Na ľudskej nahote nie je nič zahanbujúce. Je súčasťou našej prirodzenosti: takí prichádzame na tento svet a takí istí, nahí, ho aj opúšťame. Áno, nie je na nej nič zahanbujúce, kým sme sami so sebou. Ale čo ak sa táto nahota vystaví všetkým na obdiv? Predstavte si, že vás vyzlečú donaha a postavia doprostred zástupu oblečených, slušných ľudí. Ako sa budete cítiť? Povedané mierne – veľmi nepríjemne. Budete sa chcieť čo najskôr niečím zakryť. A čo je na tom také zvláštne? Ľudia, ktorí vás obklopujú a civia na vás, majú predsa to isté: rovnaké ruky a nohy, rovnaké orgány. V zásade sme všetci rovnakí. Za čo sa hanbiť? No iste! Radšej však zostanem oblečený, než by som mal znášať takú potupu a hanbu!

Prečo sa teda predsa len hanbíme? Odkiaľ sa v nás vzal tento hlodavý pocit? Od Adama, nášho praotca. Veď práve on, keď ochutnal ovocie zo stromu poznania dobra a zla, ktoré mu ponúkla Eva, uvidel, že je nahý, a chcel svoju nahotu zakryť, od hanby sa skryť pred samotným Bohom. Náš stud z nahoty teda pochádza z pádu prarodičov do hriechu – z pádu, ktorý porušil samotnú ľudskú prirodzenosť, urobil človeka smrteľným, porušiteľným a náchylným na hriech.

Kedy sa začína skutočná hanba

To všetko sa však týka tela. Tela, ktoré má u všetkých rovnakú stavbu a ktoré raz zomrie a pochovajú ho do zeme v drevenej truhle. S dušou je to oveľa zložitejšie. Práve tu sa začína ozajstná, skutočná hanba! Keď sa v nej poriadne pohrabeme, čo všetko len vo vlastnej duši nenájdeme! Žiadostivé túžby, nespútané vášne, zapáchajúce myšlienky, hrozné zločiny, túžbu po pomste a vražde, škodoradosť, smilstvo, hanebné predstavy, ochotu ísť za peniazmi a slávou aj cez mŕtvoly a mnoho ďalšieho, čo sa, nedajbože, môže dostať na verejnosť!

Keby sa niekomu čo len na minútu odkrylo, aké zapáchajúce mračná sa prevaľujú nad obzorom môjho najvnútornejšieho „ja“, najradšej by som sa prepadol pod zem.

Stáva sa, že za vonkajšou váženosťou a uhladenosťou sa skrýva taká odporná špina, taká zapáchajúca masa duševnej nečistoty, až sa na to nedá pozerať. Ach! Keby sa niekomu čo len na minútu odkrylo, aké temné, zapáchajúce mračná sa prevaľujú nad obzorom môjho najvnútornejšieho „ja“, najradšej by som sa prepadol pod zem, do jej najväčších hlbín, do pekla, len aby nikto nevidel a nepoznal moje pravé vnútro.

Našťastie však závoj tela skrýva moje tajnosti pred cudzími zvedavými očami. A ani ja, našťastie, neviem, čo sa odohráva v dušiach ľudí okolo mňa. O vnútornom dianí druhého môžeme usudzovať iba nepriamo, z telesných prejavov. Preto sa vo svojich úsudkoch často mýlime: nepoznáme skutočný stav vecí, pretože to, čo je navonok, sa zďaleka nie vždy zhoduje s tým, čo je vnútri. Práve preto nesmieme nikoho odsudzovať. Ľudia sa usilujú ukryť seba, svoj dôverný, najvnútornejší svet za telesnú schránku. To však neznamená, že tento svet už nikto nevidí.

Široké pole pre vnútornú duchovnú prácu

Áno, Božia prozreteľnosť nám nedovoľuje nazerať do cudzích duší. Tým nám Hospodin ukazuje, čo máme dôkladne skúmať. Čo teda? Vlastnú dušu! Tu je naozaj na čom pracovať! Tu práca nikdy nebude mať koniec! Koľkých však táto skutočnosť podnieti skúmať a naprávať samých seba? Žiaľ, oveľa ľahšie je rozoberať a súdiť neresti druhých než oplakávať vlastného vnútorného mŕtveho človeka, usilovať sa o nápravu a meniť sa k lepšiemu. Nie každému je takáto práca po vôli. Snažíme sa totiž za každých okolností ospravedlniť, očistiť svoje meno, zvaliť vinu na niekoho iného či na okolnosti, ktoré sa nedali ovplyvniť, len aby sme nemuseli priznať: za všetko môžem ja! Samozrejme, neplatí to o všetkých. Našťastie sú aj takí, ktorí sa starajú o svoju dušu, usilujú sa ju skrášliť, zasiať do nej dobré semená a vyplieť burinu. Takých ľudí nazývame aj kresťanmi.

Vráťme sa však k nahote duše, ktorú nikto cudzí nemôže vidieť. Nikto okrem Boha! On nás vidí takých, akí sme, a nie takých, akými sa chceme zdať. Vidí v nás VŠETKO, nič pred Ním nemožno skryť! Pravda, treba povedať, že hoci Boh vidí všetko, v niektorých dôverných chvíľach ohľaduplne „odvracia zrak“. Nenarušuje slobodu, ktorú nám dal, a necháva nám možnosť konať podľa vlastnej vôle. Dovoľuje nám robiť, čo chceme, aj keď je toto naše „chceme“ proti Jeho Božej vôli.

