Pravoslávnym v sedemdesiatke

Rozhovor s bývalým rímskokatolíckym mníchom jeromonachom Gabrielom, žijúcim vo Švajčiarsku

 Jeromonach Gabriel Bunge (*1940) je renomovaný švajčiarsky teológ a znalec patristiky. V roku 1962 vstúpil do benediktínskeho kláštora v Belgicku a vysvätený za kňaza bol v roku 1972. Od roku 1980 žije v skýte vo švajčiarskych horách. Pôvodom rímskokatolícky benediktínsky mních, otec Bunge prijal Pravoslávie 27. augusta (podľa juliánskeho kalendára) roku 2010.

 

Ak sa niekto rozhodne prejsť z jednej kresťanskej tradície do druhej, musí to znamenať, že im chýba niečo dôležité v ich duchovnom živote…

O. G.: Áno. A ak má ten človek už vyše 70 rokov ako ja, tento krok nemôžeme nazvať neuvážený, však?

 

Nie, to nemôžeme. Ale čo chýbalo Vám, mníchovi s takými veľkými duchovnými skúsenosťami?

O. G.: Nemôžem povedať, že u mňa išlo o jedno konkrétne rozhodnutie v živote, ale o celoživotnú prípravu so svojou vlastnou logikou: v určitom momente sa vo vašom živote uskutoční jedna udalosť, ktorá vám bola pripravená už od začiatku.

Ako všetci mladí ľudia, aj ja som, ak to mám takto nazvať, hľadal zmysel môjho života. Nastúpil som na univerzitu v Bonne a začal študovať filozofiu a komparatívnu teológiu. Krátko pred tým som navštívil Grécko a strávil som dva mesiace na ostrove Lesbos. Tam som po prvýkrát stretol skutočného monastierskeho starca.  Už v tom čase ma to vnútorne ťahalo k mníšskemu spôsobu života a čítal som nejakú pravoslávnu literatúru, vrátane tej ruskej. Tento starec ma ohromil – bol akoby zosobnením mníšskeho života, o ktorom som predtým čítal len v knihách. Priamo predo mnou som videl, ako vyzerá autentický mníšsky život, pravdivý a blízky prvotnej kresťanskej praxi. S týmto starcom som ostal v kontakte po celý môj život. Takže takto som dostal ideál pre mníšsky život.

Keď som sa vrátil do Nemecka, vstúpil som do rehole sv. Benedikta – pripadala mi najbližšia k tomu, o čo som sa usiloval. Štruktúra tejto rehole pripomína ranú kresťanskú Cirkev – nie je tam rozvrstvený systém podriadenosti a nadradenosti, každé spoločenstvo funguje samo osebe. To, čo tieto oddelené komunity spája, je ich tradícia a cirkevný typikon – nie právny poriadok, ale duchovný ideál. Mimochodom, osobne si myslím, že zo všetkých západných veriacich sú práve benediktíni tí, ktorí najbližšie chápu rozsah pravoslávneho vnímania sveta. Ale aj tak, môj duchovník veľmi skoro zbadal moje nadšenie pre východný štýl mníšskeho života a celkovo pre východné kresťanstvo a to, že som úplne nezapadal do našej rehole. Preto sa opát, starší a skúsenejší muž, ktorého si dodnes vážim, rozhodol poslať ma do malého kláštora v Belgicku, čo nám však obom prišlo trochu ľúto. V Belgicku som strávil 18 rokov, získal som mnoho skúseností a potom som dostal požehnanie na život v skýte vo Švajčiarsku. Všetky tieto moje presuny mali jeden dôvod: prejsť postupne do toho najautentickejšieho spôsobu mníšskeho života, podobne ako raní a východní kresťania. Zatiaľ posledným krokom na tejto ceste bolo prijatie Pravoslávia.

 

Prečo ste sa rozhodli prijať Pravoslávie? Človek môže predsa milovať Pravoslávie celým svojím srdcom a ostať rímskokatolíkom a takýchto príkladov je na západe veľa.

