SVÄTÁ ĽUDMILA, ČESKÁ KŇAŽNÁ

Život svätej Ľudmily podľa písomných prameňov

Život svätej Ľudmily, ktorý sa dodnes nezachoval, bol napísaný v polovici sedemdesiatych rokov 10. storočia, keď vzniklo pražské biskupstvo, ktoré potrebovalo svojich svätých patrónov. K takémuto záveru dospeli bádatelia, ktorí preskúmali materiály venované svätej Ľudmile. Literárnym vzorom pre tento životopis bol život svätého Emmeráma, nazývaného aj Jimram, bavorského svätca z Regensburgu. Za zlomky tohto nezachovaného Ľudmilinho životopisu možno považovať dva texty: krátky životopis začínajúci slovami „Fuit in provinciae Boemorum“ a životopis zaradený do staroruského Prológu. Tento prameň bol vo veľkej miere použitý aj v deväťdesiatych rokoch 10. storočia pri písaní Kristiánovej legendy, v ktorej pôvodný text prešiel štylistickou úpravou.

Správy o svätej Ľudmile sa nachádzajú aj v životopisoch jej vnuka, svätého Václava: v životopise začínajúcom slovami „Crescente fide“, napísanom na konci 10. storočia mantovským biskupom Gumpoldom, a v „Nikoľského legende“ — kompilácii z 11. storočia, medzi ktorej pramene podľa bádateľov patril úplnejší text „Crescente…“. Dôležité informácie obsahuje aj slovanský životopis svätého Václava, ktorý sa zachoval v staroruských odpisoch.

V legende „Fuit…“ sa uvádza, že svätá Ľudmila zomrela v 61. roku svojho života, teda sa narodila približne v roku 860. Údaje o jej pôvode sa v jednotlivých prameňoch líšia. Kristiánova legenda hovorí, že bola dcérou Slavibora, kniežaťa kmeňa Pšovanov, žijúceho na území dnešnej Českej republiky neďaleko Mělníka. V životopise zo staroruského Prológu je Ľudmila dcérou srbského kniežaťa, vládcu Lužických Srbov.

Podľa bádateľov sa v sedemdesiatych rokoch 9. storočia vydala za Bořivoja, knieža kmeňa Čechov. Bořivoja pokrstil svätý apoštolom rovný Metod na dvore veľkomoravského Svätopluka, pravdepodobne začiatkom osemdesiatych rokov 9. storočia. Spolu s ním alebo krátko po jeho návrate do Čiech bola pokrstená aj Ľudmila. Pramene zachovali málo informácií o jej živote počas vlády Bořivoja, ktorý zomrel pred rokom 890, a ich synov Spytihněva a Vratislava I. Zaznamenávajú iba jej dobročinnosť, na ktorú používala príjmy z prideleného majetku, a jej podporu kňazov. Spomedzi nich jej bol zvlášť blízky presbyter Pavol.

Viac informácií o svätej Ľudmile sa v prameňoch objavuje až v súvislosti s výchovou Vratislavovho syna Václava. Slovanský životopis svätého Václava uvádza, že Ľudmila dala svojho vnuka vyučovať podľa slovanských kníh, teda vzdelávať ho v slovanskom písomníctve. Táto jedinečná správa pomáha vysvetliť nasledujúce udalosti opísané vo viacerých hagiografických prameňoch.

 

Ako opisuje Kristiánova legenda, po smrti kniežaťa Vratislava česká šľachta zhromaždená v Prahe zverila jeho synov Václava a Boleslava do výchovy svätej Ľudmile. Vyvolalo to veľkú nespokojnosť Drahomíry, vdovy po zosnulom kniežati, a jej blízkych príslušníkov šľachty. Drahomíra sa obávala, že Ľudmila využije svoje postavenie na prevzatie moci. Životopisy svätého Václava navyše hovoria, že nebola spokojná s výchovou, ktorú Václav dostával pod Ľudmiliným dohľadom. Drahomírine obavy podrobne opisuje Nikoľského legenda: Ľudmila a kňazi podľa nej vychovávajú Václava skôr za budúceho mnícha než za knieža.

Podľa Kristiánovej legendy sa Ľudmila spolu s kňazmi vrátane Pavla, zjavne po predchádzajúcich konfliktoch, odobrala do Tetína v krajine Pšovanov. Pravdepodobne išlo o jej majetok.

Opisu nasledujúcich udalostí v životopise svätého Václava a v Kristiánovej legende predchádza rozprávanie o Václavovom videní. Uvidel v ňom spustošený a zničený dom kňaza Pavla a sen pochopil ako predzvesť budúcich nešťastí, ktoré hrozili svätej Ľudmile.

Ďalšie udalosti sú stručne opísané v živote svätého Václava a podrobnejšie v krátkom živote svätej Ľudmily a v Kristiánovej legende. Drahomíra poslala do Tetína oddiel vojakov vedený svojimi dôverníkmi Tunnom a Gommonom, aby Ľudmilu zavraždili. Ľudmila už predvídala, čo sa stane, preto prikázala kňazovi Pavlovi slúžiť liturgiu, počas ktorej sa vyspovedala a prijala sväté Tajiny.

Dňa 15. septembra 921 Drahomírini dôverníci vtrhli na nádvorie Ľudmilinho domu. Všetky tri texty uvádzajú, že Ľudmila žiadala, aby ju sťali mečom, no vrahovia ju uškrtili. Kristiánova legenda a legenda „Fuit…“ hovoria o uškrtení kňažnej povrazom, zatiaľ čo životopis z Prológu uvádza, že bola uškrtená vlastnou šatkou alebo závojom, podľa iných prameňov šálom. Neskôr bola časť jej závoja uložená v chráme svätého Juraja spolu s ostatkami svätých.

