Ikona: Okno do neba, okno z neba na zem (Rozhovor s pravoslávnym duchovným Petrom Savčakom)

V sninskom kaštieli bola 7. marca 2018 otvorená unikátna výstava IKONA – TEOLÓGIA VO FARBÁCH, kde si môžu do konca mája návštevníci pozrieť zbierku 68 ikon zo 17. až 19. storočia z oblasti Grécka, Bulharska, Rumunska a Ruska. O ikone ako takej sme sa zhovárali s hlavným prednášateľom na vernisáži výstavy pravoslávnym duchovným prot. Mgr. Petrom Savčakom, PhD., odborným asistentom na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte PU v Prešove.

Čo si máme predstaviť pod pojmom ikona?

Ako hovoria sv. Otcovia, ikona je oknom do Nebeského Kráľovstva a oknom z neba na zem. Je to obraz, ktorý zachytáva udalosti alebo ľudí, ktorí tu na zemi dosiahli dokonalosť a sú v spojení s Bohom v Jeho Kráľovstve. Na tomto pozemskom, materiálnom výtvore sú zachytené nebeské, duchovné veci. Ikona má obrátenú perspektívu, čím sa odlišuje od zobrazenia reálneho života. Ak sú napríklad na obraze koľajnice, zdá sa vám, že bližšie k vám sú od seba vzdialenejšie a v diaľke sa akoby spájajú. Na ikone sa táto perspektíva zobrazuje presne naopak, aby sme mali pocit, že sme súčasťou deja. Ikona nás do seba vťahuje, odpútava od pozemskej reality a chce nás nadchnúť pre inú, večnú, nadpozemskú realitu. Zároveň je nadčasová, je na nej zobrazených viacero udalostí bez chronologického sledu. Napríklad na ikone Christovho Narodenia je vyobrazená nielen Bohorodička a Spasiteľ, ale aj betlehemskí pastieri, dozvedajúci sa o narodení Mesiáša, anjeli, oslavujúci Jeho príchod na svet spevom, mágovia z Perzie, prichádzajúci sa Mu pokloniť, i bezradný Jozef, uvažujúci o veľkom tajomstve vtelenia Boha.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že ikona má veľa spoločného s obrazom. Čím sa od neho odlišuje?

Slovo ikona znamená obraz. Svetský obraz sa však usiluje zachytiť reálny telesný výzor človeka, či krajiny. Ikona naopak zachytá duchovný svet z Božskej perspektívy. Nie je to reálne zobrazenie toho, ako sa daná udalosť odohrala, ale aký je význam toho, čo sa stalo, alebo prečo sa to stalo. Napríklad Christovo Zmŕtvychvstanie je na Západe zobrazované naturalisticky: Spasiteľ s víťaznou zástavou v ruke vychádza z hrobu a všetci navôkol nad tým žasnú. Na pravoslávnej ikone je tento sviatok vyobrazený iným spôsobom: Spasiteľ stojí na rozbitých bránach pekla, pod Jeho nohami je zviazaný diabol a Sám Christos za ruku drží a z pekla vyvádza Adama a Evu. Okolo Neho sú ďalší praotcovia, ktorí na Jeho zostúpenie do pekiel čakali a On ich víťazoslávne odvádza do nebeských príbytkov.

Akú majú ikony históriu?

Vo Svätom Písme Starej zmluvy čítame, že zobrazovanie Boha bolo zakázané. Vyvolený izraelský národ mal prísľub Mesiáša sprítomňovať až do chvíle, kým sa Spasiteľ nenarodil na zemi v ľudskej podobe. Avšak tento národ žil obkolesený pohanmi, ktorí uctievali rôzne božstvá a vytvárali si ich sochy a rôzne iné podobizne – modly. Boh chcel na jednej strane Svoj ľud ochrániť pred uctievaním modiel, keďže sa vedelo, že Boh je Duch a ten sa zobraziť nedá. Na strane druhej však Boh prikázal Hebrejom zhotoviť podobizne cherubínov na Arche zmluvy a opone, ktorá oddeľovala chrámovú svätyňu od ostatných jeho častí. Lebo všetky človekom vymyslené podobizne Boha odvádzali ľudí od Boha k modloslužbe, ale vyobrazenia anjelov, ktorí sú Božími služobníkmi, človeka k Bohu privádzali – ľudia na Boha viac mysleli, učili sa Mu slúžiť a pod. Preto ich zobrazovanie bolo Bohom dokonca prikázané.

A čo Nová zmluva?

Tu nastal v dejinách ľudstva obrovský zlom. Boh totiž zostúpil na Zem, prijal na Seba ľudské telo a z Ducha sa stal Človek – Bohočlovek. Odvtedy sa Boh môže zobrazovať v podobe Bohočloveka Iisusa Christa. Ako hovorili sv. apoštoli: „To je Ten, na Ktorého sme hľadeli, Ktorého sa naše ruky dotýkali“ (1 Jn 1, 1). Prvou ikonou Christa v dejinách sa stal tzv. „Nie rukou zhotovený Obraz“ – cirkevnoslovansky „Nerukotvórnyj Óbraz“. Ten vznikol ešte počas Christovho pozemského života. Keď sa edeský kráľ Abgar dopočul o Jeho zázrakoch, poslal maliara, aby namaľoval Christovu podobizeň, pretože pevne veril, že pri pohľade na Jeho tvár sa uzdraví, keďže bol malomocný. Napriek všetkému úsiliu však maliar nedokázal zachytiť Spasiteľove črty na plátno. Iisus si maliara zavolal k Sebe, vzal jeho plátno a priložil si ho na tvár. Keď mu ho vrátil, bol na ňom odtlačok Jeho tváre. Majster potom tento obraz priniesol edeskému kráľovi, ktorý nielenže sa uzdravil z malomocenstva, ale aj uveril v Christa ako Božieho Syna a Spasiteľa.

