Obrezanie Hospodina Boha a Spasiteľa nášho Isusa Christa. Na ôsmy deň od narodenia bolo Božské Dieťa prinesené do chrámu a obrezané v súlade so zákonom platným v Izraeli ešte od Abrahámových čias. Pri tejto príležitosti Mu dali meno Isus, ako to archanjel Gabriel zvestoval Presvätej Deve. Starozákonné obrezanie je predobrazom novozákonného krstu. Obrezanie dokazuje, že Christos na seba prijal telo ozajstné, ľudské a nie iba zdanlivé, ako to neskôr o Ňom učili heretici. Hospodin bol obrezaný aj preto, lebo chcel naplniť celý zákon, ktorý On sám dal ľuďom cez prorokov a praotcov. Naplniac tento predpis ho vo svojej Cirkvi zamenil svätým krstom: „Lebo ani na obriezke ani na neobriezke nezáleží, ale na novom stvorení,“ (Gal 6, 15) hovorí apoštol. (V cirkevnej bohoslužobnej praxi tento sviatok nemá ani predprazdenstvo ani poprazdenstvo.)
Žitije svjatoho otca našoho Vasilija Velikoho, archijepiskopa Kesarijskoho. Velikyj uhodnik Božyj i Bohomudryj učiteľ Cerkvi Vasilij Velikyj sja narodil ot vyznamnych i zbožnych rodičoch v Kapadokijskym misti Kesarija, kotre bylo mnohyma nazyvane mistom vzdelanosti. Narodil sja okolo roku 330 za carjuvaňa svjatoho imperatora Konstantina Velikoho. Rodiče svjatoho Vasilija sa zvali Vasilij i Emilia.
Peršy semena zbožnoho žyvota byli do joho dušy zasijany joho babkom Makrinom i joho mamom Emilijom. A joho otec Vasilij ho učil nelem christianski viri, ale i svitskym naukam, kotry dobri poznal, bo sam vyučuval retoriku. Jak mal Vasilij 14 rokiv, umer joho otec a jak mal 17 rokiv, umerla i joho babka Makrina. Po tych udalosťach sa Vasilij začal iši vecej vzdelavati, perše vo svojim misti Kesariji, potim odyšol do Konstantinopola a potim do Aten. Tu sa bliže poznakomil so svojim budučim dobrym prijateľom Grigorom Bohoslovom. V Atenach stravil 5 rokiv i učil sa v riznych svitskych naukach, jak napriklad: gramatika, ritorika, astronomija, filozofia, fyzika či medicina. No toty nauky ho nemohli uspokojiti po duchovni stranki i tak sa vybral do Egypta, kde žyli veliky podvižniky toho času. Tu u jednoho z nich našol Vasilij veľo duchovnych knih, kotry cilyj rik čital a popri tym sa i duchovni podvizal.
Z Egypta Vasilij odyšol do Palestiny, Siriji i Mezopotamiji, žeby sa poklonil svjatym mistam. No po drahi sa zastavil v Atenach. Tu vyhledal svojoho byvšoho učiteľa svitskych nauk – pohanskoho filozofa Evula. Našol ho za hradbami mista jak bisiduje s dajakyma filozofami o važni otazki. Vasilij vstupil do rozhovoru, ale perše nedal o sobi znati, že to je vin. A potim dal svojomu učiteľovi taku otazku, že tot povil: „To je buď dajakyj boh, abo Vasilij“, – bo Evul hvaril, že Vasilij mat rozum, kotryj prevyšuje miru rozumu bežnoho čelovika i približuje sa ku bohom. Evul zochabil svojich kamaratoch i pišol s Vasilijom, žeby spolu bisiduvali cily tri dni. Vasilij Evulovi hvaril o viri, o pokajaniji, o dobroditeľach, o voskreseniji, až nakonec Evul povil: „Ó javlenyj nebom Vasilije! Čerez tebe ja viruju v jedinoho Boha Otca Vsederžiteľa, Tvorca všytkoho, i čaju voskresenija mertvych i žizni buduščaho vika. Amiň. A na dokaz mojoj viry v Boha: ostatnyj čas mojoho žyvota budu s tobom a teper choču narodžiňa z vody i ducha.