O. G.: Áno, je to pravda a je to normálne, že veľa ľudí, ktorých priťahuje pravoslávie, ostávajú v rímskokatolíckej cirkvi. Vo väčšine západných katedrál sa nachádzajú pravoslávne ikony. V Taliansku sú dokonca špecializované školy, v ktorých sa vyučuje písanie ikon učiteľmi zRuska, ale aj z iných krajín. Stále viac a viac veriacich z Európy sa začína zaujímať o byzantský spev. Je samozrejmé, že ho nespievajú počas svojich omší, ale napríklad na koncertoch. Pravoslávna literatúra je na západe prekladaná do všetkých európskych jazykov a tieto knihy sú vydávané známymi rímskokatolíckymi nakladateľstvami. Jednoducho povedané, na západe nestratili cit pre to pôvodné, nezmenené kresťanstvo, aké sa zachovalo na východe, ale, ako musím so smútkom konštatovať, že v živote ľudí a celej spoločnosti sa nič reálne nemení – záujem o pravoslávie je zväčša na kultúrnej úrovni. A tí úbožiaci, ktorí majú reálny duchovný záujem, ostávajú v menšine. Sme ako blázni – málo pochopiteľní.

 

Zo svojej pozície teológa ste sa často vyjadrovali na tému rozkolu medzi západom a východom. Môžeme povedať, že vaše rozhodnutie pre konverziu na pravoslávie bolo ovplyvnené aj touto témou?

O. G.: Keď som bol ešte v Grécku a pomaly som sa začal obracať k východnému kresťanstvu, začal som si zároveň veľmi bolestivo uvedomovať, aký je rozkol medzi východom a západom. Už to nebola len abstraktná teória alebo poznámka v knihe o cirkevnej histórii, ale niečo, čo sa veľmi dotýkalo môjho duchovného života. Preto aj odhodlanie prestúpiť na pravoslávie začalo vyzerať ako veľmi logický krok v mojom živote. V mladosti som naozaj úprimne veril v spojenie východného a západného kresťanstva. Z celého srdca som očakával, že sa to reálne stane, a mal som na to aj dôvody: počas druhého Vatikánskeho koncilu boli prítomní aj pozorovatelia z Ruskej pravoslávnej cirkvi, vrátane súčasného metropolitu Sankt-Peterburgského a Ladogského Vladimíra (Kotljarova). V tom čase bol veľmi aktívny na medzinárodnej scéne aj metropolita Nikodím (Rotov). A veľa ľudí si vtedy myslelo, že tieto dve cirkvi sa k sebe posúvajú stále bližšie a bližšie, až úplne splynú. Môj sen sa vtedy zdal na dosah ruky. Avšak čím starší a skúsenejší som bol, tým viac som prestal veriť v prekonanie rozkolu, hlavne na úrovni spôsobu slúženia bohoslužieb a inštitucionálnej jednoty. Čo som mal vtedy urobiť? Mohol som hľadať túto jednotu, ale len na individuálnej úrovni, ako jednotlivá aosamotená duša. Viac som urobiť nemohol. Proste som počúval svoje svedomie a prijal som pravoslávie.

 

Nemyslíte si, že je to veľmi radikálny názor?

O. G.: Keď som bol ešte ako rímskokatolík v Grécku, uvedomil som si, že to bol západ a nie východ, kto sa odtrhol od Cirkvi. V tom čase mi to prišlo ako ťažko pochopiteľný fakt a potreboval som čas, aby som to „strávil“ a prijal. Samozrejme, že nemôžeme nikoho, odsúdiť, to nie! My sa tu rozprávame o jednom veľkom a dlhom historickom procese a nemôžeme tvrdiť, že ten alebo onen bol za všetko vinný. Ale fakty zostávajú zrejmé: to, čo my dnes nazývame západným kresťanstvom, má svoj pôvod v reťazci trhlín a prasklín s východom. Tieto trhliny boli napríklad reformy pápeža Gregora VII., ďalej odtrhnutie od Cirkvi v 11. storočí, potom reformácia v 15. storočí a naposledy 2. Vatikánsky koncil. Viem, že je to veľmi hrubá schéma, ale myslím si, že v základoch pravdivá.

 

Existujú však aj názory, že tento reťazec trhlín je normálny historický proces, pretože každá inštitúcia (vrátane Cirkvi) musí prechádzať takýmto vývojom, až kým nie je pevne sformovaná. Podľa Vás, aký v tom bol problém?

