Stalo sa to pred týždňom. Rozhodla som sa navštíviť dva chrámy. Neboli blízko, každý bol v inej mestskej štvrti. V oboch je veľa svätýň, divotvorné ikony aj čiastočky ostatkov svätých. Veľmi som tam potrebovala zájsť, najmä do jedného z nich… Dobre, trochu Vám o tom porozprávam. Začali sme sa doma celá rodina modliť za jednu dôležitú vec. A zrazu jedného rána vidíme, že pri domácom ikonostase leží malý kúsok látky! Hneď som ho spoznala. Bola to čiastočka z topánočky svätiteľa Spiridona. Sama som ju kedysi vložila do malého vrecúška a položila na poličku pod ikony. A teraz ležala na podlahe, bez akéhokoľvek obalu! Ako sa tam dostala? Spočiatku sme tomu nerozumeli. Potom sme si povedali: keď sa to takto stalo, treba sa osobitne modliť k svätému Spiridonovi. Modlili sme sa, čítali akafist. A tak som sa najprv vybrala do chrámu zasväteného svätému Spiridonovi. Stojí neďaleko súkromnej kliniky, kde som už niekoľkokrát bola. Po každej návšteve lekára a vyšetreniach som chodila „odbúrať stres“. Dá sa odtiaľ zísť k jazierku s kačkami a poprechádzať sa. A odtiaľ, ak ti ešte zostanú sily, dôjdeš až k chrámu.
Okolo chrámu je krásny park. Deti tam behajú, babičky sedia na lavičkách. Lavičky sú rozmiestnené okolo mohutných dubov. Ja sa však ponáhľam rovno do chrámu. Lenže chrám je zatvorený! Z dverí vykukol akýsi muž a mne i niekoľkým ďalším návštevníkom oznámil, že sa vnútri nakrúca, takže teraz musíme čakať najmenej pol hodiny.
Aké nakrúcanie? Ostatné ženy si trochu pošomrali a odišli za svojimi povinnosťami. Ja som zostala zaskočená. Chcela som sa rýchlo vrátiť, veď doma mám rodinu, treba variť, upratovať! Potom si však hovorím: no výborne. Prišla si sa modliť! Za pochodu? A aby si už bola čím skôr zasa pri hrncoch? To si teda vymyslela! Deti už nie sú malé, všetci doma sú samostatní, od hladu neumrú. Prišla si sa modliť, tak sa modli! Ešte mi napadlo: a čo keby som potom, po návšteve chrámu, zašla k jazierku? Nie, vravím si. Prišla si sem s určitým zámerom, tak sa ho drž.
Postavila som sa do tieňa pri jednej lavičke. Voňala tráva a lístie, pofukoval vetrík – nádhera! Otvorila som si v telefóne akafist svätému Spiridonovi a začala čítať. Zrazu vidím, že po mne lezú mravce. Po ruke aj po telefóne. Ty sa smeješ, ale mne to pripomenulo detstvo. Bývala som pri starom parku. Ako deti sme po ňom behali a podvečer sme si unavené sadali presne na takéto lavičky okolo dubov. Boli za letným kinom. Lenže tieto lavičky boli nové, kým tamtie už celkom stmavli a nie všetky dosky na nich zostali celé. Aj tam liezli mravce. A my sme si ich vôbec nevšímali. Hrali sme sa, rozprávali. Celý život bol ešte pred nami.
A tak aj teraz stojím, dýcham čerstvý vzduch a čítam. Jeden mravec vliezol do topánky a ešte mu napadlo pohrýzť ma do nohy. Chcela som ho vytriasť. Práve som však dočítala akafist… A práve v tej chvíli otvorili chrám. Na nijakú „polhodinu čakania“ napokon nedošlo.
