchovné správy a tiež zbory (rady) starších s miestnou kompetenciou. Tento stav pri raste počtu veriacich nebol na dlhú dobu udržateľný. Preto synodálna rada v r. 1928 predložila Svätej synode Srbskej pravoslávnej cirkvi a vláde novú cirkevnú ústavu, podľa ktorej sa na území českých historických krajín zriaďuje pravoslávna eparchia. Paralelne s týmto vývojom postupovali organizačné práce i na východe vtedajšej republiky, kde vznikla mukačevsko-prešovská eparchia. Zriadením eparchií dosiahla Česká pravoslávna cirkev, ako aj karpatoruská Cirkev riadne kánonické jednotky, ktoré vytvorili základné predpoklady budúcej autokefálnej Cirkvi na území Československej republiky. Prvé (ustanovujúce) zhromaždenie českej pravoslávnej eparchie sa konalo podľa jej novej ústavy, vypracovanej biskupom Gorazdom, dňa 22. 9. 1929 v Olomouci. Na ňom bola uskutočnená voľba eparchiálneho biskupa, vladyku Gorazda, eparchiálnej rady, duchovného eparchiálneho súdu, eparchiálnych revízorov a moravského protopresbytera. Obdobne sa dňa 12.12.1929 pre Podkarpatsko a Slovensko ustanovila riadne a právoplatne Pravoslávna eparchia mukačevsko-prešovská na čele s delegátom Srbskej pravoslávnej cirkvi vladykom Serafímom štipským.

Nádejný vývoj Pravoslávnej cirkvi v Československu bol však otrasený udalosťami vojnových rokov 1939-1945. Znamenali pre ňu: 1) po rozbití Československej republiky prerušenie prirodzených väzieb oboch eparchií, 2) po prepadnutí Juhoslávie nacistami znemožnenie spojenia so srbským patriarchátom (obe eparchie boli prinútené v čase vojny podriadiť sa berlínskemu metropolitovi), 3) po vlasteneckej podpore poskytnutej účastníkom protinacistického odboja mučenícku obeť biskupa Gorazda a jeho druhov, 4) následnú perzekúciu všetkého českého pravoslávneho duchovenstva a časti laických pracovníkov pravoslávnej Cirkvi, a nakoniec 5) úradnú likvidáciu Českej pravoslávnej cirkvi, zákaz jej činnosti alebo jej podporu a konfiškáciu všetkého majetku (september 1942). V r. 1945 bol život českej pravoslávnej eparchie v oslobodenom Československu opäť obnovený.

Povojnový vývoj v Československu priniesol v pravosláví zásadné organizačné zmeny. Pretože Podkarpatská Rus bola politicky oddelená od Československej republiky a pričlenená k ZSSR, bolo nutné samostatne zorganizovať pravoslávne cirkevné obce, ktoré z bývalej užhorodsko-prešovskej eparchie zostali na Slovensku. Tieto vyjadrili želanie prijať jurisdikciu Moskovského patriarchátu Ruskej pravoslávnej cirkvi. Podobne optovali i farnosti ruskej emigrácie, organizované samostatne mimo rámec českej a karpatoruskej eparchie.

Tiež česká pravoslávna eparchia sa rozhodla pre zmenu jurisdikcie. Eparchiálne zhromaždenie 8.11.1945 v Olomouci sa uznieslo požiadať o vyčlenenie z jurisdikcie Srbskej pravoslávnej cirkvi a prijatie do jurisdikcie Moskovského patriarchátu. Posvätná synoda Ruskej pravoslávnej cirkvi rozhodla o jej prijatí dňa 14. 1. 1946. Súčasne zriadila Exarchát Moskovského patriarchátu v Československu, ktorý zahrnul všetky cirkevné obce na území Československa. Pražské biskupstvo bolo povýšené na arcibiskupstvo (neskôr metropoliu). Arcibiskupom pražským a českým, exarchom Moskovského patriarchátu v Československu, sa stal vladyka Jelevferij (Voroncov).

Návrat prevažne pravoslávnych Čechov z ukrajinskej Volyne v r. 1947 do vlasti priniesol nutnosť rozšíriť počet budovaných cirkevných obcí v českej eparchii. Preto 7. 12. 1949 jej eparchiálne zhromaždenie rozhodlo vyčlenením pravoslávnych cirkevných obcí na Morave a v Sliezsku zriadiť samostatnú pravoslávnu eparchiu olomoucko-brnenskú. Za jej prvého biskupa bol zvolený vladyka Čestmír (Kráčmar). Samostatná pražská eparchia bola ustanovená 5.1.1950 na čele s metropolitom Jelevferijom. Na Slovensku bola ustanovená samostatná prešovská eparchia na čele s biskupom Alexijom (Dechterevom). Eparchiálne zhromaždenie schválilo Ústavu pravoslávneho exarchátu Moskovského patriarchátu v Československu a Vykonávacie predpisy, upravujúce cirkevný život eparchií.

V dňoch 28. a 29. 7. 1950 bola vytvorená a konštituovaná nová pravoslávna eparchia na Slovensku: Michalovská pravoslávna eparchia. Za jej eparchiálneho biskupa bol zvolený vladyka Viktor (Mihalič), bývalý gréckokatolícky kanonik, ktorý sa spolu s veriacimi zjednotil s pravoslávnou Cirkvou.