O. G.: Problém bol v ľuďoch. Keď sa začnú diať radikálne a revolučné udalosti, nájdu sa ľudia, ktorí začnú deliť život na „históriu pred“ a „históriu po.“ Chcú všetko ďalšie odvíjať od tohto procesu, akoby nič predtým nemalo zmysel. Keď vyhlásili neskorší protestanti reformáciu, myslím si, že ani oni sami nepredpokladali, že tým vyvolajú rozdelenie západnej cirkvi na dve polovice. Nerozumeli, len konali. A samy začali deliť ľudí okolo seba na dva tábory: „zdraví jedinci,“ ktorí podporovali reformáciu, a „chorí jedinci,“ ktorí podporovali pápeža.

Zároveň vidíme, že sa história opakuje: to isté sa teraz deje okolo 2. Vatikánskeho koncilu medzi rímskymi katolíkmi. Nájdu sa ľudia, ktorí ho neuznávajú a neriadia sa jeho nariadeniami a tí, ktorí ho vnímajú ako štartovaciu čiaru. Jednoduchý príklad: keď niekto v rozhovore použije slovo „koncil“ bez toho, aby špecifikoval, ktorý má na mysli, každý automaticky predpokladá, že hovorí o 2. Vatikánskom koncile.

 

Aký je váš názor na liberálne nálady medzi rímskokatolíkmi?

O. G.: Som rád, že formou tohto rozhovoru môžem osloviť aj ruských čitateľov a povedať, že nemáme hádzať všetkých rímskokatolíkov do jedného vreca. Sú medzi nimi aj tí, ktorí chcú byť viac sekulárni, viac liberálni. Neznamená to, že sú zločincami, je to proste ich uhol pohľadu. A potom sú tu druhí, ktorí sa stále pridržiavajú tradície, aj keď ja by som ich nenazýval tradicionalistami, keďže pre nich tradícia samotná nie je to najpodstatnejšie. Nie je to žiaden praveký folklór, ktorý musí byť umelo udržiavaný pri živote za každú cenu. Nie! Pre nich je tradícia to, čo v každej epoche udržiavalo živý kontakt medzi Christom a človekom, každodenný život v Božích rukách. Ako hovorí Ján Bohoslov: „Čo sme teda videli a počuli, hlásame aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. My však máme spoločenstvo s Otcom a jeho Synom Isusom Christom.“ (1Jn 1,3). Myslím si, že názor „je tu Boh, ale som tu aj ja,“ je výsostne heretický. Pre kresťanov by malo platiť „Boh, ja a všetci ostatní.“ Všetci ostatní sú tí, ktorí veria a udržiavali pre nás vieru po mnohé stáročia. Ak by sa ľudia navzájom pozorne nepočúvali, ak by to všetko dôkladne nezapísali a neodovzdávali ďalej, potom by sme ani my nemali Nový Zákon. Znamenalo by to, že by sme nemali nič…

 

A čo ľudia, ktorí nie sú veľmi oddaní tradíciám? Ako by sme sa k ním mali správať?

O. G.: Nuž, nemali by sme im to vyhadzovať na oči a určite by sme ich nemali vyháňať z Cirkvi. Každý človek si zaslúži Christovo milosrdenstvo. Ak by som ja, pravoslávny kresťan, uvidel rímskokatolíka v pravoslávnom chráme, rád by som k nemu pristúpil a povedal: „Počúvaj, brat môj, viem, že by ťa mohlo zaujímať, že pôvodne sa všetci kresťania žehnali sprava naľavo, ale dnes sa to zmenilo. Nehovorím ti, aby si prehodnotil celý svoj život a ponáhľal sa vstúpiť do Pravoslávnej cirkvi. Len ti hovorím, ako sa veci majú a odkiaľ plynú.

 

Prečo ste si vybrali práve Ruskú pravoslávnu cirkev?

O. G.: Myslím si, že kľúčovým faktorom je to, kto sa nachádza vo vašom okolí. Keď sa moji známi, ruskí biskupi zo Sankt-Peterburgu, dozvedeli, že chcem prijať Pravoslávie, povedali mi: „Nie sme vôbec prekvapení, veď ty si bol stále ako jeden z nás. Ale teraz budeme bližšie aj v posvätnej jednote – pri jednom kalichu.“ Metropolitu Ilariona, súčasnú hlavu Oddelenia pre vzťah s verejnosťou Moskovského patriarchátu, poznám už dlhšie. Prvýkrát sme sa stretli v roku 1994, keď bol ešte jeromonachom. Pokladám ho za dobrého priateľa a cením si naše priateľstvo. Hierarcha Ilarion je, podľa môjho názoru, jeden z najschopnejších a najvzdelanejších ľudí, ktorých som stretol. Dokonca on to bol, na koho som sa mohol obrátiť s mojou prosbou – on poznal mňa, moje názory a moju situáciu. Veril som, že mi pomôže a nesklamal som sa.