Cirkev má k ikonám veľkú úctu…

Cirkev si ctí a chráni ikony, lebo ak by sa ich vzdala, vzdala by sa aj viery, že Boh sa reálne stal človekom, že skutočne prijal ľudské telo, že naozaj žil na tomto svete. Boj o ikonu bol zároveň bojom o Christa Bohočloveka. V 6. storočí sa našli mnohí, ktorí vystupovali proti ikonám v chrámoch. Úctu k ikonám nazývali klaňaním sa matérii a modloslužobníctvom. V nasledujúcom období ikonoborectva boli mnohí svätí za úctu k ikonám mučení a posielaní do vyhnanstva, veľa vzácnych ikon bolo zničených. Siedmy všeobecný snem v Nikei (r. 787) jasne definoval, ako Cirkev uctieva ikony. Klaniame sa tomu, kto je na nej zobrazený, a nie drevu, papieru, či stene. Je to ako s podobizňou milovanej osoby, ktorú pri sebe nosíme. Ak pobozkáme fotografiu, nebozkávame papier, ale toho, kto je na nej zobrazený. Tento Snem tiež stanovil, že ikona má byť dvojrozmerná. Pravoslávna cirkev neuctieva trojrozmerné sochy, ktoré majú výšku, šírku a hĺbku. Vždy sa totiž snažila eliminovať to, čo by veriacim pripomínalo pohanstvo. A práve pre pohanstvo boli sochy bohov a cisárov charakteristické. Socha príliš detailne zobrazuje telesné vnady človeka, čím pripútava k tomuto svetu. Úlohou ikony je presný opak, zobraziť človeka zbožšteného, bezhriešneho, osláveného. Napr. pri zobrazovaní mučeníkov na ikone nevidno ich utrpenie, aj keď z nich práve zdierajú kožu. Rovnako i Christos na ikone Ukrižovania je napriek prebodnutým rukám, nohám a boku Víťaz.

Ako sa ikona vyrába?

Ikony sa vyhotovujú na rôznych materiáloch, dokonca i na stenách. Avšak najtypickejší materiál pre ikonu je doska, na ktorú je natiahnuté plátno, čo má pripomínať, že prvá ikona bola plátenná (vyššie spomínaný príbeh o kráľovi Abgarovi). Na plátno sú nanášané vyhladené vrstvy kriedy. Na ikone sa ako prvé maľujú pozadia (domy, stromy, skaly), potom rúcha postáv a až nakoniec to najdôležitejšie – tváre. Vždy sa nanášajú najprv tmavšie farby a až potom svetlejšie. Tak by mal človek prichádzať k Bohu: od špinavého, hriešneho, čierneho obrazu k čistému, svetlému, svätému. Ikona má svoje striktné pravidlá dokonca aj o pozadí, aby neodpútavalo od podstaty.

Hovorí sa, že ikony sa nemaľujú, ale píšu. Čo to znamená?

Oni sa vlastne i maľujú i píšu. Používajú sa farby na maľovanie, takže sa maľujú, ale píšu sa preto, lebo z nich dokážeme čosi vyčítať. Keďže majú svoje presné pravidlá, dá sa z nich vyčítať teológia – učenie Cirkvi. Všetko má svoj význam: použité farby, čo kto drží v ruke, v čom je oblečený a pod. Napríklad mučeníkov zobrazujeme s krížmi v ruke, vojakov s mečmi, biskupov s knihou alebo zvitkom atď. Ikony sa vlastne akoby opisujú – každý autor síce dodáva ikone istý svojráz, avšak len v presne stanovených medziach. Čo je najdôležitejšie – ikonopisec je štetcom Svätého Ducha. Ikonou nemá osláviť seba, ale toho, kto je na nej zobrazený. Preto na starých ikonách nenájdeme podpis autora, nanajvýš tak záznam, v ktorom monastieri, resp. dielni bola ikona zhotovená.

Akú tradíciu má ikona na území Slovenska?

Mali by sme si uvedomiť, že ikona prišla do našich krajov skôr než prvé realistické podobizne svätých. Naši vierozvestcovia sv. Cyril a Metod nám spolu s vierou priniesli aj úctu k ikonám. Žiaľ ich vyhnaním z Veľkej Moravy v našich končinách pod vplyvom Západu prevládlo gotické a neskôr barokové umenie. Avšak i v drevených cerkvách zo 17. storočia ešte môžeme nájsť sporadicky i kánonické ikony, do istej miery ovplyvnené všadeprítomným barokom. V súčasnosti na Slovensku pôsobí niekoľko kvalitných ikonopiscov, ktorí sa usilujú písať ikony podľa všetkých pravidiel a kánonov, týkajúcich sa ikonografie. Je potešujúce, že veriaci Pravoslávnej cirkvi na Slovensku sa pri výzdobe interiéru novopostavených chrámov vo väčšine cirkevných obcí rozhodli vrátiť k tradičnému kánonickému spôsobu, uprednostňujúc ikony pred barokovými obrazmi.

Demierou výstavy ikon v sninskom kaštieli bude prednáška prof. ThDr. Jána Šafina, PhD., ktorá sa bude konať 2. júna 2018 o 18.00 hod.

Zdroj: Podvihorlatské noviny, roč. LIX/č. 21