V roku 1948 bol v Karlových Varoch otvorený Duchovný seminár pre výchovu pravoslávneho duchovného dorastu. Nasledujúceho roku bol prenesený do Prahy a v r. 1950 prebudovaný na Pravoslávnu bohosloveckú fakultu v Prahe, ktorej sídlo bolo prenesené do Prešova. Dnes pôsobí v rámci Prešovskej univerzity v Prešove.

Dňa 2.10.1951 návrh biskupského zboru exarchátnej rady, aby požiadala Posvätnú synodu Ruskej pravoslávnej cirkvi o požehnanie k udeleniu autokefality pre pravoslávnych v ČSR, bol akceptovaný rozhodnutím synody zo dňa 10.10.1951. Slávnostne bola autokefalita Pravoslávnej cirkvi v Československu vyhlásená na verejnom zasadaní exarchátneho zhromaždenia 8.12.1951 v katedrálnom chráme sv. Cyrila a Metoda v Prahe a nasledujúceho dňa v nedeľu 9. decembra bol slávnostne uvedený do svojho úradu ako predstaviteľ novej autokefálnej pravoslávnej Cirkvi metropolita pražský a celého Československa Jelevferij. Svoj súhlas s týmto aktom potvrdili účasťou svojich delegácií popri materskej ruskej Cirkvi tiež antiochijská, gruzínska, rumunská, bulharská, albánska a poľská. Súčasne bola prijatá zástupcami eparchií pražskej, olomoucko-brnenskej, prešovskej a michalovskej Ústava Pravoslávnej cirkvi v Československu, ktorá bola schválená aj štátnou správou. Oznámenie o zvolení metropolitu Jelevferija za predstaviteľa autokefálnej Cirkvi bolo predložené Jeho Svätosti Athenagorovi, arcibiskupovi konštantinopolskému, ekumenickému patriarchovi, Jeho Blaženosti Christoforovi, pápežovi a patriarchovi alexandrijskému a celej Afriky, Jeho Blaženosti Alexandrovi III., patriarchovi Veľkej Antiochie a celého Východu, Jeho Blaženosti Timotejovi, patriarchovi sv. mesta Jeruzalema a celej Palestíny a všetkým ostatným predstaviteľom autokefálnych pravoslávnych Cirkví. V nasledujúcich desaťročiach bola autokefalita našej Cirkvi prijímaná ako historická realita väčšinou miestnych pravoslávnych Cirkví. Konštantinopolská Cirkev (carihradský patriarchát) vydala “Patriarchálny a synodálny tomos (akt) o požehnanie autokefality svätej Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku” dňa 27.8.1998.

VIII. riadny miestny snem Pravoslávnej cirkvi v Československu, konaný dňa 11. a 12. decembra 1992, reagoval na samostatný štátotvorný vývoj v českých krajinách a na Slovensku, ktorý vyústil do vzniku samostatnej Českej republiky a samostatnej Slovenskej republiky dňa 1.1.1993. Vzhľadom na tieto nové pomery snem prijal návrh novelizácie Ústavy Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku a uložil metropolitným radám jednotnej pravoslávnej Cirkvi v oboch republikách vypracovať k nej Vykonávacie predpisy, odrážajúce jej konkrétne potreby. Obdobie od VIII. miestneho snemu k IX. miestnemu snemu Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku prinieslo ďalšie podnety k úprave Ústavy.

  1. miestny snem Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku po podrobnom preskúmaní schválil text tejto Ústavy a uložil všetkým cirkevným zložkám, aby sa ňou riadili vo svojej činnosti. Neoddeliteľnou súčasťou Ústavy Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku sú k nej snemom schválené Vykonávacie predpisy.

Ústava Pravoslávnej cirkvi v Českých krajinách a na Slovensku

Hlava prvá

Územná a správna organizácia Cirkvi

Článok 1

  1. Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku je autokefálna a je súčasťou jednej, svätej, všeobecnej a apoštolskej Cirkvi Christovej. Pri plnení svojho spasiteľného poslania sa riadi Svätým Písmom, svätou Tradíciou, posvätnými kánonmi, ako aj rozhodnutiami vlastných snemov.
  1. Pôsobenie Cirkvi sa vzťahuje jednotne na celé územie Českej republiky a Slovenskej republiky. Stará sa o svojich veriacich aj v zahraničí.
  1. Členmi Cirkvi sú veriaci v nej pokrstení, pomazaní sv. myrom alebo s ňou kánonicky zjednotení.
  1. Cirkev sa administratívne člení na dve rovnocenné územné časti: na eparchie v Českej republike a na eparchie v Slovenskej republike. Ďalej sa člení na arcidekanáty (okružné protopresbyteriáty), dekanáty (protopresbyteriáty) a cirkevné obce.
  1. Arcidekanáty (okružné protopresbyteriáty) a dekanáty (protopresbyteriáty) sú cirkevné dozorné obvody.
  1. Základnými organizačnými jednotkami Cirkvi sú cirkevné obce, ktoré tvoria liturgické spoločenstvo členov Cirkvi v obvode jednej alebo niekoľkých správnych obcí. Súčasťou cirkevnej obce môže byť miestne oddelené stredisko veriacich spadajúce pod materskú duchovnú správu. Veriaci je členom cirkevnej obce podľa svojho bydliska.
  1. Miestne oddelené stredisko veriacich je modlitebné, duchovné a organizačné spoločenstvo veriacich, účelovo viazané na plnenie osobitých úloh v živote cirkevnej obce.
  1. Zvláštnou cirkevnou jednotkou sú monastiere ako náboženské a kultúrne ustanovizne s osobitnou kánonickou organizáciou.