“ Vasilij sa bars potišyl Evulovym slovam i odyšol s nim do Jerusalima, de sa dali obidvoje pokrestiti, bo do toho času nebyl pokreščenyj ani Vasilij. V Jerusalimi zostali jeden rik i prišli do Antiochiji, kde svjatyj Vasilij prijal diakonskyj čin. Po dajakym časi sa oboje vybrali do Vasilijovoho ridnoho mista v Kapadokiji. Jak sa približuvali ku mistu Kesarija, archijepiskopovi toho mista Leontijovi bylo vozviščeno vo sni, že Vasilij sa časom stane archijepiskopom toho mista. Zato Leontij soj zaklikal svojoho archidiakona i klirikoch i povil jim, žeby išli čekati ku vychodni brani mista dvoch putnikoch. Jak prišli, priveli jich ku archijepiskopovi, kotryj sa bars raduval i proslavľal Boha. Jeden z klirikoch Leontijovi povil: „Tak jak ti Boh za tvij zbožnyj žyvot ukazal naslidnika tvojoho prestola, tak ty sa ku ňomu spravaj s uvaženijem, bo dostojnyj je čelovik, na kotroho prjamo ukazuje Boža voľa.“ Archijepiskop pozval oboch pustynikoch ku sobi i hovoril s nima o otazkach Svjaščenoho Pisanija, žeby zistil, či ho ovladajut. No jak čul jich slova, čuduval sa jich hlbki i tak sa mu zaľubili, že jich zochabil kolo sebe. Vasilij žyl v Kesariji tak, jak sa to naučil v Jegipetski pustyni i byl dobrym monachom. Archijepiskop Jevsevij ho zato vysvjatil na svjaščenika i určil za rukovoditeľa nad všetkyma monachami v Kesariji.
Vasilij tak važni vzal svoju chirotiniju, že sa dokonca vzdal i dopisuvaňa so svojimi davnymi priateľami a uplni sa oddaval svojomu služeniju. Zyšlo sa tu kolo ňoho i paru ďalšych monachoch midži kotrych patril i joho dobryj priateľ Grigorij Bohoslov. Tu obidvoje napisali i ustav inočeskoho žyvota, kotrym sa monachy vychodnoj Cerkvi rjaďat do dnešňoho času.
No po časi musili obidvoje zochabiti krasnyj podvižničeskyj žyvot i iti robiti na blaho Cerkvi, kotra jich bars potribuvala. Grigorija soj zaklikal joho otec Grigorij do Nazianzu, kotryj vže byl staryj a Vasilija poprosil o odpuščiňa archijepiskop Jevsevij, kotryj potrebuval pomoč v boji s Arianami. Korotko po prichodi Vasilija do Kesariji umer archijepiskop Jevsevij a na joho misto byl soborom jepiskopoch vybratyj Vasilij. Vin dobri vil Cerkov Christovu. Svojoho brata Petra vysvjatil za svjaščenika, žeby mu pomahal pri roboti na blaho cerkvi. A pizniše ho postavil za jepiskopa do mista Sevastiji v Kapadokiji. V tym časi umerla jich mati Emilia, kotra mala vyše 90 rokiv.
Po dajakym časi sa Vasilij začal moliti Hospodu Bohu, žeby mich soveršati bezkrovnu žertvu vlastnyma slovami i žeby mu dal blahodať Svjataho Ducha. Na semyj deň po tym jak Vasilij soveršal Liturgiu, zjavil sa mu sam Spasiteľ s apostolami i povil mu: „Po tvoji prosbi, naj tvoji usta sa ispolňat chlam, žeby jes mich soveršati bezkrovne služenije hovorjašči svoji molitvy. Od vtodi Vasilij začal hovoriti i zapisuvati taky slova: „Da ispólňatsja ustá mojá chvalénija, jáko da vospojú slávu tvojú;“ abo „Hóspodi Bóže náš, sozdávyj nas i vvedýj v žízň sijú“ i ďalšy molitvy, kotry dodnes sa ľude abo svjaščenik moľat na svjati Liturgiji. Jak vin proiznosil toty molitvy, vidil Evul i ďalšy kliriky nebesnyj svit, ozarjajuščij oltar i svitlych mužej v bilych odeždach, kotry stojali kolo Vasilija. Jak to vidili, upali na tvar i so slezami proslavľali Boha. Svjatyj Vasilij nezostavil lem Liturgiu, ale i ďalšy bohoslužebny texty.
