KOMPLIKOVANÉ SMÚTENIE ALEBO ZÁZRAK SVÄTEJ ĽUDMILY

Každý rok 29. septembra, v deň pamiatky svätej Ľudmily, českej kňažnej, prichádzajú do chrámu svätého Nikolaja v Koteľnikoch, kde sa uchovávajú ostatky mučenice, stovky žien menom Ľudmila. Medzi nimi vždy možno stretnúť aj hrdinku nášho príbehu. Vie, že svätá Ľudmila, ktorá sa za ňu prihovára pred Hospodinom Bohom, ju neopustí.

Ľudmila číta v chráme pred ikonou svätej mučenice Ľudmily akafist. Pery sa jej nehlučne pohybujú a v očiach má záblesky svetla, nádeje a vďačnosti svätej mučenici za to, že ju neopustila v nešťastí.

Ľudmilino trápenie sa začalo, keď pochovala manžela. Bola to láska, ktorá prišla neskoro. Stretli sa, keď mala štyridsaťosem rokov. Za sebou mala dlhé roky samoty, dve dospelé deti a bezútešný smútok. On mal päťdesiat. Predtým, ako spoznal Ľudmilu, sa pokúšal založiť si rodinu, no akosi mu to nevychádzalo. Svoje bývalé partnerky nikdy neobviňoval. Hovorieval, že zrejme celý život hľadal svoju Ľusiu. Bol spoľahlivý a málovravný, no vždy vedel nájsť správne slovo, ktorým povzbudil. Ľudmila a Viktor spolu prežili päť rokov. Ešte nikdy sa necítila taká pokojná a istá ako vtedy. Vyrástli v sovietskych časoch nedostatku, a tak sa tešili z toho, čo mali, a vedeli si vystačiť s málom. Ľusia navyše vedela šiť, pliesť aj výborne variť. Bolo to jednoduché, tiché šťastie.

A potom ho zavraždili. Podlo. Nožom. Tých podliakov nikdy nenašli. Čo vlastne chceli? Nikdy pri sebe nenosil viac ako tristo rubľov. Všetky peniaze vždy ukladal do škatuľky v skrini. Nebolo ich veľa, ale boli poctivé, zarobené vlastnou prácou.

Pre Ľudmilu sa manželovou smrťou skončil život. Akoby niekto v izbe zhasol svetlo — a ona zostala v tme.

Pre Ľudmilu sa život skončil. Akoby niekto v izbe zhasol svetlo a ona zostala sedieť v tme. Čas pre ňu prestal existovať. Iba sedela v strnulosti. Prestala chodiť do práce, prestala sa obliekať. Prestala sa umývať a čistiť si zuby. Prestala sa rozprávať s ľuďmi.

Psychológovia takýto stav nazývajú komplikovaným smútenie — je to štádium hlbokej depresie po strate blízkeho človeka. Ľudia v takomto stave sú pripravení dobrovoľne odísť na druhý svet. Obviňujú sa zo smrti milovaného človeka a nechcú bez neho žiť.

Ani deti, ani priateľky nedokázali Ľudmilu dostať von. Schudla dvadsať kilogramov. Za rok od Viktorovej smrti sa jej byt v Jegorievsku pri Moskve zmenil na brloh divej zveri: všade tma, všetky zrkadlá zahalené čiernou látkou. Na posteli sivej od špiny nehybne hľadela do jedného bodu žena, ktorá za jediný rok zostarla na starenku. Pripomínala uštvané zviera…

Raz na jeseň prišla k Ľudmile jej priateľka Valentina. Odomkla si vlastným kľúčom, ktorý jej pre istotu dali Ľudmiline deti, a vošla do bytu.

Myslíš si, že sa toto všetko tvojmu mužovi páči? Potrebuje tvoje modlitby za svoju dušu, a ty tu sedíš a ľutuješ sa!