 

Ako Vám pomohol dosiahnuť Váš mníšsky ideál?

O. G.: Vy asi odo mňa chcete proroctvo do budúcnosti, ale ja nie som nijaký prorok. Netuším, čo sa konkrétne stane, len to, že budeme ďalej žiť náš život. Teraz som napríklad našiel v Rusku veľa vecí a činností, ktoré ma zaujali, napríklad Valaamský monastier. Viete, ak chce veriaci na západe nájsť život prísneho mníšskeho odlúčenia od sveta, tak nemá prakticky kde ísť. Pustovne ako napríklad v Rusku na západe neexistujú. Tento spôsob života je vnímaný ako zastaraný. Keďže som mních, stále sa snažím nájsť čo najväčšie odlúčenie, ba až osamotenosť, od sveta. Zdá sa mi, že práve toto je vo Valaame.

 

Nezdá sa Vám, že Váš skýt je dostatočne odlúčený od sveta? Valaam je vcelku zaľudnené miesto, chodí tam veľa pútnikov…

O. G.: Švajčiarsko je malá a husto obývaná krajina. Môj skýt sa síce nachádza v lese, ale je vzdialený len 15 minút chôdze od najbližšej dediny, v ktorej žije asi 100 ľudí. Valaam je viac tichší. Pravda, je tam síce viac ľudí, ale samotné miesto mi príde viac izolované od sveta. Možno je to preto, že sa nachádza na ostrove, možno pre inú, nie zemepisnú príčinu. Zdá sa mi, že každý, kto ho navštívi, získa v srdci ten žiadaný stav odlúčenia a tichosti.

 

Je to v Európe zložitejšie?

O. G.: Jednoducho povedané, niečo podobné dnes v Európe neexistuje. Pôvodná mníšska tradícia na západe bola prakticky vykorenená počas Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcie z roku 1789. Myslím si, že dôsledky tejto revolúcie boli veľmi podobné tomu, čo nastalo v Rusku po roku 1917 a 70 rokov ateizmu. Po krvavých udalostiach revolúcie vo Francúzsku bolo mníšstvo obnovované doslova z ničoho. Museli to všetko znovu vybudovať nie mnísi, ale kňazi, keďže nikoho iného tam nebolo. V Rusku, napriek všetkému útlaku a hrôzy, mníšstvo vytrvalo. Áno, bolo zachované prevažne v osobách jednotlivcov, starcov, ale prežilo! A oni udržali nažive duchovnú tradíciu autentické mníšstvo. Zdá sa mi, že v Rusku nemuseli budovať všetko odznova. Preto mi je ľúto, keď počujem niektorých Rusov hovoriť: „Nám všetko zničili, Cirkev bola povalená a pod.“ Ja na to odpovedám: „Naopak, vy máte všetko: nových mučeníkov, vyznávačov a monastierskych starcov. A všetci sú vám na dosah ruky, akurát k ním musíte prísť, natiahnuť ruku a získať pre seba niečo z toho bohatstva.“ Potom to, takpovediac môžete aplikovať do života. Myslím si, že veľa Rusov si neváži, čo všetko majú, alebo nechápu, akú to všetko má hodnotu.

 

O: Prečo si myslíte, že je tomu tak?