Hlava druhá

Duchovné orgány Cirkvi

Článok 2

Metropolita Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku

  1. V čele Cirkvi je metropolita Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku, volený cirkevným snemom podľa kánonikých pravidiel. Podľa 34. apoštolského pravidla metropolita spolu s Posvätnou synodou vykonáva plnú duchovnú správu Cirkvi.
  2. Je zároveň arcibiskupom pražskej alebo prešovskej eparchie.
  1. Ak metropolita nemôže dočasne vykonávať správu Cirkvi, určí Posvätná synoda metropolitného správcu.
  1. Ak sa miesto metropolitu uvoľní, je Posvätná synoda povinná pripraviť voľbu nového metropolitu do štyridsiatich dní.

Článok 3

Posvätná synoda

  1. Posvätnú synodu tvoria biskupi vykonávajúci službu v Cirkvi. Predsedá jej metropolita, ktorý ju zvoláva podľa potreby, najmenej dvakrát do roka.
  1. Posvätná synoda prerokováva otázky viery a mravov a spolupôsobí s metropolitom pri kánonickej správe Cirkvi.
  1. Posvätná synoda rozhoduje o sťažnostiach proti biskupom a odvolaniach proti kánonickým rozhodnutiam eparchiálneho biskupa.

Článok 4

Arcibiskup

  1. Na čele časti Cirkvi v českých krajinách je arcibiskup pražský a českých krajín.

Na čele časti Cirkvi na Slovensku je arcibiskup prešovský a Slovenska.

  1. Kánonicky stojí na čele svojej eparchie ako eparchiálny biskup. Vo vzťahu k biskupom iných eparchií sa riadi kánonmi pravoslávnej Cirkvi.

Článok 5

Eparchiálny biskup

  1. Kánonicky stojí na čele eparchie eparchiálny biskup, volený eparchiálnym zhromaždením príslušnej eparchie.
  1. Eparchiálny biskup vykonáva plnú duchovnú správu vo svojej eparchii, stará sa o všetky cirkevné záležitosti, má všetky práva a povinnosti, ktoré sú mu vyhradené ako najvyššiemu predstaviteľovi eparchie v zmysle kánonov Cirkvi (apoštolské pravidlo 38, 41 a ďalšie).
  1. Ak riadne zvolený biskup z vážnych dôvodov nie je trvale spôsobilý spravovať eparchiu, Posvätná synoda rozhodne, aby na jeho miesto bol riadne zvolený nový biskup.

Článok 6

Pomocný biskup (Biskup-vikár)

Eparchiálny biskup môže mať na pomoc pre správu eparchie pomocného biskupa (biskupa-vikára).

Článok 7

Správca eparchie

  1. Ak sa uvoľní miesto eparchiálneho biskupa, zastupuje ho až do zvolenia nového biskupa určený správca, ktorého na návrh eparchiálnej rady menuje Posvätná synoda.

Eparchiálna rada je povinná do štyridsiatich dní pripraviť voľbu nového eparchiálneho biskupa.

  1. Ak eparchiálny biskup z vážnych príčin nemôže vykonávať správu eparchie, zastupuje ho správca eparchie, menovaný Posvätnou synodou na návrh eparchiálnej rady.

Článok 8

Arcidekan a dekan

(Okružný protopresbyter a protopresbyter)

  1. Arcidekan (okružný protopresbyter) a dekan (protopresbyter) (ďalej len arcidekan a dekan) je duchovný, poverený dozorom nad výkonom duchovnej a cirkevnej správy v určitom obvode. Svoju činnosť vykonáva: dekan v dekanáte, ktorý združuje niekoľko cirkevných obcí, arcidekan v arcidekanáte, ktorý združuje niekoľko dekanátov.
  1. Činnosť arcidekana a dekana sa riadi platným arcidekanským poriadkom, ktorý vydáva metropolitná rada po dohode s eparchiálnymi radami, podľa ktorého vykonávajú svoju činnosť.

Článok 9

Duchovný správca cirkevnej obce

  1. Duchovnú správu cirkevnej obce vykonáva duchovný správca.
  1. Duchovného správcu cirkevnej obce ustanovuje eparchiálny biskup ako predseda eparchiálnej rady po dohode s cirkevnou obcou. Za svoju činnosť v plnom rozsahu zodpovedá svojmu eparchiálnemu biskupovi.
  1. Miesta ďalších kňazov, diakonov, hypodiakonov a čtecov podľa potreby Cirkvi ustanovuje eparchiálny biskup ako predseda eparchiálnej rady so súhlasom cirkevnej obce.
  1. Duchovný správca je predstaveným všetkých duchovných, vrátane duchovných miestne oddelených stredísk veriacich, ktorí pôsobia v duchovnej správe cirkevnej obce.
  1. Duchovnej správe cirkevnej obce podlieha aj miestne oddelené stredisko veriacich cirkevnej obce.

Článok 10

Monastier

  1. Monastier je cirkevnou obcou mníchov alebo mníšok zjednotených sľubom, že budú žiť podľa mníšskych pravidiel príslušného monastiera a v synovskej poslušnosti predstaveným.
  1. Monastier je podriadený eparchiálnemu biskupovi.
  1. Založiť monastier je možné jedine s požehnaním eparchiálneho biskupa.

