POSOLSTVO POSVÄTNEJ SYNODY PRAVOSLÁVNEJ CIRKVI V ČESKÝCH KRAJINÁCH A NA SLOVENSKU CHRISTOVO NARODENIE 2018/19
Drahí duchovní otcovia a milovaní bratia a sestry v Christu: Christós raždájetsja, slávite Jehó!
Christos sa rodí, Boh sa stáva človekom, aby človek mohol mať účasť na Bohu. To, čo je pozemské, povznáša Christova pokora. Boží Syn sa vydal hľadať a zachraňovať ľudí, čo zahynuli, aby ich spravil Božími synmi a dcérami. Nesmrteľný Boh berie na Seba smrteľné človečenstvo, aby spravil nesmrteľnými i nás. Ako Syn Panny sa narodil Ten, Ktorý sa predvečne rodí z Otca. Na tróne spolu s bezpočiatočným Otcom zostáva Ten, Ktorý sa teraz ukladá do jaslí. Toto sú oslavné myšlienky, ktorými načrtli význam sviatku Božieho Narodenia naši svätí Otcovia.
Sviatok Christovho Narodenia nám každoročne pripomína udalosť, ktorá sa stala v Betleheme pred dvetisíc rokmi. Touto udalosťou sa začína príbeh Evanjelia, ktorý rozpráva o Božom diele spásy človeka. A toto dielo vnímame ako stredobod ľudských dejín. V Cirkvi neustále dozrievajú jeho plody. Vďaka nim sa prostredníctvom svätých Tajín a účasti na celom tajomnom živote pravoslávnej Cirkvi zjednocujeme s Bohom. V Christovi máme totiž účasť na Jeho zbožštenom človečenstve i na Jeho Božstve. A tento neoceniteľný dar sa začína ľudstvu udeľovať pri betlehemskom vtelení Božieho Syna, pri narodení Bohočloveka Christa, nášho Spasiteľa. Dokonané bude to, čo sa v Betleheme začalo, až o 33 rokov neskôr – na Kríži, potom Vzkriesením a následne pri Päťdesiatnici.
Ukazuje sa nám, akým vznešeným Božím stvorením je ľudská bytosť, ktorú Stvoriteľ kedysi stvárnil podľa Svojho obrazu a podoby. Dal človekovi dokonalé telo i nesmrteľnú dušu, aby žil súčasne vo dvoch svetoch – telom v materiálnom a svojou dušou v duchovnom. Nad tým žasnú i anjeli. Vznešenosť stvoreného človeka sa ukazuje tým, že pre jeho záchranu sa Boh rozhodol vziať na seba človečenstvo, nemocné upadnutím do hriechu, a stať sa človekom bez toho, aby prestal byť Bohom. Pri betlehemských jasličkách preto žasneme nad Bohočlovekom, a zároveň nad Božím milosrdenstvom a Jeho starostlivosťou o človeka. Boh zostupuje za človekom do priepasti, do ktorej sa ľudstvo zrútilo svojimi hriechmi. Dnes sa v Betleheme Boží Syn vypravil za človekom, blúdiacim po vyprahnutej púšti svojej hriešnosti, aby k našim srdciam, žízniacim po večnom živote, zvolal: „Ak je niekto smädný, nech príde ku mne a nech sa napije“ (Jan 7, 37).
„Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale mal večný život,“ hovorí kňaz v modlitbách pri liturgii tieto neuveriteľne veľkolepé biblické slová (Jn 3,16). Je to najväčšia udalosť ľudských dejín. A Matka Cirkev nás volá, aby sme v Božom vtelení a v tom, že o ňom môžeme vedieť a uveriť tak v „Boha, ktorý je láska,“ (1 Jn 4,16) našli to najlepšie, čo nás v živote postretlo.
„Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby sme skrze neho mali život“ (1 Jn 4,9).
Pán Iisus je darom, ktorý ľudia dostali od svojho nebeského Otca. Práve nad obrazom Bohočloveka ležiaceho v jasličkách si s hlbokým dojatím uvedomujeme, že je to ten najväčší dar, ktorý sme mohli dostať. Podobne ako žiadne množstvo drahých darčekov nemôže dieťaťu nahradiť milujúcich rodičov, tak človeku nemôže nič svetské nahradiť Božiu náruč. V nej Sám Stvoriteľ chce človeku zotrieť každú slzu, priviesť k prameňom hojnosti a uzdraviť každú chorobu, zmierniť akékoľvek trápenie a žiaľ (Zjv 7,17 a 21,4). Boh hlboko do každého ľudského srdca vložil túžbu po tomto cieli ľudskej existencie. S ničím menším sa žiadny ľudský tvor nemôže natrvalo uspokojiť. A práve tento dar je človeku daný v Betleheme, keď prichádza na svet Ten, Ktorý všetkým ľuďom otvorí cestu do dávno stratenej Božej náruče.
