Každý nesieme svoj kríž. V istej chvíli sa nám možno zdá, že je veľmi ťažký. A keď sa ešte začneme obzerať okolo seba a myslieť si, že niekto iný má lepší a veselší život, celkom sa v tom zamotáme. Takto to nie je správne. „Kto chce zachrániť svoju dušu…“ Lenže naša duša je chorá a chorú dušu netreba zachovávať v takomto stave, treba ju meniť: „…kto však stratí svoju dušu pre Mňa, zachráni ju“ (porov. Mt 16, 25). Môžeme namietnuť: „Ako by sme mohli nechcieť spasiť svoju dušu?“ Nie, my sa chceme stať novým človekom, v ktorom bude láska. Možno sa zatiaľ ešte nechceme stať nikým, ale musíme po tom zatúžiť. A potom sa v nás objaví toľko síl!
Všetky sily míňame na sebaľútosť: „Ach, ja úbožiak, aký som len nešťastný! Poľutujte ma, pozrite sa, veď ja nič nevládzem robiť.“ Na našom monastierskom hospodárstve pritom žil človek, ktorý nehovoril a nemal jednu ruku, no pracoval lepšie než nejeden človek s oboma rukami. Už zomrel. Človek, ktorý má ruky aj nohy, sa potom musí zahanbiť, keď hovorí: „Som úbohý, som chorý.“ Akože chorý?
Všetci sme chorí. Ochoreli sme po páde do hriechu. Všetci sme chorí duševne aj telesne. Ak to človek nechápe, jednoducho nežije v realite… Ale prišiel Christos. V Jeho rukách, v Jeho láske je všetka naša sila. Božia sila sa naplno prejavuje v slabosti (porov. 2 Kor 12, 9). Preto sa neľutujte, neľutujte sa.
Sestra hovorí: „Dvanásť hodín som ťažko pracovala. Teraz už len padnem a budem spať.“ A zrazu povie: „Nie, pôjdem sa modliť, budem robiť poklony. Nebudem sa ľutovať a príde víťazstvo.“ Nad čím? Nad telom a krvou, nad starým človekom, nad tou úbohou dušou, ktorá už zapácha. Práve takúto dušu treba stratiť. Má tu byť nová duša, obnovená v duchu, ktorá naopak zabúda na seba a žije pre druhých. Keď človek žije pre druhých, všetkým v jeho blízkosti je dobre. Nenarieká: „Ach, je mi zle.“ Naopak, pýta sa: „S čím pomôcť? Čo treba urobiť? Hneď to urobím.“ Možno už ani nemá sily, a predsa koná, pretože zmyslom života je služba druhému, nie iba ležanie a prežúvanie jedla. Nuž, najedol si sa, vyspal si sa, vylúčil si, čo si zjedol — a čo ďalej? Má byť zmysel tvojho života nulový? Preto treba slúžiť. A vtedy prichádza radosť. Človek urobil niečo pre druhého, zabudol na seba a o niekoho sa postaral. To je skutočné víťazstvo nad starým, hriešnym človekom.
Myslím si, že všetci vedieme zápas. Všetci občas padáme, ale znovu vstávame. Všetci sa niekedy ľutujeme, no potom sa vzchopíme a povieme si: „Nie, netreba sa ľutovať, treba sa ešte viac namáhať.“ A namáhame sa ešte viac. Priatelia moji, trochu sa teda tu na zemi pousilujme. Krutý bol mráz, keď mučeníkov* nahnali do ľadového jazera a oni tam zomierali pre Christa. Ale raj je sladký. Človek, ktorý sa poľutoval a povedal si: „Nie, nie, ja pôjdem tam, kde je teplý kúpeľ,“ však hneď zomrel. Nevzdávajme sa, zápasme. Máme tu deväťdesiatročnú sestru, ktorá cestuje po celom Rusku, rozpráva sa s ľuďmi a všetkých povzbudzuje. Sama pritom sotva chodí. Človek sa na ňu díva a pýta sa: ,,Odkiaľ sa to všetko berie?” Od Boha. Všetko dobré je od Boha.
Žime teda vo svornosti a dobre. Žime tak, aby bolo okolo nás svetlo a aby všetci nachádzali pokoj. Pomáhajme si navzájom, pretože každý prežitý deň nás stojí námahu. Poviem vám: ,,Kňaz, ktorý slúži Božskú liturgiu, musí ísť na smrť. Myslím to vnútorne. Ak chceme urobiť niečo dobré, musíme ísť až do krajnosti, až na smrť. Aj keby som mal padnúť, urobím to. Sám to nedokážem, ale Boh mi pomôže.“ To je všetko.
Konajte dobré skutky, kým ste tu, na zemi. Potom už bude neskoro. Pustite sa teda do práce. Veď sme s ňou ešte ani poriadne nezačali. Urobme všetko pre to, aby náš život mal zmysel a jasný cieľ a aby blahodať Božej lásky zohrievala naše duše. Vidíte, akú zásadu vyslovujem. Lenže ja tak nežijem… Ale takto chcem žiť. Ešte chcem pracovať.
* Štyridsiati sebastijskí mučeníci.
Protojerej Andrej Lemešonok
obitel-minsk.ru
Tlačový odbor Úradu metropolitnej rady Pravoslávnej cirkvi na Slovensku