Článok 11

Komisia na skúmanie kánonických priestupkov

(Eparchiálny duchovný súd)

  1. Komisia na skúmanie kánonických priestupkov (eparchiálny duchovný súd) objektívne skúma priestupky a iné kánonické záležitosti duchovných a veriacich svojej eparchie a predkladá svoj nález eparchiálnemu biskupovi, ktorý v tejto veci rozhodne.
  1. Je zložená z troch duchovných, predsedá jej člen podľa vysvätenia najstarší. Členov komisie (duchovného súdu) a jedného náhradníka volí eparchiálne zhromaždenie.
  1. O odvolaní proti kánonickému rozhodnutiu eparchiálneho biskupa rozhoduje s konečnou platnosťou Posvätná synoda.
  1. Komisia na skúmanie kánonických priestupkov (eparchiálny duchovný súd) sa riadi Jednotným štatútom pre komisiu na skúmanie kánonických priestupkov, vydaným Posvätnou synodou.

Hlava tretia

Správne a výkonné orgány Cirkvi

Článok 12

Snem Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku

  1. Snem je najvyšší vieroučný, ústavodarný, správny a cirkevnokánonický orgán Cirkvi.
  1. Tvoria ho metropolita, arcibiskupi, biskupi, pokiaľ vykonávajú službu v Cirkvi, členovia metropolitných rád, členovia eparchiálnych rád, šesť delegátov za každú eparchiu, volených príslušným eparchiálnym zhromaždením, jeden člen za Pravoslávnu bohosloveckú fakultu.
  1. Snem zvoláva a predsedá mu metropolita pravidelne každých šesť rokov. Je povinný ho zvolať aj vtedy, keď ho o to požiada väčšina členov príslušnej metropolitnej rady alebo metropolitnej kontrolnej a revíznej komisie. V jednotlivých územných častiach Cirkvi sa konajú predsnemové rokovania.
  1. Snem volí metropolitu a členov metropolitnej rady v oboch častiach Cirkvi po troch členoch a dvoch náhradníkoch za každú eparchiu z ich snemových delegátov a trojčlenné metropolitné kontrolné a revízne komisie s jedným náhradníkom v oboch častiach Cirkvi. Metropolitu volia delegáti snemu tajným hlasovaním. Kandidát musí získať dve tretiny platných hlasov.
  1. Snem rozhoduje o zásadných otázkach cirkevného života.

Zvlášť sa uznáša o Ústave, jej zmenách alebo doplnkoch, o celocirkevných opatreniach a smerniciach. Rozhoduje o odvolaniach proti uzneseniu Posvätnej synody vo veci sťažnosti na biskupov. Schvaľuje správu každej metropolitnej rady a metropolitnej kontrolnej a revíznej komisie z oboch častí Cirkvi. Pre niektoré práce v oblasti svojej pôsobnosti môže zriadiť snemové komisie a poveriť ich prípravou potrebných návrhov pre nasledujúci snem.

Článok 13

Metropolitná rada

  1. Metropolitná rada je výkonným orgánom snemu pre územnú správu Cirkvi. Jej uznesenia sú záväzné pre celú Cirkev na jej území.

Metropolitná rada pre správu Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách má sídlo v Prahe a jej predsedom je arcibiskup pražský.

Metropolitná rada pre správu Pravoslávnej cirkvi na Slovensku má sídlo v Prešove a jej predsedom je arcibiskup prešovský.

  1. Metropolitnú radu v Prahe tvoria: arcibiskup pražský ako jej predseda, biskupi, ktorí vykonávajú službu v Cirkvi v Českej republike, traja členovia za každú eparchiu, volení cirkevným snemom, dekan Pravoslávnej bohosloveckej fakulty a zástupca Bratstva pravoslávnej mládeže.

Metropolitnú radu v Prešove tvoria: arcibiskup prešovský ako jej predseda, biskupi, ktorí vykonávajú službu v Cirkvi v Slovenskej republike, traja členovia za každú eparchiu, volení cirkevným snemom, dekan Pravoslávnej bohosloveckej fakulty a zástupca Bratstva pravoslávnej mládeže.

  1. Riadne zasadnutie metropolitnej rady zvoláva jej predseda pravidelne štyrikrát do roka. Mimoriadne zasadnutie metropolitnej rady zvoláva jej predseda sám alebo ak ho o to požiada väčšina členov metropolitnej rady, alebo členovia metropolitnej kontrolnej a revíznej komisie. Na zasadnutiach Metropolitnej rady Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách sa zúčastňuje predseda Metropolitnej rady Pravoslávnej cirkvi na Slovensku a naopak. Táto účasť je nevyhnutná aspoň dvakrát do roka.
  1. Každá metropolitná rada volí a odvoláva kancelára a tajomníka úradu metropolitnej rady, ktorej sú zodpovední za svoju činnosť. Arcibiskup môže splnomocniť kancelára úradu metropolitnej rady k právnym úkonom, ktoré súvisia s činnosťou úradu metropolitnej rady.
  1. Metropolitná rada môže zriaďovať odbory a komisie.
  1. Metropolitná rada môže zriaďovať cirkevné školy, sociálne a charitatívne ústavy, účelové zariadenia a iné cirkevné organizácie, a rozhodovať o ich zániku. Zároveň rozhodne o naložení s ich majetkom.
  1. Metropolitná rada koordinuje vydávanie cirkevnej tlače.
  1. Výkonným orgánom metropolitnej rady a Posvätnej synody je príslušný úrad metropolitnej rady.