K ostatkom svätiteľa Spiridona som sa napokon nedostala, v ten deň k nim nikoho nepúšťali. Uctila som si však bozkom jeho črievičku uloženú pod sklom. Akoby ma tou čiastočkou vopred upozornil, však? Pomodlila som sa a dala som zapísať mená na molebeny. Zavolala som si taxík, aby som sa odviezla do ďalšieho chrámu. A taxikár sa zrazu vybral cez areál kliniky! Dokonca som sa zľakla, či som nezadala nesprávnu adresu. Nie, všetko bolo správne, len na cestách boli zápchy, a tak išiel bočnými uličkami. Pomaly ma viezol popri jazierku – mohla som porátať všetky kačky. Akoby mi svätý Spiridon hovoril: chcela si jazierko? Tak tu ho máš. Nenaháňaj sa.
Vtedy som si pomyslela, že sama som ako nerozumný mravec, večne sa náhlim za svojimi drobnými starosťami. A Hospodin ma aj tak počúva, aj tak ma prijíma.
A v druhom chráme mi bolo až do smiechu. Pamätáte sa na toho mravca? Práve tam mi vyliezol z topánky a na rozlúčku ma ešte pohrýzol. Asi sa čudoval. Odcestoval so mnou. Na púť. Čo na to povedať? Vtedy som si pomyslela, že sama som ako nerozumný mravec. Prišla som sem, prišla som tam, stále sa náhlim za svojimi drobnými mravčími starosťami. A Hospodin ako milosrdný Otec ma aj tak počúva, aj tak ma prijíma.
A tú vec, za ktorú sme sa modlili, Hospodin napokon zázračne vyriešil. Teraz ďakujeme. Milosrdný je Boh i Jeho svätí!
- • •
Len nedávno sa v našej eparchii začal sláviť sviatok Zboru svätých, ktorí zažiarili v našej zemi, v našom kraji. A pár ulíc odo mňa postavili nový chrám, ktorý zasvätili práve tomuto Zboru svätých. Ich sviatok pripadol presne na deň pamiatky ďalšieho spravodlivého človeka, ktorý zatiaľ nebol vyhlásený za svätého. V našej eparchii pôsobil jeden archijerej, niekedy Vám o ňom porozprávam podrobnejšie. Bol to veľký askét, všetci ho mali veľmi radi. Keď odišiel k Hospodinovi, ľudia začali prichádzať k jeho hrobke v starom chráme. So svojimi prosbami a potrebami. Verím, že všetkých počuje, a aj ja k nemu chodím, keď môžem.
Blíži sa ten deň a vychádza na pracovný týždeň. Hovorím si, že aspoň popoludní by som mala niekam zájsť… Lenže kam? Do chrámu Zboru svätých, keď ho mám tak blízko? Alebo za milovaným vladykom? Srdce ma ťahá k vladykovi. Kúpim kvety, myslím si, veľkú kyticu. A odnesiem mu ju.
A zrazu sa mi hneď ráno podarilo vybaviť všetky povinnosti. Na bohoslužbu už asi nestihnem prísť, hovorím si, ale aspoň navštívim chrám. Bežím na zastávku. Predo mnou je priechod pre chodcov. Všetci, teda všetci ľudia, ktorí tam stoja, začíname prechádzať na zelenú. A zrazu sa rovno na nás vyrútia autá! Plnou rýchlosťou! Ľudia kričia, z áut sa ozývajú nadávky a vodiči nám ukazujú niekam hore. Pozriem sa – na semafore svieti červená! Horko-ťažko sme sa dostali na chodník. Všetci sú zmätení. Jedna žena, celkom bledá, takmer kričí: „Veď bola zelená! Zelená! Nemohli sme sa predsa všetci zblázniť!“ Doslova som ju odviedla za ruku, lebo stála bez pohnutia a okolo jazdili autá. Hovorím jej, že bola zelená, iste je to nejaká porucha, netrápte sa. Úbohá žena. Zrejme už prestala veriť aj vlastným očiam… Taký je dnes život, rozumiem jej.
