V predvečer Milénia, na prelome rokov 1999 a 2000 sa skupinka študentov Pravoslávnej bohosloveckej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove a veriacich z okolia Svidníka v čele s duchovným otcom Jánom Pajkošom stretla v náhradných bohoslužobných priestoroch malej obce Hrabovčík. Naším cieľom bolo vyhnúť sa bujarým oslavám Nového štátneho kalendárneho roka, keďže podľa juliánskeho kalendára je v tom čase ešte obdobie pôstu.
Táto pekná tradícia alternatívy v modlitbe oproti nezmyselným oslavám budúceho roka, ktorý nevieme, čo nám ešte prinesie, sa neskôr presunuli do svidníckeho pravoslávneho chrámu. Už niekoľko rokov sa veriaci, ktorí chcú štátny Nový rok privítať radšej modlitbou a svätou Eucharistiou ako ohňostrojom a šampanským, schádzajú do pravoslávneho chrámu Narodenia Presvätej Bohorodičky v Nižnej Polianke.
Aj tento rok tomu nebolo inak a vo večerných hodinách, kedy si väčšina domácnosti dáva šampanské vychladiť do chladničky, sa niekoľko desiatok veriacich stretlo pri modlitbe s duchovným správcom prot. Petrom Savčakom, archimandritom Pafnutijom (Jakimiukom) z Poľskej pravoslávnej cirkvi, prot. Andrejom Semancom, prot. Petrom Sorokom, jer. Ivom Petrovajom, jer. Danielom Omaskom a jer. Ľubošom Savčakom. Ako prvý sa slúžil Paraklis Presvätej Bohorodičke, následne Akafist najsladšiemu Isusovi, Utreňa s prvým časom a sv. Liturgia. Počas bohoslužieb sa k prítomným veriacim v kázňach prihovorili niektorí duchovní a takmer všetci veriaci pristúpili k svätej spovedi.
V čase polnoci, keď Slovensko vítalo Nový rok 2020 s pohárom vína v ruke, v nižnopolianskom chráme sa čítal synaxár po 6. piesni na utreni o živote sv. mučeníka Vonifatija, ktorého pamiatku sme si v ten deň pripomínali. Ľudia teda paradoxne počúvali obrátení sa ku Christovi bývalého veľkého hriešnika a pijana, ktorý po zhliadnutí utrpenia kresťanov aj sám uveril v Christa.
Čo môže byť krajšie, keď sa človek na konci starého roka vyspovedá zo svojich hriechov a v prvých hodinách Nového roka bude aktívne účastný na nekrvavej obeti Telu a Krvi Isusa Christa. Možno aj to je dôvod, prečo sa na týchto celonočných bohoslužbách zúčastňuje stále viac modlitby chtivých duchovných a veriacich. Veríme, že nás bude o rok opäť viac.
Krátky životopis sv. muč. Vonifatija (Bonifáca). Mučeníctvo za Christa činí z hriešnikov svätcov. Dokazuje to aj príklad svätého Vonifatija. Najprv bol sluhom u nejakej rozvratnej ženy Aglaidy v Ríme a mal s ňou nečistý a nezákonný vzťah. Obaja boli pohania. Raz si Aglaida zaželala mať doma ostatky mučeníka ako nejaký talizman, ktorý by ju chránil pred zlom. Poslala preto svojho sluhu do Ázie, aby jej našiel a kúpil to, čo si želala. Vonifatij so sebou zobral niekoľko otrokov a dosť peňazí a pri lúčení s Aglaidou jej povedal: „Keď nebudem môcť nájsť nijakého mučeníka a keď ti, pani, prinesú moje za Christa umučené telo, prijmeš ho s úctou?“ Aglaida sa vysmiala a nazývala ho pijanom a hriešnikom. Takto sa rozlúčili. Príduc do Tarzu, Vonifatij videl mnoho kresťanov pri mučení: jedným boli odťaté nohy, druhým ruky, tretím boli vypichnuté oči, štvrtí boli na šibenici atď. Vonifatija to chytilo za srdce, pokajal sa za svoj hriešny život a zaplakal. I zvolal spomedzi kresťanských mučeníkov: „Aj ja som kresťan!“ Sudca ho teda zobral na mučenie, dal nariadenie, aby ho hrozne bičovali, potom mu naliali do úst žeravé olovo a keďže mu to neublížilo, mečom mu odsekli hlavu. Otroci zobrali jeho telo a preniesli ho do Ríma. Boží anjel, ktorý sa zjavil Aglaide, jej povedal: „Prijmi toho, ktorý bol kedysi tvoj sluha a teraz je náš brat a služobník; on je strážcom tvojej duše a ochrancom tvojho života.“ Prekvapená Aglaida im vyšla oproti, prijala Vonifatijovo telo, postavila mu chrám a uložila doňho mučeníkove ostatky. Potom sa aj ona pokajala, celý svoj majetok rozdala chudobným, sama sa utiahla zo sveta a žila ešte 15 rokov v horkom pokání. Svätý Vonifatij strádal v roku 290. (Z knihy Ochridský prológ.)
Prot. Peter Soroka