Článok 14

Eparchiálne zhromaždenie

  1. Eparchiálne zhromaždenie je najvyšší správny orgán eparchie.
  1. Tvoria ho eparchiálny biskup ako predseda, pomocný biskup (biskup – vikár), členovia eparchiálnej rady, za každú cirkevnú obec jej duchovný správca a jeden alebo dvaja (podľa rozhodnutia eparchiálnej rady) veriaci, volení zhromaždením cirkevnej obce, a jeden zástupca Bratstva pravoslávnej mládeže za príslušnú eparchiu.
  1. Eparchiálne zhromaždenie zvoláva eparchiálny biskup každé tri roky. Okrem toho je povinný ho zvolať aj vtedy, ak ho o to požiada väčšina členov eparchiálnej rady, štvrtina eparchiálneho zhromaždenia alebo členovia eparchiálnej kontrolnej a revíznej komisie.
  1. Eparchiálne zhromaždenie volí eparchiálneho biskupa, pomocného biskupa (biskupa-vikára), šesť členov (z toho najmenej dvoch laikov) eparchiálnej rady a troch náhradníkov, troch členov eparchiálnej kontrolnej a revíznej komisie a jedného náhradníka, šesť delegátov na cirkevný snem a troch členov komisie na skúmanie kánonických priestupkov (eparchiálneho duchovného súdu) a jedného náhradníka.
  1. Eparchiálne zhromaždenie prerokúva všetky dôležité otázky eparchie, schvaľuje správu eparchiálnej rady a eparchiálnej kontrolnej a revíznej komisie, určuje, na základe celocirkevných smerníc, smernice pre činnosť eparchie.
  1. Eparchiálne zhromaždenie rozhoduje so súhlasom Posvätnej synody o vytvorení novej eparchie.

Článok 15

Eparchiálna rada

  1. Eparchiálna rada je výkonným orgánom eparchiálneho zhromaždenia pre správu eparchie.
  1. Tvoria ju eparchiálny biskup ako predseda, pomocný biskup (biskup-vikár), šesť členov volených eparchiálnym zhromaždením a členovia metropolitnej rady príslušnej eparchie.
  1. Eparchiálnu radu zvoláva na zasadnutie najmenej štyrikrát do roka eparchiálny biskup ako jej predseda. Je povinný ju zvolať aj vtedy, ak ho o to požiada najmenej jedna tretina členov eparchiálnej rady, alebo ak to navrhnú členovia eparchiálnej kontrolnej a revíznej komisie.
  1. Sídlo eparchiálnej rady je v mieste, kde je sídlo biskupa (katedra).
  1. Eparchiálna rada zriaďuje cirkevné obce a vymedzuje ich územnú pôsobnosť. Povoľuje činnosť miestne oddelených stredísk veriacich cirkevnej obce.
  1. Eparchiálna rada môže odvolať radu pravoslávnej cirkevnej obce niektorej cirkevnej obce, ak sa táto dopustila hrubého porušenia cirkevnej Ústavy, alebo ak ohrozila svojím konaním dôležité cirkevné záujmy. Namiesto odvolanej rady pravoslávnej cirkevnej obce menuje eparchiálna rada trojčlennú prípravnú komisiu, ktorá pripraví do tridsiatich dní voľby novej rady pravoslávnej cirkevnej obce.
  1. Eparchiálna rada môže z podobných dôvodov odvolať jednotlivých členov rady pravoslávnej cirkevnej obce z ich funkcie a povolať na ich miesto náhradníkov na návrh zhromaždenia cirkevnej obce.
  1. Eparchiálna rada môže odvolať duchovného z miesta jeho pôsobenia, pokiaľ nie je na svoje miesto ustanovený podľa iných predpisov, ak sa tento previnil závažným spôsobom, a na jeho miesto povolať iného duchovného.
  1. Eparchiálna rada rozhoduje o prípadných sporoch medzi materskou radou pravoslávnej cirkevnej obce a radou miestne oddeleného strediska veriacich cirkevnej obce.
  1. Eparchiálna rada volí a odvoláva riaditeľa, tajomníka úradu eparchiálnej rady a tajomníkov zriadených oddelení úradu eparchiálnej rady. Eparchiálny biskup môže splnomocniť riaditeľa úradu eparchiálnej rady k právnym úkonom, ktoré súvisia s činnosťou úradu eparchiálnej rady.
  1. Eparchiálna rada môže zriadiť odbory a menovať komisie podľa potreby.
  1. Eparchiálna rada môže zriaďovať cirkevné školy, sociálne a charitatívne ústavy, účelové zariadenia a iné cirkevné organizácie, rozhodovať o ich zániku a o naložení s ich majektom.
  1. Výkonným orgánom eparchiálnej rady je úrad príslušnej eparchiálnej rady.

