Spomienky bratov srbského monastiera Crna Reka
Utrpenie pravoslávnych Srbov ako cesta svedectva
V Srbsku možno často počuť príslovie: „Gréci sa spasia almužnou, Rusi modlitbou a Srbi utrpením.“ Dá sa pripustiť, že vzniklo ešte v čase, keď v Ruskej cirkvi neboli oslávení novomučeníci a vyznávači. Aj dnes, keď pravoslávni veriaci na Ukrajine čelia otvorenému prenasledovaniu a ponižovaniu, by bolo možné doň vniesť určité doplnenia. To však neznamená, že utrpenie pravoslávnych Srbov sa skončilo.
Ako svedectvo možno uviesť spomienky bratov monastiera Crna Reka – Čierna Rieka – na prepodobnomučeníka Charitona Černoreckého, miestne uctievaného svätého, ktorý trpel za Christa v Kosove a Metochii v roku 1999, krátko po skončení bombardovania Juhoslávie silami NATO.
Monastier Crna Reka a duchovné zázemie otca Charitona
Tento monastier sa nachádza na juhu Srbska, medzi mestami Novi Pazar a Tutin, neďaleko dediny Ribariće, v blízkosti administratívnej hranice s Kosovom a Metochiou. Treba povedať, že túto oblasť dnes z veľkej časti obýva moslimské obyvateľstvo – Albánci a islamizovaní Srbi – preto tu spoločenská situácia nebýva vždy jednoduchá. Monastier však napriek tomu žije, mnísi sa modlia a pracujú.
Okrem iného bratia pomáhajú mnohým Srbom zbaviť sa rôznych závislostí a duchovných i životných ťažkostí – od alkoholu, nikotínu a iných návykov. Pred niekoľkými rokmi tu pôsobili aj skupiny vzájomnej pomoci. Práve v tomto monastieri sa nachádzajú sväté ostatky prepodobného Petra Korišského. Podľa svedectiev veriacich Pán na modlitby tohto svätého zosiela pomoc a uzdravenie tým, ktorí sa k nemu obracajú s vierou. Spomínajú sa aj uzdravenia z ťažkých chorôb vrátane epilepsie. V monastieri sa nachádza aj liečivý prameň.
V tomto monastieri začal svoju mníšsku cestu aj mladý mních Chariton. Narodil sa v roku 1960 v zbožnej mnohodetnej rodine a už od detstva bol veľmi vnímavý na život podľa Boha, ako o ňom svedčia jeho rodáci. Takto v monastieri rozprávajú o asketickom úsilí otca Charitona.
Monastier Crna Reka v Srbsku. azbyka.ru
Posledné poslušanie v Prizrene
V ten deň, 15. júna 1999, okolo jedenástej hodiny predpoludním, dostal otec Chariton na dvore prizrenského seminára svoje posledné poslušanie: ísť do mesta a kúpiť jedlo pre zostávajúcich mníchov. Povedal: „Nech je požehnané,“ a bez strachu sa vybral do mesta.
V centre Prizrenu jeho auto zastavili traja ozbrojení Albánci, ktorí po skončení bombardovania Juhoslávie silami NATO a po vstupe medzinárodných jednotiek KFOR na územie Kosova a Metochie ovládali situáciu v tejto oblasti. Vyžiadali si od neho doklady. Keď zistili, že majú pred sebou pravoslávneho mnícha, odviezli ho neznámym smerom. Podľa svedectiev sa to odohralo pred očami nemeckých vojakov, ktorí do kraja vstúpili ako súčasť medzinárodných mierových síl KFOR.
Únos otca Charitona zachytil na kameru jeden nemecký novinár. Ku cti mu treba povedať, že ešte v ten istý deň odovzdal zábery i hroznú správu biskupovi v Prizrene. Tak sa začala krížová cesta nového mučeníka za Christa.
Mních Chariton (Lukič)
Služba blížnym uprostred násilia
Treba povedať, že mních Chariton bez strachu prijímal aj tie najnebezpečnejšie poslušania, aby pomohol blížnym počas násilností namierených proti pokojnému obyvateľstvu. Na monastierskom aute navštevoval chorých a nevládnych, a to aj v čase nebezpečenstva a streľby. Pomáhal vyvážať ľudí z ohrozených miest a privádzať ich do bezpečia.
Pritom rázne a jednoznačne nedovoľoval, aby sa zle hovorilo o nepriateľoch, najmä ak išlo o pokojných Albáncov. Vyzýval vidieť aj v nich Božie stvorenie. Kým Srbi v desaťtisícoch opúšťali svoje rodné Kosovo a Metochiu, utekajúc pred smrťou a násilím, a kým tiekli potoky krvi, mních Chariton ďalej pokojne plnil svoje poslušanie.