— Tak, moja milá, teraz sa oblečieme. Dnes mi v mikrobusovej linke povedali, že v Moskve je chrám, v ktorom sa uchováva ikona tvojej svätej — Ľudmily. Takú som ešte v živote nevidela. Poďme za ňou a poprosme ju o pomoc. Veď sa pozri na seba, si už len kosť a koža, čoskoro sama otrčíš kopytá! Chladnička prázdna, už sa začínaš podobať na strigu. Myslíš si, že sa toto všetko Viťovi páči? Potrebuje tvoje modlitby za svoju dušu, a ty tu sedíš a ľutuješ sa!

Ľudmila zostala sedieť na posteli. Neľutovala sa. Hlavou jej matne preletelo: „Ty to nemôžeš pochopiť… Vraj sa ľutujem… Tvoj muž žije, ty to nepochopíš…“

Ľudmilu sa nepodarilo pohnúť z miesta.

— Nuž, ako myslíš! — vykríkla Vaľa po hodine a pol nahnevane. — Tak si tu seď, ja pôjdem a pomodlím sa za teba!

Vrátila sa o tri dni. Rázne odomkla, vošla a rozhliadla sa po byte. Nič sa tu nezmenilo. Ten istý prach, tá istá ponurá čierna látka na zrkadlách. Tá istá Ľusia v nočnej košeli. Len už nesedela na posteli, ale na stoličke bez operadla, v nepohodlnej polohe. Objímala si kolená a sedela. Bolo až čudné, že z nej nespadla.

— Bola som tam, — povedala Valentina a začala si rozopínať kabát. — Ledva som ten chrám našla. Je síce v centre, na Taganke, ale vôbec nebolo jasné, kadiaľ ísť. Veď chrámov je tam nablízku veľa. Jeden ma poslal na jednu stranu, druhý na opačnú. Ale došla som. A ešte je tam cestou taký zostup k rieke… Vieš si predstaviť, že som sa takmer skotúľala dolu? No keď som už dorazila, neľutovala som. Tak dobre mi tam bolo!

Zdalo sa, že Ľudmila svoju zhovorčivú priateľku nepočúva. Vaľa si však všimla, že po prvý raz za posledný rok sa Ľudmila pozerá vnímavo. Dokonca akoby so záujmom.

— Tak teda, — pokračovala povzbudená Valentina, — kým som tam došla, ledva som dýchala. Veď pri mojej váhe… a ešte som musela drobčiť dolu svahom. Prídem bližšie, vojdem za ohradu — a tam more kvetov! Chryzantémy, dokonca aj georgíny ešte kvitli, predstav si! V novembri! Pomyslela som si: to ma sem určite priviedla svätá Ľudmila. Vidí, ako veľmi ti chcem pomôcť.

Chrám je neveľký, biely, ľudí málo, ticho. Vošla som do chrámovej predajne a opýtala sa ženy pri sviečkach, kde majú ikonu svätej Ľudmily. Ukázala mi ju a povedala, že tam uchovávajú aj čiastočku svätých ostatkov ich mučenice. A predstav si, o dve hodiny jej mali čítať akafist! Zapálila som sviečku a premýšľala: o dve hodiny už bude šesť večer, kým sa pomodlia, prejde ďalšia hodina… Ešte mi ujde vlak. Ale nevadí, povedala som si, kvôli priateľke vydržím. Postála som, pomodlila sa. Vyšla som von a tam je také vnútorné nádvorie so sochou svätej Ľudmily. Vedľa lavičky. Sadla som si. Malo by mi byť chladno, ale nebolo — nemrzla som. Počkala som na akafist a zo srdca sa modlila. Pozri, toto som ti priniesla.

Valentina podala Ľudmile útlu knižku — akafist svätej Ľudmile.

— A vieš, Ľusia, tak dobre mi bolo, tak jasno na duši. V chráme prítmie, sviečky horia a mihotajú sa. Teplo, srdečne. Zišlo sa asi desať ľudí a tak pekne sme si zaspievali. So slzami som prosila Ľudmilku — vraj aj ona bola vdova —, aby ti pomohla. Veď nie si jediná… Koľko žien pochová svojich mužov, a predsa žijú ďalej. Nie je ti dnes ľahšie? Čo keby sme sa prešli vonku? Máš tu zatuchnutý vzduch a špinu, pozri sa.

