Velikyj svjatiteľ Christov Nikolaj, čudotvorec i skoryj pomoščnik i chodataj pered Bohom, narodil sja v Maloazijskoj provinciji Likija v misti Patara. Joho rodiče Teofan i Nonna byli zbožny, znamy i bohaty ľude. Za jich zbožnosť jim Boh daroval svjate diťa. Jak sa diťa narodilo, dali mu imja Nikolaj, što značit pobiditeľ narodiv. I vin sja i tak s Božym blahoslovenijem ukazal jak pobiditeľ zloby, na blaho ciloho svita.
Jak sa Nikolaj narodil, joho mati do konca žyvota byla neplodna. To jak by i priroda chotila ukazati, že tota žena nemohla mati druhych ditej, kotry by byli podobny svjatomu Nikolajovi, i vin jedinyj byl pervym i poslidnim.
Čudesa začal tvoriti iši skorej jak sja narodil a postnikom sa stal iši skorej jak začal piti moloko od svojoj materi. Takoj po svojim narodžini, jak ho krestili, stojal tri hodiny na vlastnych nohach vo vodi a nikto ho netrimal. Tym vzdaval česť Svjatij Trojci, že bude velikym Božym služiteľom i predstojateľom. A že bude velikym postnikom projavil tak, že každu seredu i pjatnicu prijimal materinske moloko lem raz za deň, večur po tradični molitvi svojich rodičoch.
Už v molodosti Nikolaj nadobudnul veliku premudrosť v knižnym učiňu tak, jak to pasuje na dobroho buduščoho pastyrja Christovoj Cerkvi. Okrem toho ziskaval dokonalisť i tak, že sa vyhybal hrišnym kamaratstvam, poroždnym bisidam, či rozhovorom so ženami. Čas travil v Božym chrami pri molitvi i čitaňu duchovnoj literatury.
Svjatyj Nikolaj mal ujka, kotryj byl jepiskopom v misti Patara i podľa ňoho dostal Nikolaj svoje imja. Jak jepiskop vidil, že mat joho synovec zaľubu v duchovnym žyvoti i snažyt sja vzďaľuvati od svita, poradil joho rodičom, žeby ho posvjatili na službu Bohu. Oni radu prijali i posvjatili svoje diťa Bohu, kotre, jak hovorjat stary knižky, dostali od Boha po dovhi neplodnosti i uprimni molitvi. Jak jepiskop rukopolahal Nikolaja na svjaščenika, pid vnuknuťom Svjatoho Ducha, obernul sa k narodu v cerkvi i povil proročesky slova: „Ja vidžu, braťa, nove solnce, voschoďašče nad zemľu i javľajušče sobom milostive utišenije pro terpjaščich. Blaženo bude toto stado, kotre bude dostojne mati ho za duchovnoho pastyrja, bo vin bude dobri pasti zbludženy dušy, privede jich na pastvu zbožnosti a pro miloserdnych bude pomoščnikom v bidach i skorbech.“ Toto proročestvo sa voistinu i ispolnilo, jak budeme viditi dalej.
Jak tot svjatyj čelovik prijal svjaščeničeskyj san, naberal na sebe vecej i vecej Božoj blahodati. I keď byl smerteľnym čelovikom, snažyl sa žyti podobni bezsmertnym anhelom. Joho ruky byli vsehda prosterty ku chudobnym. Svidčit o tym mnoho čudes, kotry zrobil.
Nikolaj rozhodnul odyjti do Palestiny, bo bars želal pokloniti sja mistam, de perebyval i kadi chodil naš Spasiteľ Isus Christos. I počas plavby loďom zrobil veliky čudesa, jak utišyl burju na mori, čim zachranil žyvoty putešestvujuščich s nim i voskresil čelovika, kotryj sa zabil po padi z lodnoho stožiara. Po prichodi do Jerusalima, s uprimnym serdcem i slezami sa molil na svjatych mista i stravil tu dovhyj čas.
