Prvá nedeľa Veľkého pôstu je Nedeľou Pravoslávia, nedeľou jeho oslavy a pripomenutia víťazstva jedinej pravej správnej ortodoxnej (pravoslávnej) viery nad nesprávnymi a nespásonosnými učeniami – herézami. Hoci je to prvá Nedeľa pôstu a zdalo by sa, že by mala svojím obsahom pokračovať v pôstnom kajúcnom duchu, je i nie je tomu tak. V Nedeľu Pravoslávia si totiž pripomíname nielen víťazstvo pravej viery, ale aj tých, ktorí pre jej ochranu a odovzdanie v čistote pre ďalšie generácie prišli mučenícky o svoj život, alebo sa nesmierne namáhali v slovných či písomných dišputách (dialógoch, konfrontáciách), alebo vlastným životom svetu ukázali, čo v skutočnosti Pravoslávie je.
Ide o spomienku na definitívne obnovenie uctievania svätých ikon, t.j. na víťazstvo nad ikonoboreckou herézou. Ide o udalosť z februára roku 843, kedy v Byzancii vládla cisárovná Teodora, jej maloletý syn Michal III. a patriarchom v Konštantínopole bol svätý vyznávač Metod. Než sa tak stalo, predchádzalo tomu obdobie vlády byzantského cisára Leva III. Sýrskeho (717–741). Ten síce zachránil Konštantínopol pred moslimskými Arabmi, no známejší je tým, že začal ostrý boj proti uctievaniu svätých ikon. S touto činnosťou cisára nesúhlasil vtedajší patriarcha German I., ktorého cisár vyhnal a na jeho miesto ustanovil Anastázia, ktorý s jeho ikonoborectvom súhlasil. Takto začal otvorený zápas proti úcte k ikonám i voči tým, ktorí ikony uctievali. Povrávalo sa, že nenávisť k ikonám cisárovi vštepili Židia, ktorí mu čarami predpovedali zisk cisárskeho trónu. Po mrzkej smrti Leva na trón prichádza jeho syn Konštantín V. Kopronym (741–775), ešte horší prenasledovateľ uctievateľov ikon. Keď zomiera, na trón prichádza jeho syn Lev IV. Chazar (775–780), ktorý už nebol k ikonám nepriateľsky naklonený a na konštantínopolskú katedru vrátil patriarchu – uctievača ikon. Po jeho smrti trón pripadá jeho manželke cisárovnej Irene a ich synovi Konštantínovi VI. Obaja, vedení patriarchom Tarasiom, zvolávajú VII. všeobecný snem (787) a Christova Cirkev opätovne prijíma (rozumej ako návrat k pôvodnej a správnej praxi) sväté ikony – nastáva prvé obnovenie uctievania ikon. Keď Konštantín zomrel a neskôr aj jeho matka Irena, na trón sa dostáva bývalý minister financií Nikifor I. (802–811). I ďalší dvaja cisári boli k ikonám naklonení pozitívne, no keď sa na trón dostal cisár Lev V. Arménsky, začalo sa nové kruté prenasledovanie uctievačov ikon a ich ničenie – Christova Cirkev tak opäť prišla o svoju okrasu. To pokračovalo aj za panovania ďalších dvoch byzantských cisárov Michala II. a Teofila (829–842). Práve za Teofila bolo prenasledovaných mnoho svätých otcov za ich úctu voči svätým ikonám.
V roku 843 sa na byzantský trón dostáva cisár Michal III., no keďže je maloletý, vládnutia sa ujíma jeho matka cisárovná Teodora. Podľa svedectiev mala cisárovná sen, v ktorom videla Prečistú Bohorodičku s Bohomládencom na rukách a obkrúženú svätými anjelmi. V sne videla aj svojho muža Teofila, ktorý trpel kvôli svojmu ikonoboreckému presvedčeniu. Keď sa prebudila, hneď podišla s ikonou Bohorodičky k svojmu veľmi chorému manželovi a položila ju na neho, modliac sa k Nej so slzami. Teofil sa pred svojou smrťou zmenil, vyznal, že uctievanie ikon je správne a keď mu ich Teodora priniesla, sklonil sa a pobozkal ich. Zakrátko cisár Teofil zomiera.
Po smrti cisára Teofila na príkaz cisárovnej boli oslobodení všetci, ktorí boli vyhnaní či väznení pre svoju úctu k ikonám. Z patriaršieho prestola bol zvrhnutý ikonoborecký patriarcha Ján VII. Gramatik a na jeho miesto bol ustanovený Metod I., ktorý si predtým mnoho vytrpel, dokonca ho aj pochovali zaživa. Počas týchto udalostí dostal od Boha zjavenie jeden askéta na hore Olymp – Joannikij Veľký. Prišiel k nemu ďalší veľký askéta Arsakij a povedal mu: „Boh ma k tebe poslal, aby sme spolu šli do Nikomédie k prepodobnému mužovi Izaiášovi a dozvedeli sa od neho, čo je Bohu milé a pre Cirkev správne“. Keď teda prišli k Izaiášovi, dozvedeli sa, že sa blíži koniec prenasledovateľom ikon a že majú ísť k cisárovnej Teodore a patriarchovi Metodovi a povedať im, aby vyhnali všetkých bezbožníkov a priniesli Bohu obetu vzdávajúc úctu vyobrazeniam Božej tváre a svätého Kríža. A tak sa pobrali do Konštantínopolu. Tam patriarchovi a ostatným oznámili všetko, čo mali. Potom sa patriarcha s Bohom vyvolenými pobral k cisárovnej, ktorá ich prijala pokorne, pretože bola naozaj zbožná a milovala Boha. Vybrala svoj medailón s vyobrazením Bohorodičky a pobozkala ho pred všetkými prítomnými so slovami: „Ten, kto sa týmto ikonám neklania a nebozká ich ako je správne, ale ctí ich ako modloslužobník, ako uctievač bôžikov, a neuctieva ich z lásky ako vyobrazenia prvoobrazu, nech bude anatéma![1]“. Otcovia sa veľmi zaradovali, no ona ich ešte prosí o modlitbu za jej muža Teofila. Spočiatku odmietali, no keď videli vieru cisárovnej, obmäkčili sa. Patriarcha Metod zhromaždil do Veľkého Božieho chrámu (rozumej Agiu Sofiu) veriaci národ, duchovenstvo, biskupov a dostavil sa aj sám. Prítomní boli aj znamenití Christovi vojaci Joannikij, Arsakij i Navkratij z Olympu, učeníci prepodobného Teodora Studitu, a mnohí ďalší. V chráme začali celonočné modlitby za Teofila, modlili sa jedným duchom so slzami a horlivosťou. Toto všetko sa dialo počas prvého týždňa Veľkého pôstu a prítomná na modlitbách bola aj samotná cisárovná. Kvôli veľkej námahe a vyčerpaniu cisárovná v piatok nadránom zaspala. I zazdalo sa jej, že stojí pri stĺpe kríža a vidí hučiaci dav ľudí, ktorí nesú rôzne mučiace nástroje. Medzi ľuďmi spoznala svojho muža Teofila, spútaného, a tak sa vybrala za nimi. Keď došli k Medenej bráne, videla tam nejakého Muža, ktorý sedel pred ikonou Christa a pred ktorého postavili aj jej muža Teofila. Cisárovná sa sklonila k jeho nohám a prosila ho kvôli cisárovi. A on hneď ako otvoril ústa povedal: „Veľká je tvoja viera, žena. Vedz, že kvôli tvojej viere a slzám, a tiež kvôli prosbám a modlitbám mojich služobníkov a kňazov, dávam odpustenie tvojmu mužovi Teofilovi.“ Tým, čo ho priviedli povedal: „Rozviažte ho a dajte ho jeho žene“. Cisárovná ho teda vzala a odchádzajúc, veselila sa a radovala. Tu jej sen skončil.
Počas konania modlitieb za cisára vzal patriarcha Metod pergamen a napísal na neho mená všetkých cisárov – heretikov, zapísal tam aj meno Teofila a položil ho pod svätý prestol. No počas piatku i on vidí anjela ako vchádza do chrámu a ten mu povedal: „Boli vypočuté tvoje modlitby, biskup, a cisárovi Teofilovi bolo odpustené, viac sa s tým neobracaj k Bohu!“ Patriarcha si chcel overiť, či jeho videnie bolo pravé, zišiel zo svojho miesta a vzal svoj pergamen. Keď ho rozvinul, zistil, že Boh úplne vymazal meno Teofila zo zoznamu. Cisárovná sa preto veľmi zaradovala a dala príkaz zhromaždiť do Veľkého chrámu národ s krížmi a svätými ikonami, aby chrám dostal opäť svoju okrasu a aby sa všetci dozvedeli o novom zázraku.
Zakrátko sa do chrámu zhromaždil všetok ľud, prišla aj cisárovná so svojím synom. Vykonali litiju a potom slávnostný sprievod so svätými ikonami, krížami a Evanjeliom spievajúc „Hospodi pomiluj!“ Po návrate do chrámu poslúžili božskú Liturgiu a po jej ukončení vyvolení bohabojní muži pozdvihujú sväté ikony, vymenúvajú všetkých zbožných a správne vyznávajúcich, a, naopak, anatemizujú všetkých, ktorí sa protivili uctievaniu svätých ikon. Od toho času bolo svätými vyznávačmi ustanovené oslavovať tento sviatok každoročne, aby sme už nikdy viac neupadli do tejto bezbožnosti (ikonoborectva). Nemenný obraz Otca, modlitbami Tvojich vyznávačov, zmiluj sa nad nami! Amen.
Prvá nedeľa Veľkého pôstu, nedeľa Pravoslávia. Nedeľa všetkých nás. Nedeľa, v ktorej my všetci môžeme načerpať nové odhodlanie a silu zachovať presne tú istú vieru, akú nám odovzdali svätí bratia Cyril a Metod, akú nám odovzdávali ďalší pastieri Cirkvi a ich nasledovníci, tú vieru, akú nám odovzdali naši dedovia, babky, otcovia a matky. Môžeme sa tak aj my všetci zaradiť do zástupu svätých vyznávačov Pravoslávia, za ktorých sa budú modliť budúce generácie pravoslávnych veriacich v deň Nedele svätého Pravoslávia.
Protodiakon Ján Husár
Literatúra:
Триодь постная. Т. 1. Москва 2002. ISBN 5-94625-013-2.
Синаксари Постной и Цветной триодей. Москва 2009. ISBN 978-5-7429-0393-2.
Modlitba za utvrdenie v Pravoslávnej viere
„Podáj, ó Hóspodi Bóže, svjatúju Tvojú lásku, i ne otvratí ot nás Svjatáho Tvojehó Dúcha, ukripí nás v víri, kotóruju čérez Sýna Tvojehó Iisúsa Christá prijáli jesmý jáko da ju jedinomýslenno ispovím préd vsím svítom, i postojánno soderžim, dáže do koncá víkov, i rádije smérť, i jakija nibuď múki preterpím, néželi ot pravoslávnyja víry otstupím.
Prizrí, o Mílostivyj Hóspodi, i na ťich kotóriji ot pravoslávnaho počitánija zabludíli, i ot spasíteľnyja víry otdalílisja otverní i napraví ich, o síľnyj Bóže! Na púť pravoslávnaho ispividánija da búdet jedinomýslije v ľudéch, jákože jésť sojedinénije v svjatých Tvojích, Amíň.“
Modlitebník „Chľíb dúši“ z roku 1904, ktorý zostavil rusínsky buditeľ Alexander V. Duchnovič
[1] Nech bude anatéma – nech bude ponechaný spravodlivému Božiemu súdu v odlúčení od spásonosného spoločenstva Christovej Cirkvi, ak neučiní návrat pokáním.
