Po svojom slávnom Vzkriesení sa náš Spasiteľ Isus Christos ešte štyridsať dní zjavoval svojim apoštolom, hovoriac s nimi o tajomstvách Božieho kráľovstva, posilňujúc v nich vieru vo svoje Vzkriesenie a prikazujúc im ísť do celého sveta hlásať sv. Evanjelium.
Pred mnohými rokmi otec Sergej Bulgakov, významný pravoslávny teológ, pomenoval jednu zo svojich kázní na Voznesenije Isusa Christa názvom „Radosť z rozlúčky“. Keď sa zamyslíme nad týmito slovami, ktoré súvisia so slovami Christa v Evanjeliu o predpovedaní svojej smrti, že sa musí na čas rozlúčiť so svojimi učeníkmi a stať sa pre nich nedostihnuteľným, že ide čas, keď odíde k svojmu Otcovi, sa tieto slová pre nás zdajú čudné. Christos sa modlil za svojich učeníkov k svojmu Otcovi a prosil Ho, aby mali plnosť Jeho radosti v sebe. Ako je možné, že pri rozlúčke so Spasiteľom, s ktorým chodili, pracovali, počúvali Jeho slová, sa majú rozlúčiť a pritom nebyť smutní, ale radostní?
Takáto radosť sa nezískava ľahko. Kvôli tomu, aby sme mohli prežívať Christovu radosť, je potrebné zbaviť sa závislosti od pozemského a pominuteľného sveta. Spomeňme si na to, ako sa Christos zjavoval po svojom Vzkriesení svojim apoštolom. Keď sa Christos zjavil Márii Magdaléne pri samotnom hrobe, ona bola tak pohrúžená do svojho žiaľu, že ani nespoznala svojho Učiteľa a Spasiteľa. No keď ju Christos oslovil menom „Mária“, to slovo došlo až do hĺbky jej duše a padla k Jeho nohám.
A dnes Christos vystúpil na nebo. Takého Christa, akého vidíme v Jeho Evanjeliu, už vidieť nebudeme. V Evanjeliu sa nám odkryl ako Boh a ako skutočný človek. Tá blízkosť, ktorá bola medzi Ním a Jeho učeníkmi, pozemská družba odišla do úzadia, a ako hovorí apoštol Pavol, Christa už nepoznáme podľa tela, ale Ho poznáme duchom.
Odchodiac od svojich učeníkov, Christos im povedal: „Nenechám vás sirotami. Pošlem vám Ducha Utešiteľa, ktorý vychádza od Otca, On vás uvedie do celej pravdy…“
A dar Svätého Ducha nám dáva Božou silou možnosť dotknúť sa, posvätiť sa tomu, čo náleží len Božiemu Synovi, ktorý sa stal Synom ľudským. Jeho Vzkriesenie bolo zázrakom v Jeho bohoľudskom osude, no naša patričnosť Christovi je darom Svätého Ducha. To, že sme boli pokrstení, to, že prijímame Telo a Krv Isusa Christa a ďalšie Tajiny. To, čo robil On, je možné i pre nás. Človek v plnom zmysle tohto slova, človek, ktorý dosiahol plnú mieru svojho človečenstva – no nie zemský človek, ale človek nebeský, človek je vtedy v plnosti človekom, kedy sa tak zjednotí s Bohom, že on je v Bohu a Boh v ňom.
A naša radosť spočíva v tom, že Christos sa vzniesol na nebo a vzal so sebou to telo, ktoré Mu ľudstvo podarovalo cez Božiu Matku. Teraz sa tajomstvo človeka nachádza v hlbinách a útrobách Božieho tajomstva, Božej Tajiny. My sme sa s Ním nerozlúčili, lebo Duchom Svätým sme sa stali nerozlučnými s Christom, a keď vidíme, že vystúpil na nebo, aj my sa tešíme spolu s Ním, lebo bolo porazené všetko to, čo robilo človeka cudzím voči Bohu. Teraz sme s Bohom svoji, rodní. Teraz sa môžeme radovať Christovou radosťou, nielen nad Jeho víťazstvom, ale kvôli tomu, že po Vznesení sa na nebo sa zmenil vzťah človeka a Boha, už nie sme sluhami Božími, ale sme Jeho deťmi, synmi a dcérami Božími.
Prot. Mgr. Marián Kovaľ