Boh miluje človeka a verí v neho. Verí v to najlepšie, čo doňho vložil pri stvorení, keď ho stvoril tak, aby miloval dobro a slobodne sa rozhodoval. Každé rozhodnutie prináša zodpovednosť: prijať jeho dôsledky a usilovať sa konať v súlade so svojím vnútorným chápaním dobra. V tom spočíva zmysel nášho života. Viktor Frankl ho definoval ako „to najlepšie, čo je v každej situácii možné pre všetkých jej účastníkov“, a svedomie nazýval hlavným nástrojom poznávania zmyslu života.
Boh nás stvoril ako rozumné bytosti, ale nie ako bytosti, ktoré sa nemôžu mýliť. Skúsenosť s vlastnými chybami môže zúžiť náš obzor, ale môže sa, naopak, stať aj východiskom pre zmenu života k lepšiemu. Keď konáme v súlade s Božou vôľou, žijeme podľa Božích prikázaní a v zhode so svojím svedomím, náš život získava Božiu perspektívu, kráčame v ústrety Bohu a smerujeme k spáse.
Keď žijeme podľa Božích prikázaní a v zhode so svojím svedomím, náš život získava Božiu perspektívu a smerujeme k spáse.
Boh nás miluje, miluje všetkých ľudí. Nemiluje nás tak, ako ja milujem potok, ku ktorému chodievam, keď prídem za rodičmi na dedinu. On miluje každú kvapku tejto rieky osobitne. Boh miluje osobne mňa, osobne vás i všetkých ľudí na svete. Nemiluje nás iba v akejsi abstraktnej predstave, ale celkom konkrétne — v každej chvíli môjho života, často aj vtedy, keď hreším a konám proti Božej vôli i zdravému rozumu. Boh ma však napriek tomu miluje, stará sa o mňa, utešuje ma, vyťahuje ma zo všelijakých ťažkostí a dáva mi podnet i možnosť všetko napraviť.
Boh tvorí iba to, čo potrebuje, a uskutočňuje sa to, čo zamýšľal. Ak Boh vo svojej láske stvoril mňa, a nie krásnu žirafu či nosorožca, potom môj život na tomto svete nie je náhodnou zhodou okolností, ale dôsledkom Božej dokonalosti. Znamená to, že Boh ma potrebuje, že potrebuje nás všetkých, aj keď si niekedy myslíme, že my jeho nepotrebujeme. Pretože nás miluje a vždy nás miloval.
Raz mi jeden kňaz povedal:
— Len sa zamysli nad tým, že si prišiel na svet jedine vďaka Božej láske. Bola na začiatku tvojej cesty na tento svet. V Božej láske sa zrodil zámer s tebou. Bol zapísaný v nebesiach, aby si prišiel na svet. Až potom sa stretli otec a mama a následne si sa narodil ty — jediný a neopakovateľný. Tak je to s nami všetkými, so všetkými ľuďmi na zemi. Každý človek bol prvorodený a každý bol jediný a neopakovateľný.
Keď ľudia vidia, čo sa dnes deje vo svete, niekedy hovoria: „Pozrite sa, aké hrôzy sa dejú! Kde je váš Boh? Prečo to dopúšťa?“ Ľudia si často mýlia Boha s vychovávateľom a policajtom. Keby Boh naozaj svojvoľne a proti našej vôli zasahoval do všetkých našich záležitostí a skutkov, naša sloboda by sa zmenila na slobodu dojčaťa navždy zatvoreného v detskej ohrádke. Dieťaťu je tam dobre a pohodlne, nemusí sa o nič starať ani na nič myslieť, všetko zaň urobia iní. Keby však do detskej ohrádky posadili dospelého človeka, cítil by sa ako vo väzení alebo v psychiatrickej liečebni.
To najťažšie, čo dnes všetci prežívame — a pociťujú to veriaci aj neveriaci — je ochabovanie lásky. Nemilujeme a nie sme milovaní. Ľudia sa od seba vzďaľujú, sú si čoraz cudzejší a ľahostajnejší. A preto sa cítia nesmierne osamelí a nešťastní.
Schiarchimandrita Joakim (Parr) pri odpovedi na otázku, prečo je pre dnešného človeka ťažké žiť v súlade s Božou vôľou, spomínal, ako sa v mladosti opýtal jedného staršieho mnícha: „Prečo je život taký ťažký?“ Ten mu odpovedal:
— Život nie je ťažký. To ty si ho robíš ťažkým. Život je pokoj. Život je Evanjelium. Ty však nežiješ podľa Evanjelia, a v tom je príčina tvojich problémov.
Prepodobný Paisij Svätohorec hovorieval: „Pravoslávne myslieť je ľahké, ale pravoslávne žiť si vyžaduje námahu.“ Aby sa radosť Evanjelia, radosť zo Vzkriesenia a z Christovho víťazstva nad smrťou stala našou radosťou, aby Božia blahodať skutočne vstúpila do tvojho života, treba pracovať na vlastnej duši. Potrebné je pokánie, ktoré nespočíva vo vymenúvaní hriechov a v ustavičnom rozoberaní seba samého pri spovedi, ale v premene života podľa Božích prikázaní.