Pri zastávke je malé kvetinárstvo. Chcela som tam kúpiť kvety. Vojdem… Viete si predstaviť tie plastové vázy, v ktorých bývajú vystavené kvety na predaj? V ten deň boli všetky prázdne! Až som zhíkla. Jedna zvláštnosť za druhou. Kedy sa niečo také stalo? Veď tento obchod vždy praskal vo švíkoch od kvetov. A teraz nič. Dobre teda. Pozerám – v kúte predsa len stoja dve vedierka s ružami. Vzala som tri veľké biele ruže. Nebola to, pravdaže, tá obrovská kytica, akú som chcela, ale už som sa musela ponáhľať k vladykovi. Cestou premýšľam o evanjeliovej hostine, na ktorú človek prišiel bez svadobného rúcha, a prosím Boha o odpustenie, že som sa o kvety nepostarala vopred.
Prišla som krátko pred svätým Prijímaním! Stihla som sa pritúliť k mramorovej hrobke a pošepkať vladykovi všetko, čo som chcela. Vtom ku mne pribehli ženy, ktoré pomáhajú v chráme, a prevzali odo mňa kvety. Za hrobkou už stálo veľa kvetov. Moje však vložili do malej vázy a postavili ich celkom dopredu, priamo ku krížu a ikone, ku ktorým ľudia pristupujú, aby sa poklonili. Taká česť sa dostala mojim kvietkom! Keby som priniesla veľkú kyticu, skončila by niekde ďalej od vladyku.
Poklonila som sa pred Svätými Darmi, zostala až do konca bohoslužby, uctila si kríž bozkom – a vtom oznámili moleben ku všetkým svätým našej zeme. Veľmi som sa potešila! Predsa len oslávim aj sviatok! Pomodlili sme sa a potom ešte odslúžili panychídu za vladyku. Takto som v ten deň stihla všetko! Mala som obrovskú radosť!
Ten chrám je navyše starobylý… Vždy je v ňom ticho. Vždy. Myslím tým, že tam nevládne nijaký neporiadok, nikto nie je hlučný ani sa nerozpráva, počuť iba modlitbu kňaza a spev zboru. Neviem, ako je to možné, veď prichádzajú aj deti, chorí a vždy veľa, veľa ľudí. Hovorí sa, že aj za vladykovho pozemského života zavládol v jeho blízkosti vždy pokoj.
Mimochodom, večer mi manžel povedal, že som po tej návšteve celkom iná než zvyčajne. Netrápim sa, nenaháňam sa. Rozdiel bol taký, akoby som bola chorá a uzdravila sa. Vladyka mi teda daroval kúsok svojho pokoja. Vlastne nie celkom svojho. Božieho. Toho pokoja, ktorý mu Hospodin Boh daroval za života a cez blahodať mu ho dáva aj teraz. A on ho rozdáva nám.
- • •
…Nedávno som ochorela. Mávam žalúdočné vredy. Kedysi sa to začalo tak, že priveľmi som sa rozrušila, nič som nejedla, ale užívala som lieky proti bolesti. Áno, lekár mi povedal, že som vytvorila na to všetky podmienky… Od bolesti som si musela ľahnúť. Vyšetrenie ukázalo vred. Dobre som sa však liečila a pri kontrole o rok neskôr nenašli ani jazvu. Bolo to asi pred desiatimi rokmi. Nedávno sa všetko zopakovalo ako cez kopirák: nervozita, od nervov nemôžem jesť, bolí ma hlava, jedna tabletka, druhá… A napokon som sa zasa zvíjala od bolesti. Presne tie isté pocity ako vtedy. Tentoraz som však do nemocnice nešla, ale hneď som začala užívať lieky. Trochu sa mi uľavilo, a tak som v tom pokračovala.