Kňazi utiekli a ich majetok bol vyplienený. Ako sa uvádza v životopise z Prológu, svätú Ľudmilu pochovali pri mestskom múre. Na mieste jej hrobu opakovane vídali horiace sviece a slepec po dotyku s hrobom nadobudol zrak. Kristiánova legenda píše aj o tom, že Ľudmiline ostatky vydávali krásnu vôňu. Keď sa Drahomíra dozvedela o zázrakoch, prikázala nad hrobom postaviť chrám archanjela Michala, aby sa zázraky pripisovali pôsobeniu ostatkov svätých uložených v chráme.

Vražda svätej Ľudmily je síce stručne opísaná aj v životopise svätého Václava, ale prenesenie jej ostatkov do Prahy na príkaz vnuka sa spomína iba v Ľudmilinom životopise z Prológu a o niečo podrobnejšie v Kristiánovej legende. Tá uvádza, že ľudia vyslaní kniežaťom na čele s kňazom Pavlom otvorili hrob 19. októbra 925, presvedčili sa o neporušenosti ostatkov a 21. októbra ich priviezli do Prahy. Tam boli 10. novembra slávnostne pochované v chráme svätého Juraja, ktorý posvätilo duchovenstvo z Regensburgu. Pri prenesení ostatkov do chrámu sa stal ďalší zázrak — zhrbený muž sa vzpriamil.

Rozvoj úcty k svätej Ľudmile ovplyvnila skutočnosť, že v polovici sedemdesiatych rokov 10. storočia bol chrám svätého Juraja odovzdaný ženskému benediktínskemu kláštoru. Jeho prvou predstavenou bola sestra českého kniežaťa Boleslava II. Pamiatka svätej Ľudmily sa slávila v deň jej zosnutia, 16. septembra, a v deň prenesenia jej ostatkov. Štúdium raných zbierok životopisov svätých usporiadaných podľa kalendára ich sviatkov, ukázalo, že spočiatku sa za významnejší považoval druhý sviatok.

V Kristiánovej legende sú Ľudmila a jej vnuk Václav označení za hlavných českých svätcov. Úcta k svätej Ľudmile sa však nerozšírila po celých Čechách okamžite. Kosmova kronika uvádza, že v roku 1100 pražský biskup Heřman vyslovil pochybnosti o Ľudmilinej svätosti a dokonca prikázal vhodiť do ohňa časť jej závoja uloženého v kláštore. Látka nezhorela a biskup od svojich pochybností upustil. Pri požiari v Prahe v roku 1142 biskupi nezaznamenali nijaké zázraky spojené s hrobkou svätej Ľudmily.

V druhej polovici 12. storočia sa úcta k svätej Ľudmile šírila a upevňovala. Už prvé breviáre napísané v kláštore svätého Juraja v polovici 12. storočia obsahujú bohoslužobné texty používané v deň jej mučeníckej smrti a v deň prenesenia jej ostatkov. V rokoch 1158 a 1165 pražský biskup Daniel vložil čiastočky ostatkov do oltárov niekoľkých chrámov, ktoré založil. Na konci 12. storočia bolo do rukopisu diela svätého Augustína „De civitate Dei“ popri vyobrazeniach ďalších českých svätcov zaradené aj vyobrazenie svätej Ľudmily. V 13. storočí vznikli vo viacerých českých mestách chrámy zasvätené Ľudmile. Začiatkom 14. storočia sa stanovilo, že dni jej smrti a prenesenia ostatkov sa majú sláviť na celom území pražského biskupstva.

Svätá Ľudmila bola zvlášť uctievaná za vlády Karola IV. Pre 15. storočie je charakteristický určitý pokles úcty k nej. Už v druhej polovici 16. storočia sa však popri Prahe stávajú hlavnými centrami jej úcty aj Tetín, Mělník a Stará Boleslav. V tomto období vznikajú nové sochy svätej kňažnej a fresky zobrazujúce výjavy z jej života.

V roku 1981 bola hrobka svätej Ľudmily otvorená. Preskúmanie jej ostatkov potvrdilo svedectvo písomných prameňov o veku svätice.

Na Rusi sa o svätej Ľudmile dozvedeli vďaka krátkemu životopisu v staroruskom Prológu z druhej polovice 12. storočia. Vedci sa však domnievajú, že sa jej životopis objavil na Rusi skôr, pravdepodobne v 11. storočí, vďaka kontaktom medzi ruskými mníchmi a bratmi Sázavského kláštora.

Pramene: Fontes rerum Bohemicarum. Praha, 1873. T. 1. S. 144–145, 153–154, 184–185; 1874. T. 2. S. 235–237; Сказания о начале Чешского гос-ва в древнерус. письменности / Предисл., коммент. и пер.: А. И. Рогов. М., 1970. С. 36–37, 76–77, 107–108; Cosmae Pragensis Chronica Boemorum // MGH. Script. Rer. Germ. NS. T. 2. P. 171; Kristiánova legenda / Ed. J. Ludvíkovsky. Praha, 1978. S. 40–43.

Literatúra: Stejskal F. Sv. Ludmila, její doba a úcta. Praha, 1918; Borkovský I. Svatojiřská bazilika a klášter na Pražském hradě. Praha, 1975. S. 66–67; Profantová N. Kněžna Ludmila: Vládkyně a světice, zakladatelka rodu. Praha, 1996; Třeštík D. Počátky Přemyslovců. Praha, 1997; Nomine Ludmila: Sborník práci k poctě sv. Ludmily. Mělník, 2006.

B. N. Florja — Pravoslávna encyklopédia

www.hlas-pravoslavi.cz