7.4.2018 Na Veľkú sobotu v Jeruzaleme do Božieho hrobu, ktorý sa nachádza pod tzv. kuvukliou (kaplnkou) uprostred chrámu Christovho Vzkriesenia, zostupuje tzv. blahodatný oheň. Za prítomnosti tisícov veriacich z celého sveta pravoslávny jeruzalemský patriarcha vstupuje do kaplnky Božieho hrobu so zväzkom 33 sviec (podľa počtu rokov Christovho pozemského života) a po jeho modlitbe schádza z neba oheň, ktorý mu ich zapaľuje. Prvé minúty po svojom zostúpení blahodatný oheň, alebo ako ho nazývajú miestni – sväté svetlo – vôbec nepáli. V priamom televíznom prenose možno vidieť, ako si ľudia týmto ohňom „umývajú“ tvár alebo nad ním držia ruky a napriek tomu neutrpia žiadne popáleniny. Tento oheň je potom rozvážaný do celého sveta, aby ním boli zapálené sviece a lampády v chrámoch počas veľkonočných bohoslužieb.
Podľa historických záznamov sa počiatky zostupovania blahodatného ohňa datujú do r. 162, kedy sa počas bohoslužieb v Jeruzaleme chrámové lampy zapálili samy od seba i napriek tomu, že v nich nebol olej. Aj v ďalších storočiach píšu rôzni cirkevní spisovatelia a očití svedkovia o blahodatnom ohni ako o veľkom zázraku, ktorý sa v chráme Christovho Vzkriesenia deje každoročne. Niekedy sa stávalo, že pravoslávnemu patriarchovi zakazovali vstúpiť do Christovho hrobu, napr. počas križiackych výprav alebo neskôr v dobe tureckého jarma. Ten sa však modlil spolu s veriacimi pred chrámom a blahodatný oheň vtedy zostúpil na stĺp vstupných dverí a zapálil sviece prítomných. Dodnes je na tomto stĺpe vidieť prasklinu po ohni. Odvtedy pravoslávnym nikto nebránil, aby sa modlili za zostúpenie blahodatného ohňa priamo v Christovom hrobe. Prevoz blahodatného ohňa z Jeruzalema na Slovensko zabezpečuje skupina dobrovoľníkov, ktorí poň dochádzajú na letisko v rumunskom Satu Mare a starajú sa o jeho rozvoz do rôznych kútov nielen východného, ale aj stredného a západného Slovenska (Bratislava, Komárno, Trnava a inde) – všade tam, kde žijú komunity pravoslávnych veriacich.