Hospoď Boh často dokazuval, že Vasilij je joho virnyj služiteľ, i tym, že čerez ňoho robil rizny čuda. Napriklad raz, jak služyl božestvenu Liturgiju, prišol do cerkvi dajakyj Žyd, žeby uvidil, što sut toty christiansky svjaty tajny Tilo i Krov Isusa Christa. Postavil sa midži narod jak christian i smotril što Vasilij bude robiti. Jak prišol čas Eucharistiji, Žyd uvidil jak Vasilij bere do ruk ne obyčajnyj chlib, ale žyvoho mladenca Isusa Christa i rozdrobľuje ho. A jak všytky virujušči prichodili na Pričaščenije, podyšol i vin. I Vasilij mu podal do ruky skutočne tilo – mjaso, a jak podyšol ku čaši uvidil tam skutočnu Krov. I vin schoval svjate Tilo i prinis ho ukazati domim svoji ženi i rozpovil ji všytko, što vidil na vlastny oči. Potim prišol za svjatym Vasilijom i poprosil ho, žeby pokrestil joho i cilu joho rodinu, bo uviruval v christiansku viru.
O slavi i čudesach svjataho Vasilija sja dočul i velikyj podvižnik syrskoj pustyni i velikyj svjatyj Christovoj cerkvi Efrem Sirin. Vin bars prosil Boha, žeby mu ukazal, jakyj je Vasilij. Raz vo sni uvidil vysokyj ohnenyj stolp i čul holos z neba: „Efreme, Efreme! Jakyj vidiš tot ohnenyj stolp, takyj je i Vasilij.“ Prepodobnyj Efrem soj takoj vzal perekladateľa, bo neznal po grecky, i odyšol za Vasilijom do Kesariji. Prišli tu akurat na svjato Bohojavlenija. Postavili sa do rohu cerkvi i molili sa. Odrazu uvidili jak prichodit archijepiskop Vasilij vo veliki slavi i prekrasnych odeždach. Svjatyj Efrem sobi podumal: „My v pustyni znašame trapiňa i horjčavu dňa a nič nemame a tot, mat veliku česť i slavu od ľudej a iši je i ohnenyj stolp Cerkvi. To ňa udivľuje.“ Jak soj Efrem tak podumal, Boh to odkryl svjatomu Vasilijovi i vin poslal svojoho archidiakona, žeby zaklikal Efrema do oltarja. No Efrem soj dumal, že sa pomylil i povil čerez perekladateľa, že oni lem teper prišli i vladyka jich neznat. Midži tym Vasilij začal propoviduvati i Efrem uvidil jak z Vasilijovych ust vychodit blahodatnyj oheň. Potim vladyka iši raz poslal archidiakona s prosbom, žeby Efrem prišol do oltarja i vin nakonec povil, že bude rad, jak ho Vasilij prijme po Liturgiji.
Archijepiskop privital Efrema uprimnyma slovami: „Vitaj, otče, kotryj umnožuješ učenikoch Christovych v pustyni i silom Christovom z ňoj vyhaňaš bisoch! Čom jes sa, otče, tak potrudil i chotil jes uviditi hrišnoho čelovika? Naj ťa Hospoď odminit za tvij trud!“ Efrem vysvitlil čerez perekladateľa, što bylo v joho serdci i pričastil sa z ruk svjataho Vasilija Christovych tajin. A za spoločnym obidom podvižnik Efrem archijereja poprosil: „Otče svjatijšyj! Choču ťa poprositi o jednu milostyňu, daj mi ju, prošu.“ „Povidž, što chočeš, otče, mam voči tobi velikyj dolh, bo jes radi mene perešol daleku dorohu,“ – povil Vasilij. „Ja znam, vladyko svjatyj, – povil s čestiju Efrem, – že Boh ti davat všytko, što od ňoho prosiš; a ja ťa prošu, žeby jes vymolil joho blahostyňu za to, žeby mi dal sposobnosť hovoriti po grecky.“ Vasilij mu odpovil: „Tvoja prosba je nad moji sily, ale jak to prosiš s tverdom nadeždom, poďme do cerkvi pomoliti sa Hospodu Bohu, kotryj jedinyj može ispolniti tvoju prosbu.“ Našli soj vhodnyj čas i prišli do cerkvi, kde sa začali dovho moliti. Potim mu Vasilij Velikyj povil: „A čom, čestnyj otče, ty iši nejes vysvjaščenyj na svjaščenika?“ „Zato, že ja jem hrišnyj, vladyko!“ – povil pokorni Efrem čerez perekladateľa. „Ó, keby ja mal tvoji hrichy! – povil Vasilij i dopolnil: Zrobme zemnyj poklon.“ Jak sa poklonili na zemľu, Vasilij položyl ruky na Efrema i povil molitvu na vysvjaščenije vo diakona. I povil prepodobnomu: „Postavme sa teper zo zemli.“ Pro Efrema odrazu sa stal greckyj jazyk zrozumiteľnyj i sam povil po grecky slova z maloj ekteniji: „Zastupí, spasí, pomíluj, vozstávi i sochraní nás, Bóže, tvojému blahodátiju.“ Všytky oslavľuvali Boha, kotryj daruval Efremovi hovoriti po grecky. Vin pobyl s Vasilijom iši tri dni v duchovni radosti. Vasilij ho vysvjatil na diakona a perekladateľa na svjaščenika.