Pomáhal presúvať mníchov a mníšky zo zničených alebo ohrozených monastierov na miesta, kde bolo nebezpečenstvo menšie. Sestry z monastiera Svätej Trojice pri Prizrene rozprávali, ako ich otec Chariton pokojne a bez tieňa strachu previezol priamo pod paľbou na bezpečné miesto. Samotný monastier Svätej Trojice bol neskôr Albáncami zničený a zrovnaný so zemou.
Mučenícky koniec otca Charitona
Svoj kríž prijal otec Chariton krotko, podobne ako baránok vedený na zabitie: pokojne, bez reptania, bez strachu z množstva utrpenia ani z odpornej vynaliezavosti tých, ktorí mu ho spôsobovali. Nepriateľ ľudského rodu, ktorý neustále vedie neviditeľný — a neraz aj viditeľný — boj proti Christovým služobníkom, sa prostredníctvom svojich sluhov, s celou svojou zlobou a nenávisťou, vrhol na krotkého mnícha. Na jasnom júnovom slnku sa zablysol nôž a umučeného, dobodaného a doráňaného mnícha sťali.
Prizren. Starobylé srbské hlavné mesto. Dnes okupované mesto. Práve tam čistá a nepoškvrnená duša novomučeníka odletela do nebeských príbytkov k svojmu Pánovi, ktorého tak milovala a pre ktorého toľko trpela. Boj za Christa sa skončil víťazstvom. Životný zápas bol dobehnutý, viera zvíťazila a víťaza doma, v nebi, čakal veniec slávy i radostné Christovo privítanie: „Správne, dobrý a verný sluha! Bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým. Vojdi do radosti svojho Pána“ (Mt 25, 21). Jeho telo zločinci tajne zakopali na mieste zvanom Tusus pri Prizrene. Podľa predstaviteľov KFOR spolu s telom zmizli aj všetky stopy, dôkazy a údaje o vrahoch. V tom čase sme vedeli iba jedno: kolovali len temné chýry o jeho smrti.
Otec Ilija, duchovník mnícha Charitona, keď sa dozvedel o únose, povedal akosi nebesky pokojne a presvedčivo: „Otec Chariton je mučeník za Christa.“ Čas plynul a s ním mizli aj posledné zvyšky nádeje, že mnícha Charitona nájdu živého. V období ťaživej neistoty sa mučeník zjavil vo sne niektorým bratom monastiera a hovoril o svojom utrpení za Christa. Pán, ktorý oslavuje tých, čo oslavujú Jeho, nechcel ponechať ukrytý asketický zápas ani mučenícky veniec svojho verného služobníka. Preto dobrotivo ukázal miesto, kde boli ukryté čestné ostatky mnícha Charitona. Tak sa postupne odkryli aj podrobnosti jeho mučeníctva.
Hrob mnícha Charitona. pravoslavie.ru
Nájdenie ostatkov a návrat do monastiera
Telo otca Charitona našli v auguste roku 2000 predstavitelia Komisie pre exhumáciu tiel nezvestných a unesených Srbov v Kosove a Metochii. Vedľa jeho tela boli nájdené aj pozostatky niekoľkých ďalších pravoslávnych Srbov, ktorí trpeli v tom istom období. Ostatky mučeníka boli nájdené bez hlavy. Kosti rúk boli polámané, rovnako aj chrbtica. Podriasnik a sveter otca Charitona boli v oblasti srdca prebodnuté nožom. Tak sa odkryli dôkazy o ťažkých mukách, ktoré tento prepodobnomučeník pretrpel, nasledujúc príklad mučeníkov prvých storočí, ktorí trpeli pre Christa od veľkej nenávisti svojich prenasledovateľov.
„Lebo ak veríme, že Christos zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, ktorí zosnuli v Isusovi, privedie spolu s Ním“ (1Sol 4, 14). Na otca Charitona sa v plnej miere vzťahujú aj slová Písma: „Jeho duša bola milá Pánovi, preto ho rýchlo vzal spomedzi neprávosti. Ľudia to videli, ale nepochopili, ani si nevzali k srdcu, že milosť a zľutovanie sú s Jeho svätými a starostlivosť o Jeho vyvolených“ (Múd 4, 14-15).
Telo mučeníka priniesli 11. novembra 2000 do monastiera Gračanica ako svätyňu, veľkú drahocennosť a kvet z Kosovského poľa. Bol odslúžený parastas a pravoslávni Srbi sa s láskou poklonili asketickému životu otca Charitona. Nasledujúci deň boli jeho čestné ostatky prenesené do monastiera Crna Reka, kde tento podvižník začínal svoju mníšsku cestu. Ani táto cesta nebola ľahká, pretože skupiny Albáncov po ceste usporiadali demonštráciu a všemožne urážali tých, ktorí sprevádzali ostatky mučeníka.
Sme presvedčení, že mučeník Chariton počas tejto cesty požehnával umučenú zem Kosova a Metochie, za ktorej ľud sa bude modliť k Pánovi až do konca vekov spolu so všetkými svätými Nebeského Srbska. Nebeské Srbsko existuje.
Zapísal Peter Davydov
pravoslavie.ru