Ľudmila sa pozrela na priateľku, akoby chcela niečo povedať, no zrazu sklopila oči a zostala ticho. Valentine sa však zazdalo, že už-už sa jej podarí vytrhnúť Ľudmilu zo strnulosti.

Zrazu spustila s prehnanou bodrosťou:

— No tak, teraz tu dáme všetko do poriadku, umyjeme podlahy, umyjeme aj teba a bude z teba krásavica!

Pritom začala zbierať porozhadzované veci, roztiahla závesy, pristúpila k zrkadlu a strhla z neho smútočnú látku. Do izby sa vlialo svetlo.

— Nie! Ááá! Choď preč! — Ľudmila vyskočila a začala hystericky zaťahovať závesy a kŕčovito prehadzovať prikrývku cez zrkadlo. — Choď preč! Nechcem ťa vidieť! Prečo? Nechaj to!

Rozplakala sa takým prenikavým nárekom, až sa zdalo, že ju nič nedokáže zastaviť.

„Nie,“ pomyslela si Valentina, „tej už nič nepomôže. Zrejme sa už chystá do hrobu. Chcela som jej len dobre. A ani svätá Ľudmila akosi nepomáha. A pritom vraveli, že rýchlo vypočúva a pohotovo odpovedá na prosby.“

— Čo to robíš, ty bláznivá! Tak si teda seď vo svojom brlohu!

Valentine povolili nervy. Prehodila si cez plecia kabát a odišla. Hlasno za sebou tresla dverami.

Ľudmila nariekala od bolesti, žiaľu a nepochopenia. Potom stíchla a už len občas vzlykla. Pred očami sa jej mihali šťastné dni s Viktorom a nič, vôbec nič ich nemohlo vrátiť. Otočila hlavu: na stole ležala odložená brožúrka s akafistom. Podišla k nej a otvorila ju približne uprostred:

„Raduj sa, lebo si bola matkou sirotám a živiteľkou vdov; raduj sa, lebo si bola milosrdnou dobrodinkou chudobných a láskavou ochrankyňou utláčaných. Raduj sa, lebo si s kniežaťom, svojím manželom, žila v zbožnosti; raduj sa, lebo si svoje deti vychovala v bázni Božej…“

— Raduj sa, lebo si bola matkou sirotám a živiteľkou vdov, — prečítala Ľudmila. — Sirotám a vdovám. A ja som aj vdova, aj sirota. Bez Viťa už nikoho nemám.

Ďalej zakrývala zrkadlo, no čoraz častejšie sa obzerala po knižke. Potom si sadla a prinútila sa prečítať prvé dve dvojstrany.

Nasledujúce ráno Valentinu zobudilo vytrvalé zvonenie pri dverách. Pozrela na hodiny: pol siedmej. Ešte polhodinu si mohla pospať. S povzdychom sa pozrela na manžela vedľa seba, ktorý pokojne odfukoval. „Ten môj má ale nervy! Zo železa,“ pomyslela si Vaľa a obliekla si župan.

— Ľudka!

Za dverami stála Ľudmila. Presnejšie to, čo zostalo z kedysi veselej, zdravím prekypujúcej priateľky Ľudky: vyčerpaná žena so strapatými vlasmi, v starom plášti prehodenom cez tú istú sivú nočnú košeľu, vo vychodených šľapkách.

Kde je ten chrám? Pomôž mi dostať sa tam.

— Vaľa, — zachrčala Ľudmila a ťažko dýchala. Od dlhého sedenia bez pohybu akoby úplne zabudla chodiť. Po výstupe na tretie poschodie už nemala nijaké sily. — Vaľa, kde je ten chrám? Pomôž mi dostať sa tam.

Valentina horúčkovito premýšľala. Na dnes bola v obchode, kde pracovala ako tovaroznalka, naplánovaná inventúra. Nedala sa zrušiť. Ale ani priateľku nemôže nechať samu — veď sa dejú také veci! To určite svätá Ľudmila vypočula jej prosby.

— Tak, priateľka moja, najskôr sa umyješ a naraňajkuješ, potom sa rozhodneme. Samu ťa do Moskvy určite nepustím.