Vasilij počas ciloho svojoho žyvota pomahal ľuďom i keď sam byl bars chvoryj, že ani nevladal choditi i mnohych obertal na viru v Isusa Christa i pravu Christovu cerkov. Dokinca i pered svojom smerťom obernul na viru jednoho Žyda.
Tot Žyd byl bars zbožnyj i dokazal presni na hodinu určiti smerť chvoroho čelovika i tyždeň pered tym. Vasilij ho mal duže rad, bo predvidal joho obernuťa na viru. Mnoho času v rozhovoroch oni dvoje pereveli, no Žyd lem furt nespravni hvaril: „V jaki viri jem sa narodil, v taki i choču umerti!“ A Vasilij mu raz povil: „Vir mi, neumreš ani ty ani ja, zakľa sa nedaš pokrestiti…!“ I nastupil čas Vasilijovoj smerti, ťažko pochvoril i zaklikal ku sobi toho Žyda: „Što na ňa hvariš, Josife?“ „Pripravte všytko na pohrib, bo zostavajut minuty do joho smerti,“ – povil Žyd. „Neznaš, što hvariš!“ – nesuhlasil Vasilij. No Žyd odpovil: „Vir mi, vladyko, nedožyješ ani do zapadu solnca.“ „A jak budu žyti do zavtra, do obida, što zrobiš? – povil Vasilij. „Naj umru!“ – hvarit Žyd. „Hej, umri, ale umri hrichu, žeby jes žyl pro Boha!“ – povil Vasilij. „Znam, o čim hvariš, vladyko! A ja ti obiščaju, že jak budeš do zarane žyvyj, spolňu tvoje želanije i dam sa pokrestiti!“ Vasilij sa začal moliti Hospodu Bohu a tot ho kvoli spasiňu Žyda zochabil žyti do druhoho dňa. Potim poslal sluhu po Josifa i tot nechotil uviriti vlastnym očam, že je iši Vasilij žyvyj: „Velikyj je Boh christianskyj i neje inakšoho Boha okrem Ňoho! Ja sa zrikam od bohoprotivnoho žydovstva a obertam sa ku pravi, christianski viri. Prošu ťa, svjatyj otče, daj mi skoro svjate kreščenije a i cili moji rodini.“ „Ja sam ťa pokrešču, vlastnyma rukami!“ – povil mu Vasilij. „Sily tvoji, vladyko, sut oslableny i sam ňa nedokažeš pokrestiti,“ – povil Žyd. „My mame Sozdateľa, kotryj nas posilňuje,“ – odpovil Vasilij. I obidvoje pišli do cerkvi, i pered cilym narodom pokrestili Žyda i dal mu imja Joan. Potim iši sam poslužyl Božestvennu Liturgiju, rozlučil sa so svojim duchovnym stadom a o treti hodini poobidi pokojni oddal dušu Hospodu Bohu.
Svjatyj Vasilij Velikyj mal 49 rokiv jak umer a necilych 9 rokiv vil Cerkov Christovu jak archijerej. Byl to velikyj bohoslov, pastyr, učiteľ, spisovateľ i podvižnik Cerkvi i patril ku sostavovateľom dogmatoch, za kotry musil ťažko bojuvati. Zato mu Cerkov dala čestnyj privlastok Velikyj, kotryj sobi voistinu zaslužyl.