„A my sme videli a svedčíme, že Otec poslal Syna za Spasiteľa sveta“ (1 Jn 4,14).
Božia láska k nám je tak nesmierna, že Stvoriteľ sa neštíti človeka, poškvrneného a zhanobeného hriechmi. Naopak – v Betleheme a neskôr i na Kríži – ukazuje, že je pripravený spraviť čokoľvek, pristúpiť na všetko, len aby bol človek zachránený pred večnou záhubou. A tak pri Svojom vtelení z Panny Márie obliekol na seba rúcho nášho človečenstva, berie na seba každého človeka, aby ho ako dobrý pastier na Svojich pleciach odniesol do nebeského ovčinca. Zároveň nám už v Betleheme začína náš Pán ukazovať, ako sa kráča po ceste lásky, ktorou sa za nami vybral a ktorú máme nasledovať. Je to cesta obete, pokory a dobrovoľného poníženia. Touto cestou sa uberáme, ak žijeme v Christovi.
„Láska je v tom… že On nás miloval a poslal Svojho Syna ako obetu zmierenia za naše hriechy. Milovaní, keď si nás Boh tak zamiloval, aj my sa máme navzájom milovať. Boha nikto nikdy nevidel. Ak sa navzájom milujeme, Boh ostáva v nás a Jeho láska v nás dosiahla dokonalosť“ (1 Jn 4, 10-12).
Žijeme v dobe, kedy štátmi, spoločnosťami i celou ľudskou civilizáciou lomcujú búrky, nepokoje, zmätky a presadzovanie svojich názorov. Počujeme dokonca „rinčanie zbraňami“. Ako hovoril už sv. Paisij z Athosu – všetci sa cítime byť znalcami, profesormi, všetkému rozumieme a cítime sa byť oprávnení presadzovať svoje názory. Sme samoľúbi, povýšeneckí, ostro či dokonca nenávistne kritizujeme každého, kto nezdieľa naše postoje. To je úplne iná cesta než tá, ktorú nám ukázal Pán Iisus. Jeho tichá cesta pokory nás vedie do neba a k pokoju. Naše cesty povýšenectva a sebapresadzovania vedú svetské a žiaľ i cirkevné spoločenstvá k nepokoju a búrkam. Kiežby práve sviatky Christovho Narodenia nasmerovali naše zmýšľanie na pravú cestu pokoja. Veď teraz hľadíme na všemohúceho Boha, Ktorý leží ako bezbranné ponížené dieťa, akým sa dobrovoľne a z lásky stal. Keď Boh v jasliach odložil kvôli nám Svoju moc a zrušil spravodlivý trest, ktorý si zasluhujeme, tak my by sme sa mohli vzdať svojich „spravodlivých súdov“ a svojej domnelej nadradenosti nad blížnymi. Pod dojmom sviatočnej spomienky na Boha, Ktorý sa stal Dieťaťom, zbavme sa pyšného názoru, že sme lepší ako iní ľudia. Boh nás miluje všetkých rovnako. Milovaní, nech v nás tohtoročná oslava sviatku Christovho narodenia povzbudí radostnú vieru a túžbu po Christovom nebeskom Kráľovstve. Nech sa v našich srdciach rozhorí plameň vďaky Spasiteľovi a odhodlanie nasledovať Ho na ceste obetovania a pokory. Zmiernime svoj egoizmus a pýchu, aby sme prijali do duše dar Božieho pokoja. Určite potom zatúžime napodobniť Jeho lásku k nám svojou láskou zahŕňajúcou všetkých blížnych.
Christós raždájetsja!
† Rastislav arcibiskup prešovský, metropolita českých krajín a Slovenska
† Michal arcibiskup pražský a českých krajín
† Juraj arcibiskup michalovsko-košický
† Simeon arcibiskup olomoucko-brniansky
† Izaiáš biskup šumperský
Posolstvo Posvätnej synody – Christovo Narodenie 2018-19 (v rusínskom jazyku)