O. G.: Ak hovoríme o problémoch, ľudia sa viac sústredia na fyzický materiál, externé problémy, ktoré dnes trápia monastiere a Cirkev. Áno, veľa toho treba obnoviť, ale je to len tá technická časť, múry a strechy a podobne. Potom sa však ľudia sťažujú, že na opravu striech a múrov sú potrebné peniaze a tie dnes ťažko zohnať… Ak sa však duchovne prenesieme nad tie strechy – hoci by boli deravé – zistíme, že nie sú dôležité múry, ale to, aké srdce do tých múrov vstupuje. Viete, v Rusku majú také príslovie: „Cirkev nie je medzi múrmi, ale medzi rebrami.“ A to je to najpodstatnejšie, tá duchovná tradícia, ktorá stále medzi Rusmi je. Monastierski starci a noví mučeníci to všetko pre nás zachovali. Opäť môže niekto oponovať: „Ale dnes je už tak málo starcov, väčšina z nich už pomrela, nemá nás kto viesť.“ Ja na to odpovedám: „Ak nemáte živých starcov, obráťte sa na tých, ktorí zosnuli. Máte k dispozícií Životy svätých, ich texty, ich učenie. Prečítajte ich a vložte do svojho života.“ Zase nechcem tvrdiť, že všetci Rusi sú takíto: veľa z nich si váži, teší sa a využíva túto múdrosť. Veľa, veľa ľudí sa necháva poučiť a moja návšteva Valaamu je toho dôkazom.

 

Čo sa zmenilo vo Vašom živote po V+ašom obrátení sa?

O. G.: Nuž, niektoré veci sa nedajú zmeniť. Keďže teraz spadám pod Ruskú pravoslávnu cirkev, ale žijem vo Švajčiarsku, podriaďujem sa korsunskému arcibiskupovi Innokentijovi. Môj vzťah s rímskokatolíckou cirkvou, pravda, nemôže zostať rovnaký.

 

Akú odozvu očakávate od Vašich duchovných detí? Všetci sú akiste rímskokatolíci…

O. G.: Po prvé mám šťastie, že sa stretávam s dobrými a chápavými ľuďmi a som si istý, že budú rešpektovať moje rozhodnutie. Po druhé nikdy som svoje názory a postoje nedržal v tajnosti. Všetky moje duchovné deti vedia, že môj ideál kresťanstva je východného rázu a že nebudú prekvapení. Aj keď som im nič zo začiatku nepovedal, aby som zamedzil mrzutým sporom, určite sa nič vážne nestane a nezmení. Verím, že moje duchovné deti ma budú navštevovať so zámerom rozoberať duchovné témy aj naďalej. Koniec koncov, ľudia, s ktorými sa zvyčajne stretávam, do väčšej alebo menšej miery zdieľajú môj duchovný ideál. V opačnom prípade by ku mne nechodili.

 

Ako riešite bohoslužby?

O. G.: Samozrejme, od teraz už nebudem môcť poskytovať Príjímanie rímskokatolíkom. No ale už predtým sa to dialo len občas: skýt je veľmi vzdialený od veľkého sveta, územie okolo je pod zámkom, služby sú väčšinou súkromné, kaplnka je malá – maximálne pre 10 ľudí. Otvorená pre všetkých je len počas Roždestva a Paschy.

 

Ak by ste chceli našim súčasníkom odovzdať nejakú jednoduchú radu, ako si majú usporiadať svoj modlitebný život, čo by ste im odporučili?

O. G.: Ak sa chcete naučiť plávať, skočte do vody, iba tak sa to naučíte. Iba ten, kto sa modlí, vie pocítiť, aký zmysel, chuť a radosť prináša modlitba. Človek sa nenaučí modliť sedením vo vyhriatom kresle. Ak ste pripravení kľaknúť si, úprimne sa pokajať a zdvihnúť oči a ruky k nebu, tak vám bude veľa vyjavené. Samozrejme, môžete zároveň čítať mnoho kníh, poslúchať prednášky, hovoriť s ľuďmi – všetko toto je potrebné a pomáha vám pri chápaní vecí. Ale akú má toto všetko hodnotu, ak neurobíme naozajstný krok dopredu, ak sa nezačneme modliť? Myslím si, že aj vy tomu chápete. Pravda, vy sa to asi pýtate z pocitu toho, kto nejako pochybuje…

 

Správne, naša redakcia píše aj pre tých, ktorí majú pochybnosti.

O. G.: Nie je nič zlé na tom mať pochybnosti, sú dokonca aj do istej miery prospešné. Avšak nemali by sme ich ani vyhľadávať. Ak sa aj objavia, mali by sme si spomenúť na slová, ktoré máme stále poruke: Potom povedal Tomášovi: Daj si sem prst a pozri si moje ruky! Daj sem ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ (Jn 20, 27)

 

Zdroj: http://www.pravmir.com/article_1221.html

Preložil: Anton Sorokáč

 

 

Zanechať odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *