Juliánsky kalendár

Вмч. Прокопія. Прмч. Анастасія. Иконы Божія Матере Казанскія.

1Кор (136) 6, 20 – 7, 12. Мф (57) 14, 1-13.

Novojuliánsky kalendár

Pror. Iezekiiľa. Prep. Simeona Jurodivaho i Ioanna, spostnika jeho.
1Коr (136) 6, 20 – 7, 12. Мt (57) 14, 1-13.

Úryvok z Ochridského prológu na dnešný deň

Sv. veľkomuč. Prokop. Narodil sa v Jeruzaleme otcovi kresťanovi a matke pohanke. Najprv sa volal Neanij. Po otcovej smrti vychovala matka syna v duchu úplného rímskeho modloslužobníctva. Keď Neanij dospel, uvidel ho cisár Dioklecián a hneď si ho tak obľúbil, že ho zobral na svoj dvor do vojenskej služby. Keď začal tento zlý cisár prenasledovať kresťanov, určil Neanija, aby s oddielom vojakov šiel do Alexandrie a vyhubil tam kresťanov. Ale po ceste sa Neanijovi stalo niečo podobné ako kedysi Saulovi. O tretej hodine v noci bolo silné zemetrasenie a vtom sa mu zjavil Hospodin a bolo počuť hlas: „Neanij, kam ideš a proti komu povstávaš?“ Neanij sa s veľkým strachom spýtal: „Kto si, Hospodine? Nepoznám ťa.“ Vtom sa vo vzduchu ukázal presvetlý kríž, akoby z kryštálu a z kríža bolo počuť hlas: „Ja som Isus, ukrižovaný Syn Boží.“ A Hospodin mu ešte povedal: „Týmto znamením, ktoré si videl, porážaj svojich nepriateľov a môj pokoj bude s tebou.“ Táto udalosť úplne obrátila a zmenila život vojvodcu Neanija. Dal zhotoviť presne taký kríž, aký videl a namiesto toho, aby bojoval proti kresťanom, vytiahol proti Arabom, ktorí dobýjali Jeruzalem. Ako víťaz vošiel do Jeruzalema a oznámil matke, že je kresťan. Predvedený pred sudcu zhodil zo seba vojvodcovský opasok a meč, hodil ich pred sudcu, čím ukázal, že on je jedine vojakom Christa Kráľa. Po veľkých mučeniach bol hodený do temnice, kde sa mu opäť zjavil Hospodin Christos, ktorý ho aj pokrstil a dal mu meno Prokopij. Jedného dňa k jeho väzenskému oknu prišlo 12 žien a povedali mu: „Aj my sme slúžobníčky Christove.“ Za to ich obvinili a hodili do tej istej temnice, kde ich sv. Prokopij učil Christovej viere a zvlášť tomu, ako prijmú mučenícky veniec. Preto sa popri Bohom korunovanom cisárovi Konštantínovi a Helene spomína v obrade sobáša sv. Prokopij. Tých 12 žien bolo potom strašne mučených. Hľadiac na ich muky a chrabrosť, Prokopova matka taktiež uverila v Christa a tak ich bolo zahubených všetkých 13. Keď bol sv. Prokopij vyvedený na popravisko, dvihol ruky k východu a pomodlil sa k Bohu za všetkých biednych a trpiacich, siroty a vdovy a hlavne za svätú Cirkev, aby sa rozrastala a rozširovala a aby Pravoslávie žiarilo do konca časov. A bolo mu z neba zjavené, že jeho modlitba je vypočutá, po čom on radostne vystrel svoju hlavu pod meč a odišiel k svojmu Hospodinovi do večnej radosti. Sv. Prokopij čestne strádal v Cézarei Palestínskej a bol korunovaný vencom nesmrteľnej slávy 8. júla 303.