Jak prišol do ridnoho kraju, začal žyti v monаstyri, kotryj založyl joho ujko jepiskop Nikolaj. Raz Nikolaj začul holos z neba: „Nikolaj, jak chočeš od mene dostati vinec, iď i podvizajsja na blaho svita.“ Jak to Nikolaj čul, strašyl sa i začal rozdumuvati, što ot ňoho choče tot holos. I zajs ho začul: „Nikolaj, tu neje tvoje pole, na kotrym maš prinesti očekavany plody. Zato iď to svita, de bude tobom proslavlene moje imja.“ Vtodi svjatyj Nikolaj pochopil, že od ňoho Hospoď choče, žeby zochabil podvih bezmolvija i odyšol na službu ľuďom pro jich spasenije. Žeby sa vyhnul svitski slavi midži ridnyma ľuďmi, pobral sa do hlavnoho mista Likijskoj oblasti Miry. Pravi v tym časi umer archijerej toho mista Joann, kotryj byl achijepiskopom ciloj Likiji. Do mista sa zyšlo veľo jepiskopoch, žeby zvolili toho najľipšoho na joho misto. No nemohli sja dohodnuti, chto by byl najdostojnišyj toho mista. Zato jeden z nich povil: „Zvoliňa jepiskopa na tot prestol by nemali rišyti ľude, ale sam Hospoď Boh. Mali by sme sa pomoliti, žeby nam Boh otkryl, chto je najdostojnišyj prijati takyj san i byti pastyrjom ciloj Likijskoj oblasti.“ S tym nazorom suhlasili všytky pritomny i začali sja moliti Bohu i postiti. Bohu sa zaľubil postup jepiskopoch i najstaršomu z nich sa na molitvi zjavil anhel, kotryj mu povil, žeby v noči prišol ku cerkovnym dverjom a čekal, chto peršyj vojde do cerkvi. Povil, že tot je Božyj izbranik na archijepiskopa i zove sa Nikolaj. Tak sa i stalo, jak jepiskop pered rannym bohosluženijem prišol do chramu, peršyj do ňoho vstupil svjatyj Nikolaj i jak mu smirenno potverdil svoje meno, jepiskop vozhoril nevysloviteľnom radosťom. Takoj zobral Nikolaja ku ostatnomu zhromaždiňu, kotre tože ďakuvalo Bohu za joho milosť i vyber naslidnika Likijskoho prestola. No Nikolaj sa dovho zrikal jepiskopstva jak smirennyj sluha Vsevyšňoho Boha. No po dovhych prosbach jepiskopov prijal tot svjaščenyj san.
Svjatyj Nikolaj žyl v časi pohanstva, koli musil utverždati narod vo viri, bo bylo prenasliduvaňa christianoch. Ale žyl i v časi, koli bylo christianstvo svjatym carem Konstantinom dovolene a vtodi pomahal i branil istinnu viru v Isusa Christa na I. Vselenskym sobori, kotryj zvolal car Konstantin do mista Nikea v roku 325. Svjaty otcove cerkvi tu rišyli Arijovu jeres, kotryj hvaril, že Isus Christos nebyl Boh, čiže jedinosuščnyj Bohu Otcu. Na sobori bylo 318 Otcoch cerkvi i byl tu i svjatyj Nikolaj. Inok studijskoho monastyrja Joann svidčit, že svjatiteľ Nikolaj tak, jak dakoli prorok Ilija, revnivo boronil prave učiňa, že na Arija na sobori utočil ne lem silnyma i jasnyma slovama, ale i dilami, bo ho vdaril po tvari. No Svjaty Otcy sobora neschvalili postup svjatoho Nikalaja i za tot skutok ho zbavili jepiskopstva i dali ho zaperti do basy. Ale Hospoď naš Isus Christos i Presvjata Bohorodica suhlasili s postupom svjatoho Nikolaja i zato zjavili sja dakotrym Otcam sobora vo sni takym sposobom jak dakoli Nikolajovi. Otcy vidili jak Isus Christos davat Nikolajovi Jevanhelije a Bohorodica jepiskopskyj omofor – znaky jepiskopstva. Na zakladi toho potim všytky pochopili, že Nikolaj byl osuždenyj nepravom i vernuli mu archijerejstvo i učasť na sobori.
Svjatyj Nikolaj nepomahal ľuďom lem vo svojim misti, ale často chodil po cili Likiji, žeby zachraňuval svij narod. Raz jak byl v dajakym misti, pomahati virujuščim, prišli za nim joho prichožane i s plačom hovorili: „Cile naše misto plače i terpit i očekavat tvoho navratu, vladyko. Praviteľ Jevstafij sa dal pidplatiti zlyma ľuďmi i odsudil na smerť troch muživ, kotry sa v ničim neprevinili. Keby jes byl s nami, praviteľ by soj dovolil zrobiti takyj nespravedlivyj sud.“ Po dorohi nazad sa doznal, že nevinny ľude sut už na popravisku. Jak tak Nikolaj prišol, uvidil zvjazanych mužoch a kata, kotryj znimat svij meč, žeby jim odťal holovy. Vladyka nebojazneno priskočil ku katovi a vytorhnul mu meč z ruky. Na tvarjach naroda sa ukazala velika radosť a troje na smerť vydany mužy ďakuvali Nikolajovi za zachranu žyvota.