Raz mi jeden kňaz povedal: „Pros Boha o bázeň Božiu. Pomôže ti víťaziť nad hriechmi.“ V Knihe prísloví kráľa Šalamúna sa píše: „Počiatkom múdrosti je bázeň pred Hospodinom“ (Prís 1, 7). Nie je to strach z Božieho trestu za hriech, ako si niektorí myslia, ale vedomá túžba nespôsobovať bolesť tomu, koho milujeme. Kliment Alexandrijský o tom napísal: „Bázeň Božia nie je strach z Boha, ale strach, že ho stratíme.“ Tak ako sa dieťa v dave bojí vzdialiť od milujúcich rodičov, aj veriaca duša, ktorá má bázeň pred Bohom, sa bojí hriechu, pretože ju oddeľuje od milujúceho Boha.
V Liste apoštola Pavla Hebrejom nachádzame úžasné slová: „Isus je ten istý včera i dnes a naveky“ (Hebr 13, 8). Božia láska sa od nás nikam nevzdialila. To my sme duchovne ochudobneli, no blahodate nie je vo svete o nič menej než za čias apoštolov.
Božia láska sa od nás nikam nevzdialila. To my sme duchovne ochudobneli, no blahodate nie je vo svete o nič menej než za čias apoštolov.
Koreň problémov často hľadáme v niečom vonkajšom a zabúdame, že loď sa nepotopí pre vodu okolo nej, ale preto, že sa voda dostane dovnútra. Práve v tom spočíva prax kresťanského života: nevpúšťať do svojho vnútra, do myšlienok a duše to, čo nám škodí a oddeľuje nás od Boha.
Boh nás miluje a dáva nám slobodu, krásu tohto sveta i všetko, čo je v ňom, s jedinou podmienkou: aby sme za to niesli zodpovednosť. Zodpovednosť sa opiera o dôveru. Boh nám dôveruje, verí v nás, v našu schopnosť budovať svoj život v dobrom a odolávať zlu. Nie z donútenia, ale dobrovoľne. Takto vyzerajú zrelé vzťahy založené na láske, vzájomnej úcte a dôvere.
O tejto viere v seba metropolita Antonij Surožský napísal:
„Viera v seba zahŕňa presvedčenie, že v každom človeku, a teda aj vo mne, je oblasť, ktorú sám nedokážem celkom pojať. A že ak budem deň čo deň sám sebou — čo najplnšie, čo najúprimnejšie, pravdivo, čestne, odvážne a obetavo — napokon budem v sebe odhaľovať a uvádzať do pohybu stále nové a nové sily, ktoré nebude môcť nič zastaviť.“
Táto viera má ďaleko od sebaistoty založenej na vedomostiach, skúsenostiach či uznaní druhých. Je niečím, čo spočíva v hĺbke nášho srdca a patrí k tajomstvu Božieho plánu spásy.
Napriek zdanlivému triumfu nespravodlivosti a zla vo svete v ňom už zvíťazilo Božie kráľovstvo, ktoré nám Christos prikázal uskutočňovať. Stávame sa účastnými na tomto kráľovstve a upevňujeme ho vo svojom živote i v živote ľudí okolo nás vtedy, keď sa k blížnym správame s láskou.
Božie kráľovstvo, ktoré nám Christos prikázal uskutočňovať, už zvíťazilo. Stávame sa účastnými na tomto kráľovstve vtedy, keď sa k blížnym správame s láskou.
Nie zo sebectva, ziskuchtivosti ani preto, že je to pohodlnejšie, ale kvôli Christovi. Vo svojom živote sme objavili a z vlastnej skúsenosti spoznali, každý svojím spôsobom, že Boh nás miluje, a na jeho lásku odpovedáme láskou. Najprv sme našli Boha vo svojom srdci a potom sme ho stretli v očiach druhého človeka.
Raz som si na internete videl video: mladá žena v krásnych dlhých šatách, s úhľadne upravenými vlasmi pod klobúčikom, s kabelkou a v lodičkách kráčala rušnou ulicou bežného európskeho mesta pôvabným, ľahkým, akoby nadnášajúcim sa krokom. Nešla tak, ako ľudia zvyčajne chodia v dopravnej špičke: náhlivo, so zamračenou tvárou bez úsmevu, pričom sa snažia nevšímať si okolie. Naopak, na všetkých, ktorých stretávala, sa otvorene a prívetivo usmievala. Pri pohľade na jej úsmev a pôvab ľudia zostávali stáť ako prikovaní. Nevedeli od nej odtrhnúť oči, zabúdali na svoj zhon, s obdivom krútili hlavami a úsmev jej opätovali. V kontraste s anonymným davom na ulici, oblečeným do beztvarého moderného oblečenia, podľa ktorého sa ani nedá rozoznať, či pred vami stojí muž alebo žena, bola stelesnením ženskosti, jemnosti a krásy. Aký krásny obraz viery v živote dnešného človeka!
Skutky lásky, ktoré sa páčia Bohu, nie sú hrdinské činy presahujúce naše sily. Sú každodenným úsilím byť o trochu pozornejší, starostlivejší a trpezlivejší k tým, ktorí sú pri nás, k členom našej domácnosti, priateľom i ľuďom, ktorých stretávame v chráme. Aby naša láska urobila ich život ľahším, svetlejším a radostnejším. Vtedy ľudia okolo nás uvidia našu vieru.
Diakon Dionisij Achalašvili
pravoslavie.ru
Tlačový odbor Úradu metropolitnej rady Pravoslávnej cirkvi na Slovensku