– Poslal nám Boh do sŕdc Ducha svojho Syna, ktorý volá: „Abba, Otče“ (Gal 4, 6)
Počas tejto piatej nedele Veľkého pôstu ponúkneš svoje srdce Bohu. A keď sa tvoja duša upokojí, Boh ti pošle Ducha Svätého, aby prijal tvoje srdce. Aby sa usídlil do tvojho srdca a aby ho prevzal a obsadil.
Podľa čoho pocítiš, že skutočný Boží Duch vošiel do tvojho srdca? Je to ľahké a jednoduché, hovoria tí, čo v sebe nosia ducha. Podľa radosti a útechy, ktorá sa rozleje po celom tvojom bytí. Podľa pokoja a tichosti vo tvojom srdci. Podľa sily, moci a svetlosti v tebe. A hlavne podľa toho, že budeš môcť hovoriť Bohu inak ako: Otče!
Preto bude žehnať túto nedeľu Veľkého pôstu a budeš žehnať tým Božím svätcom, ktorí ustanovili pôst. A budeš vďačný matke Pravoslávnej cirkvi, že ťa naučila pôstu. Lebo uvidíš profit z pôstu a pôst bude ospravedlnený pred tvojím umom.
Krátky životopis prep. Márie Egyptskej (1./14.4.)
Životopis tejto veľkej svätej napísal sv. Sofronij, jeruzalemský patriarcha. Nejaký jeromonach, starec Zosima, sa raz vzdialil počas Veľkého pôstu do púšte za Jordánom, vzdialenej dvadsať dní pešou chôdzou. Odrazu zazrel nejakú ľudskú bytosť – vychudnuté, nahé telo, s vlasmi bielymi ako sneh, ktoré začalo utekať pred Zosimovým pohľadom. Starec dlho bežal, až sa tá bytosť schovala v nejakom potoku a zakričala: „Abba Zosima, odpusť mi kvôli Hospodinovi, nemôžem sa k tebe obrátiť, lebo som nahá žena!“ Zosima jej teda hodil svoj vrchný odev, ona sa zahalila a ukázala sa mu. Starec sa však preľakol, keď počul svoje meno z úst tejto neznámej ženy. Po dlhom naliehaní mu žena vyrozprávala svoj život. Narodila sa v Egypte a od svojich dvanástich rokov začala žiť v Alexandrii rozvratným spôsobom života. Tak strávila celých 17 rokov. Prenasledovaná smilným telesným ohňom jedného dňa nasadla na loď, ktorá sa plavila do Jeruzalema. Keď dorazili do Svätého Mesta, chcela aj ona s ostatnými vojsť do chrámu a pokloniť sa Čestnému Krížu, avšak nejaká neviditeľná sila ju zdržiavala a nedovoľovala jej vojsť. S veľkým strachom sa pozrela na ikonu Presvätej Bohorodičky v pritvore a modlila sa k Nej, aby jej dovolila vojsť a pobozkať Čestný Kríž. Vyznala svoju hriešnosť a nečistotu a sľúbila, že potom pôjde tam, kde ju Svätá Prečistá nasmeruje. Potom jej bolo dovolené vojsť do chrámu. Keď pobozkala Kríž, znova vošla do pritvora pred ikonu a poďakovala sa Bohorodičke, ale vtom začula hlas: keď prejdeš Jordán, nájdeš pokoj! — Hneď si kúpila tri chleby a pobrala sa za Jordán, kde dorazila ešte v ten večer. Na druhý deň sa Pričastila v monastieri sv. Jána a prešla rieku. V púšti prežila celých 48 rokov v obrovských mukách, v strachu, v boji s vášnivými myšlienkami ako s divými zvermi. Živila sa rastlinami. Potom, keď stála pri modlitbe, Zosima ju uvidel ako stojí pozdvihnutá vo vzduchu. Poprosila ho, aby jej nasledujúci rok priniesol Prijímanie na breh Jordánu a ona tam príde, aby sa pričastila. Nasledujúci rok Zosima prišiel s Prijímaním večer na breh Jordánu, ale čudoval sa, ako ho svätá prejde. Vtom v mesačnom svite uvidel ako podišla k rieke, prežehnala ju a prešla po vode akoby po suchu. Keď sa pričastila, poprosila ho, aby nasledujúci rok prišiel k tomu istému potoku, kde sa prvýkrát stretli. Zosima prišiel a našiel na tom mieste jej mŕtve telo a nad hlavou bolo v piesku napísané: „Pochovaj, abba Zosima, na tomto mieste telo úbohej Márie, odovzdaj prach prachu. Zosnula som 1. apríla, v samotnú noc spásonosného Christovho utrpenia, po prijatí Božských Tajin.“ Z tohto nadpisu sa Zosima dozvedel jej meno a obrovský zázrak, že Mária minulý rok ten istej noci, keď sa pričastila, prišla k tomu potoku, ku ktorému on musel putovať 20 dní. A tak Zosima pochoval telo predivnej svätej Márie Egyptskej. A keď sa vrátil do monastiera, vyrozprával celú históriu jej života a zázraky, ktoré pri nej osobne videl. Takto teda vie Hospodin presláviť kajúcne hriešnice. Sv. Mária sa spomína ešte aj v piatu nedeľu
Veľkého pôstu. Cirkev ju pred vernými vyzdvihuje v týchto pôstnych dňoch ako vzor pokánia. Zosnula okolo roku 530.
Kajúcnica prekrásna, samu seba mučí,
žena, čo zo sveta vyšla, od ľudí sa odlúči –
Ó, ja hriešna žena,
vášňou zatemnená.
Vášne sú sťa zvery, čo nám srdce jedia,
v našom tele nory hrabú, pelechy si robia. —
Ó, ja hriešna žena,
vášňou rozožraná!
By si hriešnych spasil, ty si trpel Christe,
neštíť sa aj teraz, Márie nečistej!
Čuj volanie Márie,
čo zo všetkých najhoršia je!
Zmiloval sa Hospodin, uzdravil Máriu,
zatemnenú dušu vybielil sťa ľaliu.
Vďaka Ti Všeblahý,
Hospodine predrahý!
Nádobu nečistú On čistí a zachováva v zlate,
naplňuje ju plnosťou Svojej blahodate —
To je milosť pravá,
Tebe, Bože sláva!
A Mária sa stala Duchom osvetlená
ako Boží anjel silou posilnená,
silou Tvojou, Christe,
milosťou Prečistej!
Čo to tak vonia v strašnej pustatine,
ako krásny tymian uprostred svätyne?
To Mária kajúcnica —
slzami máča svoje líca!