Aké dobré, príjemné a radostné je byť kresťanom! Ak si kresťan, vždy si s Bohom a Boh je vždy s tebou. Nech si kdekoľvek a nech sa vyberieš kamkoľvek, všade bude tvojím spoločníkom sám Boh.
Božia blahodať prináša požehnanie do všetkého, čo kresťan robí. Podľa Spasiteľovho prikázania hľadá predovšetkým „Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť“ a všetko ostatné „sa mu pridá“ (Mt 6, 33). A ak ho postihnú nepríjemnosti a trápenia, aj vtedy si zachováva pokoj a dobrú myseľ.
Ak sa stane obeťou podvodu či nespravodlivosti, hoci aj s povzdychom vysloví: „A odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom.“ A tak namiesto pozemských dobier získava odpustenie hriechov a dvojnásobné nebeské bohatstvo. Pritom sa mu často v plnej miere nahradí aj pozemská strata.
Ak zakúsi poníženie alebo dokonca násilie, ani vtedy neprepadá skľúčenosti, ale prežíva radosť podľa príkladu apoštolov, ktorí „odišli zo synedria s radosťou, že boli uznaní za hodných znášať potupu pre meno Hospodina Isusa“ (Sk 5, 41). Kresťan napodobňuje samotného Spasiteľa a modlí sa za tých, ktorí mu ubližujú. Dočasné nepríjemnosti a trápenia ho tak neuvrhujú do depresie, ale menia sa na veniec vyznávača viery. Jeho dušu napĺňa pokoj, ktorý Christos prisľúbil svojim učeníkom: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam“ (Jn 14, 27).
Ak sa ocitne v závislosti od niekoho, v zajatí alebo vo väzení, vie, že hoci stratil vonkajšiu slobodu, nestratil Boha. Boh ho neopúšťa a pomáha mu prekonať akékoľvek ťažkosti. Tak ani spravodlivý Jozef, ktorého vlastní bratia zradili a predali a ktorého neskôr krivo obvinili a uvrhli do väzenia, neprestáva veriť v dobrého Boha. Preto ani v otroctve, ani vo väzení neprichádza o Božiu starostlivosť a ľudskú priazeň. „Hospodin bol s Jozefom, a tak sa mu darilo. Býval v dome svojho egyptského pána… Hospodin však bol s Jozefom, preukazoval mu milosrdenstvo a získal mu priazeň u správcu väzenia“ (Gn 39, 2; 21). Práve táto viera a nádej v Boha napokon privádzajú svätého Jozefa k tomu, že sa stáva faraónovým spoluvládcom.
Kresťana nemožno zastrašiť pozemským strádaním, ba ani smrťou. Svätý Vasilij Veľký na cisárove hrozby zhabaním majetku, vyhnanstvom, mučením a popravou odvážne odpovedal:
Kresťana nemožno zastrašiť pozemským strádaním, ba ani smrťou.
„To všetko pre mňa nič neznamená. O majetok neprichádza ten, kto nemá nič okrem starého, obnoseného odevu a niekoľkých kníh, v ktorých spočíva celé moje bohatstvo. Vyhnanstvo pre mňa neexistuje, pretože nie som pripútaný k nijakému miestu. Ani miesto, kde teraz žijem, nie je moje, a predsa bude mojím každé miesto, kam ma odvrhnú. Presnejšie povedané: všade je Božie miesto a všade budem cudzincom a pútnikom (Ž 38, 13). A čo mi môže urobiť mučenie? Som taký slabý, že pocítim iba prvý úder. Smrť je pre mňa dobrodením: skôr ma privedie k Bohu, pre ktorého žijem a pracujem a po ktorom už dávno túžim.“ Cisárov posol priniesol svojmu vládcovi smutnú správu: „Cisár, predstavený Cirkvi nás porazil.“
Kresťan sa v podstate bojí iba jediného — odlúčenia od Hospodina. Vie však, že ak sám neodstúpi od Boha, nijaké vonkajšie sily ho od neho nedokážu odlúčiť. Preto môže spolu s apoštolom povedať:
„Kto nás odlúči od Božej lásky? Súženie, úzkosť, prenasledovanie, hlad, nahota, nebezpečenstvo alebo meč?… Som totiž presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani mocnosti, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nemôže odlúčiť od Božej lásky v Christovi Isusovi, našom Hospodinovi“ (Rim 8, 35; 38–39).
Stručne povedané, nech sa v živote stane čokoľvek, kresťan všetko prijíma ako prichádzajúce od Boha a riadi sa radou avvu Doroteja: „Neželaj si, aby sa všetko dialo tak, ako chceš ty, ale želaj si, aby to bolo tak, ako to bude. Tak budeš žiť so všetkými v pokoji.“ Hoci to znie zvláštne, človek, ktorý si zvykol riadiť sa týmto pravidlom, vždy žije podľa svojej vôle. Vyhýba sa tak zdroju trápenia, ktorý je väčšine z nás dobre známy: „A práve vtedy, keď nechce presadzovať svoju vôľu, ukazuje sa, že sa mu vždy plní. Veď pre toho, kto sa zriekol vlastnej vôle, je všetko, čo sa mu prihodí, v súlade s jeho vôľou.“
Radosť kresťana nepochádza z tohto sveta. Jej prameňom je Boh, nie pozemské pôžitky. Preto ju nemôžu zničiť nijaké pozemské trápenia. Príkladom tejto nebeskej radosti sú pre nás svätí. Tí, ktorí videli učeníkov ctihodného Apollóna, o nich svedčili:
„Títo mnísi boli na púšti takí radostní, že nikde na zemi by človek nenašiel podobnú radosť a veselosť. Nebol medzi nimi nikto smutný ani skľúčený. A ak sa niekto zdal zarmútený, otec Apollón hneď zisťoval príčinu a každému odhaľoval to, čo sa skrývalo v hĺbke jeho srdca. Hovorieval: … Kto sa stará o pozemské veci, nachádza v nich aj radosť. Prečo sa však my, ktorým sa dostalo takej veľkej nádeje, neradujeme ustavične? Veď apoštol nás vyzýva: ‚Ustavične sa radujte, neprestajne sa modlite, za všetko ďakujte‘ (1 Sol 5, 17).“
Preto aj keby kresťan stratil celý svet, to najdôležitejšie mu zostane — sám Boh. A túto radosť mu nikto nevezme: „Aj keby figovník nezakvitol a na viniči nebolo ovocia, aj keby oliva nepriniesla úrodu a polia nedali obživu, aj keby z košiara zmizli ovce a v maštaliach nebol dobytok, aj vtedy sa budem radovať v Hospodinovi a jasať v Bohu svojej spásy“ (Hab 3, 17–18).
Zostáva už len „maličkosť“ — stať sa takýmto kresťanom.
Andrej Gorbačov
Pravoslavie.ru
Tlačový odbor Úradu metropolitnej rady Pravoslávnej cirkvi na Slovensku