Článok 16

Zhromaždenie cirkevnej obce

  1. Zhromaždenie cirkevnej obce je najvyšším správnym orgánom cirkevnej obce.
  1. Tvoria ho všetci členovia cirkevnej obce. Zhromaždenie cirkevnej obce sa koná raz do roka so súhlasom eparchiálneho biskupa. Miesto a doba konania sa zavčasu oznámi úradu eparchiálnej rady.
  1. Riadne zhromaždenie cirkevnej obce zvoláva jej správca v prvom štvrťroku. Mimoriadne zhromaždenie cirkevnej obce musí byť zvolané, ak to uzná za nutné správca cirkevnej obce, rada pravoslávnej cirkevnej obce, revízori účtov, alebo ak to nariadi eparchiálny biskup.
  1. Zhromaždenie cirkevnej obce volí členov rady pravoslávnej cirkevnej obce a náhradníkov rady pravoslávnej cirkevnej obce, troch revízorov účtov a jedného ich náhradníka a jedného alebo dvoch delegátov do eparchiálneho zhromaždenia.
  1. Zhromaždenie cirkevnej obce schvaľuje správu duchovného správcu cirkevnej obce o stave cirkevnej obce a o činnosti rady pravoslávnej cirkevnej obce v uplynulom roku, hospodárenie cirkevnej obce na základe správy revízorov, plán činnosti, smernice a rozpočet pre nasledujúci rok.
  1. Cirkevná obec s požehnaním biskupa môže zriaďovať cirkevné školy, sociálne a charitatívne ústavy, účelové zariadenia a iné cirkevné organizácie a rozhodovať o ich zániku. Zároveň rozhoduje o naložení s ich majetkom po schválení príslušnou eparchiálnou radou.

Článok 17

Rada pravoslávnej cirkevnej obce

  1. Rada pravoslávnej cirkevnej obce je výkonným orgánom zhromaždenia cirkevnej obce pre jej správu.
  1. Rada pravoslávnej cirkevnej obce má spravidla päť až deväť členov a dvoch až troch náhradníkov, podľa veľkosti cirkevnej obce a podľa miestnych pomerov. Rada pravoslávnej cirkevnej obce sa rozširuje o ďalších členov – jedného až troch za každé miestne oddelené stredisko veriacich.
  1. Rada pravoslávnej cirkevnej obce spolupracuje so správcom cirkevnej obce pri zabezpečovaní organizačných, hospodárskych a správnych záležitostí. Pre niektoré úlohy cirkevného života vo svojich obciach môžu utvoriť pracovné odbory i z nečlenov rady pravoslávnej cirkevnej obce. Ostatní duchovní a diakoni (jáhni) cirkevnej obce, učitelia náboženstva a vedúci miestnej skupiny Bratstva pravoslávnej mládeže sa zúčastňujú na zasadaní rady pravoslávnej cirkevnej obce ako členovia rady pravoslávnej cirkevnej obce.
  1. Radu pravoslávnej cirkevnej obce zvoláva a jej rokovaniu predsedá duchovný správca cirkevnej obce pravidelne raz za mesiac a podľa potreby. Je povinný radu pravoslávnej cirkevnej obce zvolať, ak o to požiada aspoň jedna tretina členov rady pravoslávnej cirkevnej obce, revízori účtov, alebo ak to nariadi eparchiálny biskup.

Článok 18

Rada miestne oddeleného strediska veriacich cirkevnej obce

  1. Rada miestne oddeleného strediska veriacich cirkevnej obce je výkonným orgánom tohoto strediska.

Rozsah jej činnosti určuje schválený organizačný poriadok príslušného miestne oddeleného strediska veriacich.

  1. Rada miestne oddeleného strediska veriacich cirkevnej obce je súčasťou príslušnej cirkevnej obce.

Článok 19

Kontrolné orgány Cirkvi

  1. Metropolitná kontrolná a revízna komisia vykonáva pravidelne raz do roka revízie činnosti metropolitnej rady a revízie účtov úradu metropolitnej rady. Vyhotoví o tom záznam a podá písomnú správu na zasadnutí metropolitnej rady a zvlášť podrobnú správu snemu, ktorý rozhodne o udelení absolutória metropolitnej rade. Ak komisia zistí zvlášť závažné nedostatky v činnosti metropolitnej rady, požiada metropolitu o zvolanie mimoriadneho snemu.
  1. Eparchiálna kontrolná a revízna komisia vykonáva najmenej raz do roka revízie činnosti eparchiálnej rady a revízie účtov úradu eparchiálnej rady. Vyhotoví o tom záznam a podá písomnú správu eparchiálnemu zhromaždeniu, ktoré rozhodne o udelení absolutória eparchiálnej rade. Ak komisia zistí zvlášť závažné nedostatky v činnosti eparchiálnej rady, požiada predsedu eparchiálnej rady o zvolanie mimoriadneho eparchiálneho zhromaždenia.
  1. Revízori účtov cirkevnej obce každoročne kontrolujú hospodárenie rady pravoslávnej cirkevnej obce a podávajú o tom správu zhromaždeniu cirkevnej obce a na vedomie úradu eparchiálnej rady. V prípade zistenia vážnych nedostatkov, upozorňujú na ne okresného arcidekana alebo dekana, ktorý sám alebo s pomocou hospodárskych pracovníkov eparchiálnej rady preverí nedostatky a vydá opatrenie na ich odstránenie.

Hlava štvrtá

Článok 20

Hospodárenie Cirkvi

  1. Všetky cirkevné orgány hospodária podľa platných všeobecne záväzných právnych predpisov a na základe vlastných vnútrocirkevných smerníc.
  1. Základnými príjmami Cirkvi sú: príspevky veriacich, príspevky štátu, dary a iné.
  1. Dôležité majetkoprávne dispozície, hlavne s nehnuteľným majetkom jednotlivých právnych subjektov Cirkvi, je možné vykonávať len na základe rozhodnutia príslušného výkonného orgánu Cirkvi a v súlade s platnými právnymi predpismi a smernicami.