V bohoslužebnych textoch svjatomu Nikolajovi čitame i o ďalši veliki pomošči toho svjatoho trom slavnym vojvodom, kotry izbavili Vizantiju od napadu neprijateľmi vo Fragiji. Dakotry ľude jim to zavidili i prišli za praviteľom mista Evlavijom, žeby jich poohvarjali. Povili na nich, že toty troje vojvodove zavadžajut novoty i pripravujut dašto plane proti carjovi, što nebyla pravda. Evlavija ohovarjači pidplatili i tot jich zajal do basy. No i s tym nebyli spokijny i želali soj smerti slavnych vojvodoch, zato nahvarili Evlavija, žeby pišol za carjom i tot jich odsudil na smerť. Evlavij ľstivo vysvitlil carjovi, že ho choče ochraňuvati a že bude najlipše jak vojvodoch dast zabiti, bo oni sa ani v basi nechoťat pokajati. I tak car vydal rozkaz na druhyj deň zabiti vojvodoch. Jak sa o rozsudku doznali troje vojvodove, bars začali plakati, bo neznali za što suť osuždeny. No jeden jich pomočnik jim poradil, že Mirskyj jepiskop Nikolaj zachranil pered smeťom troch osuždenych. Vojvodove sa začali moliti ku Bohu Nikolaja, žeby jich sochranil od smerti. Hospoď Boh sa zľutuval nad nevinnyma ľuďmi i poslal svjatoho Nikolaja na pomoč. Vin sja toj noči zjavil carjovi i povil mu: „Skoro stavaj a osloboď nevinnych vojvodoch z temnici. Poohvarjali jich pered tobom i oni terpjat nevinni.“ Car začal bars rozdumuvati, što to byl za son. Midži tym sa svjatyj Nikolaj zjavil i Evlavijovi i povil mu toto same, što i carjovi. Obidvoje sa skoro stritli i car prikazal privesti osuždenych ku ňomu. Perše na nich začal kričati, što za čary na nich použyli, no vojevody o ničim neznali i rozpovili mu, že nič planoho nikomu nezrobili i cilyj svij žyvot byli dobryma služiteľami i ochrancami carja. Carj jich oslobodil i poslal jich s darami do mista Miry, žeby sa išli poďakuvati svjatomu Nikolajovi. Vojvodove tak zrobili i slava i toti udalosti sa rozyšla do ciloho svita.
Svjatyj vladyka Nikolaj žyl dovhy roky v Mirach i mnoho pomahal všytkym, kotry ho o to prosili. Neznat sa presni v jakym roku zakončil svij tilesnyj žyvot, dakotry hvarjat, že v roku 341 a druhy, že midži rokami 345 – 352. Ale bars dobri sa znat, že na joho pohrobi sa zyšli všytky jepiskopy z ciloj Likiji i velike množestvo virujuščoho naroda. Joho čestne tilo bylo položene v katedralnym sobori v Mirach 6. decembra po staromu stilu. No joho čudotvorstvo po joho smerti neperestalo a ľude sa ku ňomu iši vecej začali moliti. Ku joho hrobu prichodilo množestvo naroda, kotromu Nikolaj nadalej pomahal.
Tot velikyj svjatyj patrit midži najoľubenišych svjatych i midži nami Slavjanami. I zato mat joho ikona čestne misto v našych chramoch na livi strani ikosnostasu. Bo i našy predkove dobri znali i sami sja presvidčili v joho čudotvornu pomoč, zašto ho chotili mati furt blizko sebe.
I darunky, kotry soj davame na prazdnik toho svjatoho, nesut lem dajakym rozpravkovym prikladom, ale skutočnom tradicojom toho, že Nikolaj pomahal ľuďom potajomky, bo nechotil mati pozemsku, ale nebesnu slavu. Zato treba i našym diťom vysvitľati, že Nikolaj neje rozpravkova bytosť, jaku z ňoho zrobil dnešnij modernyj svit, ale velikyj svjatyj, kotryj mat iti prikladom nam všytkym v dobrych skutkoch, kotry robil, i treba sja ku ňomu moliti v každych ťažkosťach, jaky na nas počas žyvota napadajut.
Naj sja v nim proslavit Trojjedinyj Boh – Otec, i Syn, i Svjatyj Duch i joho svjate imja naj sja voschvalit ustami vsich vo viki. Amiň.