Prečo sa nehanbíme pred Hospodinom?

Prečo sa teda nehanbíme pred Hospodinom? Prečo sa nebojíme Jeho súdu? Bojíme sa súdu cudzích ľudí, ak by čo len trochu uvideli z toho, čo skrývame pred ich zrakmi. No súdu Toho, od ktorého závisí náš večný údel, sa nebojíme! Aký paradox! Čo ma po krivých pohľadoch a ukazujúcom prste nejakej Maruše, Fera či Andreja, keď od nich môj večný život vôbec nezávisí? Zato Christa, ktorý aj za mňa prelial Svoju Krv na Kríži, aby mňa – červa, dotieravý hmyz, blchu – zachránil pred večnou smrťou, sa vôbec nebojím. A čo je ešte horšie, vôbec Ho nepovažujem za autoritu. Práve to je nesmierne hrozné! Odísť na druhý svet bez zmierenia s Christom, bez toho, aby som pokáním zmyl z duše špinu, ktorá sa do nej zažrala počas nerozumných rokov môjho života bez Boha. Rokov, ktoré mi boli dané práve na to, aby som uveril, primkol sa ku Christovi a kajal sa. Beda mi!

Bojíme sa súdu cudzích ľudí, ale súdu Toho, od ktorého závisí náš večný údel, sa nebojíme!

„Nič nie je skryté, čo by sa nemalo zjaviť, a nič nie je utajené, čo by nemalo vyjsť najavo“ (Mk 4, 22). To nás varuje Ten, ktorý všetko vidí! Príde hodina, keď sa moja duša odkryje pred všetkými. Všetci uvidia, aký v skutočnosti som. Aká to bude hanba! Najmä pred blízkymi ľuďmi, ktorých som potajomky klamal a zrádzal, ktorým som bol neverný, ktorých som tajne okrádal, ku ktorým som bol krutý, ktorým som lichotil, hoci som ich vnútorne nenávidel, z ktorých som sa usiloval vyťažiť prospech aj za cenu obchodovania s vlastným svedomím. A zrazu uvidia všetku túto moju špinu.

Stojím na Christovom súde…

A Christos, ktorý ma kedysi volal, klopal na moje zvnútra zamknuté dvere a toľkokrát ma vyťahoval z jám a priepastí – On, ktorého som zradil, zneuctil a vysmial – stojí predo mnou. V Jeho milujúcich očiach s hrôzou čítam: Čo si to, dieťa Moje, urobil s Mojím darom, so svojím životom? Na čo si ho premenil? Na jadrovú strelnicu, na ktorej už nič živé nerastie? Ty si nežil, iba si so životom robil pokusy a zakaždým si si sľuboval, že ho prepíšeš odznova, že začneš žiť inak, správne. Čože, nestihol si to? Pokusy sa nečakane skončili? Ty si, syn môj, nežil, ale skúšal si svoj život – či vydrží jadrové výbuchy zla a nenávisti, smilstva a obžerstva, lži a zrady. Chcel som ťa zachrániť a urobil som všetko, čo som mohol. Chýbala tvoja ochota odpovedať. Nuž, sám si si vybral to, čo si si zaslúžil.

Takto stojím na Christovom súde a chápem, že sa nemám starať o cudzie duše, ktoré som kedysi s takou chuťou odsudzoval. Mám sa starať iba o svoju vlastnú dušu.

Kruh sa uzavrel. Vraciame sa k tomu, čím sme začali. To hlavné, podstatné a základné v tomto živote je moja duša. Nie Ferova, Peťova, Vasiľova ani duša tety Ivety. Moja. Vlastná. A aby som sa raz, v čase, ktorý nepoznám, neprepadol od hanby pred Christom, musím vo svojej duši pravidelne umývať a upratovať. Slzami pokánia. Nejde to so slzami? Dá sa aj nasucho. Ale dôkladne. Nie naraz. Krok za krokom. Len treba ísť. Padať. Pošúchať si udreté miesta. Vstať. Oprášiť sa. A znova ísť. Dokedy? Do konca života.

To hlavné, podstatné a základné v tomto živote je moja duša. Moja. Vlastná.

Prosiť Hospodina, aby nám daroval pamätanie na smrť. Aj pamätanie na posledný súd, na ktorom sa raz navždy rozhodne o našom večnom údele. Aspoň raz denne si pripomeňme Christov súd a predstavme si, že na ňom stojíme. Obnažení uprostred vesmíru, pred všetkými ľuďmi, ktorí boli kedy stvorení. A dúfajme v Božie milosrdenstvo voči nám. On zahladí hriechy tých, ktorí Ho o to prosia. O tom netreba pochybovať.

A kým žijeme, zaraďme do svojho každodenného modlitebného pravidla tieto slová: „Hospodine, zmiluj sa nado mnou na svojom súde.“ A verme, že sa zmiluje, ak po tom teraz, kým žijeme v tele, budeme túžiť zo všetkého najviac!

Artemij Sľozkin

pravoslavie.ru

Tlačový odbor Úradu metropolitnej rady Pravoslávnej cirkvi na Slovensku