— Nie, Vaľa, povedz mi len adresu. Musím k nej prísť ešte dnes.

Ľudmila naliehala. Hovorila zanietene, zadýchavala sa a nevnímala, ako čudne vyzerá v starom plášti oblečenom na nočnú košeľu. Vravela, že sa musí pokloniť ostatkom svojej svätej… A rozprávala ešte o všeličom, zatiaľ čo jej Vaľa umývala vlasy a obliekala ju do svojho teplého oblečenia. Ani to na nej nevyzeralo o nič menej čudne: sukňa a sveter statnej Valentiny na vychudnutej Ľudmile viseli, no aj tak to bolo lepšie než jej pôvodný odev.

Valentina chápala, že ak svätá Ľudmila volá jej priateľku, treba ísť. Ale ako ju pustiť samu? A inventúru zrušiť nemôže. Napokon sa rozhodla: dala jej adresu chrámu, na lístok podrobne napísala, ako sa tam dostať, a taxíkom ju odviezla na stanicu, hoci napokon predsa len na inventúru meškala.

Ľudmila vyšla z metra na ulicu. Oči oslabené dlhým pobytom v tme si už začínali privykať na denné svetlo. Kráčala opatrne, akoby sa snažila zachytiť opory, ktorá tam nebola. Potácala sa a zároveň sa usilovala zrýchliť — ponáhľala sa k svätej Ľudmile. „Alkoholička,“ mysleli si ľudia. Jej však bolo úplne jedno, čo si o nej okolie myslí. Len nech sa čo najskôr dostane do chrámu! Zdravému človeku cesta od metra k chrámu svätého Nikolaja v Koteľnikoch trvá nanajvýš sedem až desať minút, aj keď sa neponáhľa. Pre Ľudmilu to bola cesta k životu. Každý krok ju stál námahu, svaly zoslabli a nechceli poslúchať. Po každých dvadsiatich krokoch zastala, aby si oddýchla. Zostup ku Koteľnickému nábrežiu sa jej zdal priam mučením: prudký svah, nikde sa nemala čoho chytiť. Hospodine, ako sem ľudia vôbec chodia? Svätá Ľudmila, pomôž! Pomaly a opatrne sa dostala k zábradliu, ktoré sa začínalo pri chrámovej ohrade. Vydýchla si.

Chrám bol takmer prázdny. Nepotrebovala, aby jej niekto ukázal, kde je ikona — našla by ju aj so zatvorenými očami. Dlho stála pred svätým obrazom českej veľkokňažnej, dlho sa modlila a vylievala si dušu. Akoby vôbec nebola vyčerpaná, akoby ju ktosi tesne vedľa podopieral a povzbudzoval.

Keď pristúpila k ikone, pocítila teplé svetlo vychádzajúce z očí svätej. A v tomto svetle začali veci zrazu znovu nadobúdať farby.

Až neskôr Ľudmila rozprávala, že tomu síce možno ťažko uveriť, ale keď pristúpila k ikone s celou ťarchou svojho žiaľu, pocítila teplé svetlo vychádzajúce z očí svätej. A v tomto svetle začali veci zrazu nadobúdať farby. Dovtedy bolo pre ňu všetko sivé. Pochopila, že jej milovaný Viktor potrebuje, aby sa zaňho modlila, a uvedomila si, ako sebecky a hriešne sa správala: myslela iba na seba.

Po niekoľkých hodinách vyšla z chrámu ako iný človek. Znovu sa vrátila do nášho živého sveta, aby dôstojne niesla svoj kríž.

Do chrámu, kde našla vyslobodenie zo svojho trápenia, sa Ľudmila usiluje prichádzať aspoň raz za mesiac, aby sa poklonila svätým ostatkom veľkej mučenice Ľudmily, českej kňažnej.

Raduj sa, lebo skrze teba sa Boh zjavuje ako obdivuhodný vo svojich svätých.

Raduj sa, lebo Hospodin blahodaťou oslávil tvoje ostatky neporušenosťou.

Jekaterina Vasinová

pravoslavie.ru