Preobrazenie Hospodinovo, 6./19.8.

PREOBRAZENIE HOSPODINOVO A PREOBRAZENIE ČLOVEKA

 Krátko pred svojím utrpením a smrťou Isus Christos zobral so sebou svätých apoštolov Petra, Jakuba a Jána, vystúpil na horu Tábor a preobrazil sa pred nimi. To, že sa preobrazil, neznamená, že sa Isus Christos premenil ako Boh, pretože Boh je dokonalý a nemenný, ale že zmenil svoj „obraz”, čiže vzhľad, výzor v očiach apoštolov. V tej chvíli mohli apoštoli uvidieť Christa nie v podobe služobníka, ako Ho videli dovtedy, ale v oslávenej podobe ako duchovného Kráľa slávy. Mohli uvidieť slávu Christovho Božstva, Jeho nestvorenú energiu, svetlo, blahodať. Túto energiu a blahodať mohli odvtedy apoštoli do istej miery vidieť vo svojom srdci cez modlitbu a prebývanie s Bohom po celý svoj ďalší život. Ich príklad v dejinách Cirkvi už nasledovalo veľmi veľa ďalších ľudí, askétov, duchovných, mníchov, aj obyčajných laikov žijúcich v manželstve, ktorí sa cestou neustálej alebo takzvanej Isusovej modlitby snažili a snažia nepretržite prebývať umom a srdcom v Bohu a hľadieť očami duše na Jeho dobrotu a lásku. Táto možnosť je otvorená aj pre každého z nás, ak najprv prejdeme úprimným a hlbokým pokáním, ak získame s Božou pomocou cnosť pravej pokory a ak sa Boh rozhodne nám tento dar podarovať.

Christovo preobrazenie prinieslo ľuďom možnosť ich preobrazenia a premeny. Svojím Preobrazením teda aj nám Isus Christos ponúka veľké dary pre dušu a dokonca aj pre naše telo v tomto pozemskom živote, aj vo večnosti. Apoštol Pavol hovorí, že Isus Christos „preobrazí naše pokorené telo, aby sa stalo podobným obrazu Jeho osláveného tela energiou, ktorou si môže podmaniť všetko“[1]

Z vyššie uvedených slov apoštola Pavla pre nás vyplýva veľmi dôležitý záver, že nielen našu dušu, ale dokonca aj telo máme pripravovať na to, že ho Isus Christos raz vzkriesi a premení na svoj obraz, na obraz svojho vzkrieseného a osláveného tela a vezme ho k sebe. Máme preto žiť tak, aby sme naše telo všemožne posväcovali, aby sa z neho stal chrám, v ktorom bude bývať Boh. A ako môžeme telo posvätiť? Celý život je potrebné čo najviac posväcovať dušu aj telo prijímaním Tela a Krvi Christovej, prijímaním ďalších Tajín, pitím svätenej vody, pomazovaním posväteným olejom, poklonami a modlitbou pred svätými ikonami a mnohými ďalšími spôsobmi. Nadovšetko sa treba uchrániť pred smilstvom a cudzoložstvom, ktoré dokáže podľa slov Svätého Písma úplne pošpiniť a znehodnotiť dušu aj telo človeka: „Telo nie je na smilstvo, ale pre Hospodina a Hospodin pre telo. A Boh aj Hospodina vzkriesil a vzkriesi aj nás svojou mocou. Vari neviete, že vaše telá sú Christovými údmi? Môžem teda vziať Christove údy a urobiť ich údmi neviestky? Vonkoncom nie! Alebo neviete, že ten, kto sa spája s neviestkou, je s ňou jedno telo? Veď sa hovorí: „Budú dvaja v jednom tele“ Ale kto sa spája s Hospodinom, je s Ním jeden Duch. Varujte sa smilstva! Každý hriech, ktorého by sa človek dopustil, je mimo tela; kto však smilní, hreší proti vlastnému telu. A neviete, že vaše telo je chrámom Svätého Ducha, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe? Draho ste boli kúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele“[2].

Ak si s Božou pomocou uchováme dušu aj telo čisté, naše telo, ktoré bude vzkriesené a oslávené na konci sveta, ešte viac umocní prežívanie našej radosti a pokoja v Božom kráľovstve. Kvôli tomu má naša Cirkev aj taký krásny, úctivý a v istom zmysle až slávnostný obrad pohrebu. Pri pravoslávnom pohrebe sa telo všemožne posväcuje, žehná, kropí a polieva svätenou vodou, posypáva popolom z kadidla, v ktorom sa nachádza posvätený ladan, do ruky sa človeku vkladá posvätený kríž, ikona a modlitebník, nad zosnulým sa kňaz s veriacimi modlí rôzne modlitby, nakoniec sa číta rozhrešujúca modlitba, ktorej text sa často kladie tiež na zosnulého spolu s plátnom, na ktorom je vyobrazený Christov kríž a ikona Vzkriesenia s textom: „So svjatymi upokoj, Christe, dušu raba Tvojeho, idiže nisť boľizň, ni pečaľ, ni vozdychanije, no žizň bezkonečnaja“ (So svätými, upokoj, Christe, dušu Tvojho služobníka tam, kde niet bolesti, smútku, ani nariekania, ale iba nekonečný život).

Zo všetkého uvedeného vyplýva, že si máme správnym spôsobom vážiť a posväcovať svoju dušu aj telo, aby sme celí mohli aj v tomto živote, aj v budúcom žiť v radosti svojho Boha, hľadieť na Jeho nestvorenú slávu a mať v sebe Jeho energiu a blahodať. Máme si vážiť a posväcovať aj svoje deti, ktoré sú pokračovaním nás samých a podľa možností s láskou viesť aj iných svojich príbuzných k Bohu a posväteniu, k skutočne dôstojnému životu v Cirkvi a potom v Božom kráľovstve. Ak budeme takto konať, nikdy nás nenapadne myšlienka, aby sme dali niekoho spáliť v krematóriu, pretože kremáciou sa zneucťuje, ničí, znesväcuje a hanobí Božie stvorenie, ktoré je povolané k vzkrieseniu, premeneniu a večnému životu a nie k zániku. Christovo preobrazenie, ktoré nám dalo možnosť aj nášho preobrazenia, nás vedie k tomu, aby sme sa sami k sebe, aj k všetkým ostatným ľuďom správali vždy s úctou a láskou, a to počas pozemského života, aj po smrti.

 

                                                                                                                                            Prot. Štefan Pružinský, ml.

[1] Flp 3, 21.

[2] 1Kor 6, 13-20.