Článok 21

Účasť Božieho ľudu na správe Cirkvi

  1. Boží ľud, kráľovské kňazstvo, sa plne zúčastňuje na živote Cirkvi a nesie zodpovednosť za celé poslanie a svedectvo vo svete.
  1. Veriaci pôsobia v správe Cirkvi; sú členmi všetkých správnych cirkevných orgánov v súlade s touto Ústavou a jej Vykonávacími predpismi.

Článok 22

Volebné právo

  1. Člen správneho cirkevného orgánu je volený veriacimi, ktorí sú oprávnení voliť príslušný cirkevný orgán.
  1. Volebné právo v Cirkvi má veriaci, ktorý má trvalé bydlisko v obvode cirkevnej obce a riadne si plní svoje povinnosti v Cirkvi. Aktívne volebné právo má veriaci od 16 rokov, pasívne volebné právo od 18 rokov. Volebného práva môže byť zbavený eparchiálnym biskupom podľa nálezu komisie na skúmanie kánonických priestupkov (eparchiálneho duchovného súdu) ten, kto vážne ohrozuje záujmy Cirkvi. Pasívne volebné právo je vyjadrené kánonickými predpismi.
  1. Zvolený člen príslušného orgánu Cirkvi sa ujme svojich práv a povinností po potvrdení jeho voľby a zložení predpísaného sľubu.
  1. Funkčné obdobie volených správnych cirkevných orgánov trvá šesť rokov. Po uskutočnenej voľbe na začiatku nového správneho obdobia zostávajú staré orgány v činnosti dovtedy, pokiaľ sa nové neujmú svojej funkcie.
  1. Namiesto člena správneho orgánu, ktorý z rôzných dôvodov nemôže vykonávať svoje povinnosti alebo jehočlenstvo zaniklo, nastupuje na zvyšok správneho obdobia náhradník v poradí, v akom bol zvolený.
  1. Ak odvolaný považuje rozhodnutie za nespravodlivé, môže sa odvolať k eparchiálnemu biskupovi.

Článok 23

Sľub

Zvolený a menovaný člen jednotlivých výkonných orgánov pred začatím svojej činnosti skladá tento sľub:

“Sľubujem pred všemohúcim Bohom, že budem verný svätej pravoslávnej Cirkvi, budem zachovávať jej vierouku, svätú Tradí-ciu, kánonické predpisy a Ústavu. Nepodniknem nič, čo by poško-dzovalo jej záujmy a spôsobilo pohoršenie. Sľubujem, že budem dodržiavať mlčanlivosť o prerokovávaných veciach a vždy na ve-rejnosti budem obhajovať záujmy svätého pravoslávia.”

Článok 24

Rokovanie správneho a výkonného cirkevného orgánu

  1. Správnym cirkevným orgánom je snem miestnej Cirkvi, eparchiálne zhromaždenie, zhromaždenie cirkevnej obce. Výkonným cirkevným orgánom je metropolitná rada, eparchiálna rada, rada pravoslávnej cirkevnej obce.
  1. Správne a výkonné cirkevné orgány zvolávajú ich predsedovia alebo ich zástupcovia najmenej štrnásť dní vopred písomne. Ich rokovanie je neverejné a členovia sú viazaní sľubom mlčanlivosti.
  1. V prípade zhromaždenia cirkevnej obce rokovanie zvoláva jej duchovný správca verejnou pozvánkou najmenej dvadsaťjeden dní vopred. K platnosti uznesení zhromaždenia cirkevnej obce je potrebná nadpolovičná väčšina hlasov prítomných členov.
  1. K platnosti uznesení správneho a výkonného cirkevného orgánu a zhromaždenia je potrebná dvojtretinová účasť členov správneho orgánu a dvojtretinová väčšina hlasov prítomných členov.
  1. Hlasovanie je buď verejné, alebo tajné. Predseda hlasuje len pri rovnosti hlasov. Hlasovanie obežníkom (per rollam) je prípustné len v naliehavých a neodkladných prípadoch a to len v metropolitnej rade, eparchiálnej rade a v rade pravoslávnej cirkevnej obce.
  1. Žiadny člen správneho a výkonného cirkevného orgánu sa nezúčastňuje na rozhodovaní o vlastných záležitostiach alebo záležitostiach svojich príbuzných.
  1. Na zasadnutiach eparchiálnej rady sa zúčastňuje kancelár úradu metropolitnej rady a dekan Pravoslávnej bohosloveckej fakulty a na zasadnutí metropolitnej rady sa zúčastňuje riaditeľ úradu eparchiálnej rady s hlasom poradným.
  1. Na zasadnutiach všetkých správnych a výkonných cirkevných orgánov sa môžu zúčastniť pozvaní poradcovia s hlasom poradným.
  1. Ak sa nezíde stanovený počet členov správneho a výkonného cirkevného orgánu v určenú hodinu, koná sa zasadnutie o pol hodiny neskôr bez ohľadu na počet prítomných.

Článok 25

Virilný člen správnych a výkonných cirkevných orgánov

  1. Metropolita je predsedom snemu. Pražský a prešovský arcibiskup je predsedom svojej metropolitnej rady. Biskup, ktorý vykonáva službu v Cirkvi, je členom snemu a svojej metropolitnej rady. Eparchiálny biskup je predsedom svojej eparchiálnej rady.
  1. Člen metropolitnej rady je členom svojej eparchiálnej rady a eparchiálneho zhromaždenia svojej eparchie a svojej materskej rady pravoslávnej cirkevnej obce.
  1. Člen eparchiálnej rady je členom snemu, eparchiálneho zhromaždenia a svojej materskej rady pravoslávnej cirkevnej obce.
  1. Arcidekan, dekan, duchovný správca cirkevnej obce, kňaz, diakon, archimandrita a igumen monastiera je členom eparchiálneho zhromaždenia svojej eparchie.
  1. Duchovný správca cirkevnej obce je predsedom rady pravoslávnej cirkevnej obce svojej cirkevnej obce a rady miestne oddeleného strediska veriacich cirkevnej obce.

