„Medzi ľuďmi nieto takého, ktorý by dokázal zvelebiť svätý prechod Božej Matky z tohto sveta podľa zásluh. Aj keby mal tisíc jazykov a rovnaký počet úst, ani vtedy by ho nedokázal dôstojne zvelebiť. Ani keby spojil všetky jazyky mnohorakého ľudského pokolenia – pretože Jej prechod presahuje všetky hranice chvály! Keďže Bohu je však milé to, čo prinášame z húževnatosti a s dobrým úmyslom, pripájam sa k pochvalám. Buďte však ohľaduplní vy, čo ma počúvate – majte súcit k slabostiam mojej reči!“ (Prep. Ján Damaský.)
Áno, ťažko sa hľadajú vhodné slová pri tejto príležitosti, veď z ľudského pohľadu ide o pohreb, no Boh tento prechod zo zeme do Neba učinil veľkolepým, jedinečným a preto ľudský jazyk len veľmi ťažko nachádza slová, ktoré by mohli v plnosti vyjadriť podstatu, vznešenosť a svätosť tejto udalosti. Boh stvoril človeka z prachu zeme a na Boží príkaz sa tam každý i vráti. Tu sa však patrilo učiniť výnimku, veď zosnul nie ktosi z množstva ľudí, žijúcich na Zemi, ale Boží Palác, Hrad Veľkého Kráľa, do neba siahajúci Rebrík, a mohli by sme ešte dlho prednášať obrazy, opísané v texte Akafistu, ktoré sa snažia vyjadriť veľkosť a jedinečnosť Božej Matky.
Spomeňme si na nevýslovnú radosť Joakima a Anny, keď v sprievode panien videli vstúpenie svojej dcéry do Božieho chrámu. Umierali s vedomím, že svoje dieťa nechali v chráme, pod ochranou Boha, a to ich utešovalo. Kto z ľudí by mohol vtedy predpovedať všetky tie veľké udalosti, tak radostné, ako aj žalostné, ktoré čakali na toto krehké stvorenie, ktoré svoje mladé roky prežilo v chráme v pôste a modlitbe?
Veľkolepý pozdrav archanjela Gabriela, proroctvo Simeona, útek do Egypta – boli to momenty v Jej živote, ktoré človek slabej viery či pochybovačného ducha nedokáže prijať. Keď sa sláva Jej Syna začala šíriť po svete, musela prijať skutočnosť, že On už prestal patriť iba Jej, lebo sa stal Prameňom života pre celý svet, aby sa každý, kto si to želá, mohol napiť z tohto Prameňa.
O akej veľkej sile ducha svedčí skutočnosť, že keď po rozchode apoštolov do sveta zostala v Jánovom dome sama, ani na chvíľu nestratila duchaprítomnosť, ale všetok čas svojho pozemského života využila v prospech ľudského rodu, toho istého rodu, ktorý ukrižoval Jej nevinného Syna! Po Vzkriesení Christa uvidela podstatu všetkého, čo sa udialo, a posilnila Svoju nádej.
Aj pre Bohorodičku však prišiel čas zatvoriť svoje oči a odovzdať svoju dušu Bohu. Nastal deň Jej odchodu. No tento odchod, respektíve prechod je práve vo svetle všetkých predošlých udalostí iný, jedinečný, neopakovateľný. Boh pre Jej zásluhy nedovolil smrti, aby zničila Jej telo, ktoré sa stalo chrámom vteleného Christa. Zaiste, okolie v ten deň nepocítilo, že spomedzi nich odišla Bohu najmilšia žena. Nikto nič nepredpokladal, ba i samotní apoštoli Ju oplakávali a spievali pohrebné piesne.
Aký bol ich údiv, keď neskôr zistili, že hrob je prázdny! Avšak v tomto prípade to ani nemohlo byť ináč. Za takým životom nasledoval rovnaký, neobyčajný prechod z časnosti do večnosti. Bože, daj, aby sme na príhovor Presvätej Bohorodičky mali účasť na tej nebeskej sláve, do ktorej si Ju vzal telom i dušou!