Na nedeľu som si naplánovala návštevu iného chrámu. Kedysi som totiž dala sľub. Modlila som sa tam a Hospodin mi daroval to, o čo som prosila. Rozhodla som sa preto, že aspoň raz za mesiac či dva prídem na Liturgiu práve do toho chrámu. Chcela som sa tam ísť pomodliť… a ochorela som. Stále si o všetkých robím starosti. Hovoria mi, že asi polovicu chorôb mám z nervov. O pokoji som, úprimne povedané, iba čítala. Ani som si nepamätala, kedy som bola pokojná. Jedna známa opisuje chvíle útechy slovami: „Akoby ma objal anjel.“ Aj ja by som sa tak chcela cítiť, ale nedarí sa mi to.
Všetci mi vravia, aby som zostala ležať. Ja však aj tak vstávam. Veď bolesť už trochu ustúpila. A do chrámu ma to ťahá tak silno, že sa tomu nedá odolať. Asi tak ako deti, keď veľmi chcú niekam ísť a ťahajú rodičov za ruku – poďme, poďme! Ráno som teda vstala, pripravila sa a vyšla na zastávku.
Prídem. Stojím a modlím sa. Po chráme sa prechádza chlapec. Má asi desať rokov. Taký urastený, s nezvyčajnou chôdzou… akoby mal ťažkosti s kĺbmi. Poznala som podobné dieťa, syna známych, ktorý má autizmus. Aj tento chlapec vyslovuje slová osobitým spôsobom, zato celú bohoslužbu pozná naspamäť a celú ju spieva. Niekedy, pravda, veľmi nahlas. Kňaz prednesie zvolanie a chlapec ho prednesie spolu s ním. Napodiv to však vôbec neruší, hoci chrám je malý a chlapca je počuť takmer lepšie než duchovného.
V tomto chráme je zvykom objať sa, podobne ako na Paschu, pri slovách: „Vozľúbim drúh drúha, da jedinomýslijem ispovímy“(Milujme sa navzájom, aby sme jednomyseľne vyznávali). Všetci sa teda navzájom objímajú. Mňa nikto, ale to je pochopiteľné, nepoznajú ma a ani som to nečakala. Stojím ďalej, no žalúdok ma už začína bolieť. Asi by som mala odísť, pomyslím si, inak sa možno ani domov nedostanem. Všetci už pokojne stoja, ale chlapec stále chodí po chráme a každého objíma. Odišiel už kamsi do predsiene, no zrazu sa vracia. Objíme aj mňa. Čelom mi narazí rovno do hrude – bum! Potom zdvihne hlavu a povie:
– Boh je uprostred nás!
A ide ďalej. Ja stojím a po lícach mi tečú slzy radosti. Naozaj sa to stalo! Objal ma anjel! A ešte mi aj povedal, že je tu Boh. Teda celkom blízko pri mne je Boh.
Stojím a po lícach mi tečú slzy radosti. Naozaj sa to stalo! Objal ma anjel!
Zostala som až do konca bohoslužby. Pomodlila som sa za všetkých, na ktorých som si spomenula. Potom som sa vybrala domov. Cestujem a modlím sa. Musím prestupovať. Vystúpila som pri trhovisku, nakúpila všeličo a s taškou som prešla ešte tri zastávky pešo až domov. Kráčam, v duchu sa modlím a na bolesť som si spomenula až doma, keď som sa prestala modliť a otvorila dvere. Ako je to možné? Veď je to zázrak, však?
Taký je náš Boh. Útechu som si nezaslúžila, a predsa som ju dostala, podobne ako márnotratný syn. Teraz už viem, aké je to nerobiť si starosti. Viete, v hrudi je svetlo, akoby tam bola presvetlená izba. Netreba nikam utekať ani sa ponáhľať. Len stojíte, modlíte sa a viete, že pri Vás je Sám Hospodin Christos. A Jeho anjel môže prísť a objať Vás. Len tak. Z Božej lásky.
Julia Kulakovová
monastery.ru
Tlačový odbor Úradu metropolitnej rady Pravoslávnej cirkvi na Slovensku