Článok 26

Cirkevná tlač a oznamovacie prostriedky

  1. Pravoslávna cirkev v ských krajinách a na Slovensku za účelom rozvíjania náboženskej a mravnej výchovy a hlásania evanjeliovej zvesti vydáva a rozširuje, propaguje a distribuuje knihy, časopisy a inú tlač v súlade s dogmatickým, vieroučným a kanonickým učením pravoslávnej Cirkvi a v jej prospech.
  1. Túto činnosť zabezpečuje a koordinuje príslušný edičný orgán metropolitnej rady, eparchiálnej rady a cirkevnej obce v súlade s Vykonávacími predpismi.
  1. Pravoslávna Cirkev a jej jednotlivé správne, výkonné a duchovné orgány aktívne využívajú všetky formy prejavu, všetky dostupné prostriedky vrátane rozhlasu a televízie a ostatných médií k šíreniu svojho učenia.

Článok 27

Právna subjektivita

  1. Právnickou osobou je:

Pravoslávna cirkev v českých krajinách,

Pravoslávna cirkev na Slovensku,

eparchia (biskupstvo) (napr.: Prešovská pravoslávna eparchia v Prešove),

cirkevná obec (Pravoslávna cirkevná obec v … ),

monastier,

cirkevné dobročinné zariadenie,

cirkevná škola,

cirkevné bratstvo,

pravoslávna akadémia,

iné výchovné zariadenia,

iné cirkevné združenia.

  1. Štatutárnym zástupcom uvedených subjektov je:

Pravoslávnu cirkev v českých krajinách zastupuje a v jej mene koná arcibiskup pražský a českých krajín.

Pravoslávnu cirkev na Slovensku zastupuje a v jej mene koná arcibiskup prešovský a Slovenska.

Eparchiu zastupuje a v jej mene koná eparchiálny biskup, pomocný biskup (biskup-vikár) alebo správca eparchie v medziach svojej právomoci a v súlade s touto Ústavou a Vykonávacími predpismi.

Pravoslávnu cirkevnú obec zastupuje a v jej mene koná duchovný správca.

Monastier zastupuje a v jeho mene koná predstavený monastiera.

Cirkevné dobročinné zariadenie zastupuje a v jeho mene koná ustanovený riaditeľ.

Cirkevnú školu zastupuje a v jej mene koná ustanovený riaditeľ.

Cirkevné bratstvo zastupuje a v jeho mene koná prezident (predseda).

Cirkevné združenie zastupuje a v jeho mene koná riaditeľ.

Pravoslávnu akadémiu zastupuje a v jej mene koná riaditeľ.

  1. Pravoslávnu cirkev v českých krajinách a na Slovensku zastupuje a v jej mene koná metropolita Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku v súlade s uznesením Posvätnej synody.

Článok 28

Vzťahy so zahraničím

  1. Pravoslávnu cirkev v českých krajinách a na Slovensku reprezentuje metropolita Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku, predseda metropolitnej rady, eparchiálny biskup alebo nimi poverený pracovník. Vzťahy so zahraničím na najvyššej úrovni zabezpečuje Posvätná synoda.
  1. Vzťahy so zahraničím zabezpečuje príslušná metropolitná rada. Eparchiálna rada, monastier, cirkevná obec a ostatné cirkevné organizácie môžu túto činnosť vykonávať v spolupráci s metropolitnou radou alebo samostatne, s požehnaním eparchiálneho biskupa.
  1. Zahraničné vzťahy udržiava odbor príslušnej metropolitnej rady pre zahraničné vzťahy, ktorého členmi sú zástupcovia oboch metropolitných rád, jednotlivých eparchií, teologických fakúlt a monastierov. Výsledky svojej činnosti pravidelne predkladajú na schválenie svojim metropolitným radám.

Článok 29

Záverečné ustanovenia

  1. Táto Ústava rešpektuje na území Českej republiky Ústavu a všeobecné právne normy Českej republiky, a na území Slovenskej republiky Ústavu a ostatné záväzné právne normy Slovenskej republiky, Deklaráciu ľudských práv a slobôd a iné štátne, medzinárodné a cirkevné normy týkajúce sa činnosti pravoslávnej Cirkvi.
  2. Súčasťou Ústavy sú Vykonávacie predpisy k Ústave Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku.
  3. Na dodržiavanie Ústavy dozerá Posvätná synoda a metropolitné rady, ktoré za nedodržiavanie tejto Ústavy vyvodia dôsledky, v prípade vážnejšieho porušenia rozhoduje snem.
  4. Schválením tejto Ústavy sa zároveň ruší platnosť Ústavy Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku zo dňa 12. 12. 1992.
  5. Táto Ústava nadobúda platnosť dňom jej schválenia miestnym snemom a účinnosť dňom jej zverejnenia.
  1. 10. 1999

Dorotej,

arcibiskup pražský,

metropolita Českých krajín a Slovenska

predseda snemu