Milí čitatelia, tento mesiac slávime tento krásny sviatok, ktorý je pre nás stále veľmi poučný a nesmierne aktuálny pre dnešnú dobu. Mnohí z nás túto dobu považujeme za veľmi uponáhľanú, rýchlu a pod. Popravde i ja ako duchovný niekedy vnímam, aký je deň iba podľa prokimenu na večerni. Stále si opakujem tú istú myšlienku, už zase je pondelkový prokimen, utorkový… Jedným z výsledkov súčasného spôsobu života je aj to, že mnohé manželské a dokonca už len partnerské páry odkladajú rodinu až na nejakú tretiu či štvrtú koľaj, lebo najprv treba dom, byt, peniaze, kariéru… A po pár rokoch sa čudujú, že ak už aj dieťa chcú, nejako to nejde. Keď som minule prechádzal areálom našej bardejovskej nemocnice, videl som tam auto s reklamou na umelé oplodnenie, kde doslova bolo napísané: „Ak príroda nestačí…“
A práve sviatok Narodenia sv. Jána Predchodcu nám ukazuje, aký je najideálnejší spôsob k tomuto dnes už častému problému pristupovať. No nielen pre tých, ktorí rodičovstvo zámerne roky odkladali, ale aj pre manželov, ktorí po rodičovstve túžia, no na dieťatko ešte stále čakajú. S vierou, trpezlivosťou, pokorou, modlitbou…
Rodičia sv. Jána boli ľudia zbožného života, Zachariáš bol kňazom jeruzalemského chrámu. Ich, na prvý pohľad blahý život, mal jednu škvrnu, ktorú v starozákonnej dobe považovali za prekliatie, a to bezdetnosť. Samotné Evanjelium svedčí, že už boli starí. V čase služby v chráme – vo svätyni sa mu zjavil archanjel Garbriel, ktorý mu zvestoval asi tú najkrašiu zvesť a to, že bude mať syna. Zachariáš mu neveril, pretože si bol vedomý svojho vysokého veku. Za túto pochybnosť voči slovu archanjela Gabriela onemel. Alžbeta svoje počatie spočiatku tajila päť mesiacov, bála sa totiž posmechu od ľudí za svoje neskoré tehotenstvo. Tento strach jej pomohla premôcť jej príbuzná Mária, ktorú privítala ako Matku Božiu: „Keď Alžbeta počula pozdrav Máriin, nemluvniatko sa pohlo v jej živote a Duch Svätý naplnil Alžbetu. I zvolala silným hlasom a povedala: Požehnaná medzi ženami a požehnaný plod tvojho života! Ale ako to, že matka môjho Pána prišla ku mne? Lebo, ajhľa, len čo mi zaznel v ušiach hlas tvojho pozdravu, radostne pohlo sa mi v živote nemluvniatko“ (Lk 1, 41 – 44). Keď nastal čas pôrodu, ich blízki už o všetkom vedeli a prišli sa k nim radovať z tejto krásnej udalosti. Na ôsmy deň bolo dieťa obrezané podľa židovských obyčajov. Keď nastal čas vysloviť jeho meno, pýtali sa matky, pretože Zachariáš bol stále nemý. Všetci predpokladali, že dostane meno po otcovi. Ale Alžbeta povedala, že sa bude volať Ján, čo v preklade znamená „blahodať“. Divili sa tomu, pretože v rodine také meno nikto nemal. Obrátili sa preto k otcovi, ten ešte stále nemý na tabuľku napísal: „Ján bude jeho meno!“ (Lk 1, 63) Potom sa jeho ústa opäť otvorili a on prorokoval o svojom synovi, ako o tom, ktorý bude prorokom a predchodcom Najvyššieho… (Lk 1, 68 – 79). Takto v skratke opisuje sv. Evanjelium okolnosti narodenie sv. Jána Predchodcu.
No naša Cirkev má dva pramene, z ktorých čerpá svoje učenie, to prvé je, samozrejme, Sväté Písmo a tým druhým je Svätá Tradícia. A z tej sa dozvedáme veci, ktoré sú pre nás takisto veľmi zaujímavé a poučné. Z nej vieme, aké ťažké chvíle prežívali manželia Zachariáš a Alžbeta ešte aj po narodení Jána.
Okolnosti jeho počatia Jána sa rozšírili do okolia a mnohí žasli nad týmto Božím skutkom. Dozvedel sa o tom aj samotný kráľ Herodes, ktorý považoval aj malého Jána za novonarodeného Mesiáša, a tak sa ho rozhodol zabiť. Poslal vojakov – vrahov do domu Zachariáša, ale ten bol prázdny. Alžbeta totiž už počula o tom, čo sa medzitým dialo v Betleheme (vojaci tam na príkaz Heradosov zabíjali betlehemské deti), a tak ušla do Chebronských hôr. Jej muž Zachariáš bol zatiaľ v chráme, kde vykonával svoju službu. Matka videla za sebou prenasledovateľov, a tak prosila Boha o ochranu. V tom sa hora otvorila a obaja sa v nej skryli. Keď sa Herodes dozvedel, že matka s dieťaťom mu ušla, chcel sa im pomstiť na Zachariášovi. Vojaci – vrahovia prišli za ním do chrámu, aby im prezradil, kde je jeho syn. Ten im nevedel povedať, kde je. Bol nebojácny a nebál sa smrti, pretože vedel, že Boh príjme jeho dušu k sebe. Tieto slová vojakov – vrahov rozčúlili a zabili ho priamo na mieste medzi chrámovou oponou a oltárom. Krv, ktorá z jeho tela vytiekla, stvrdla ako kameň na svedectvo a večné odsúdenie Herodesa. Zanedlho odišla k Bohu aj Alžbeta a starostlivosť o malého Jána prevzal anjel Boží. Veľa radosti v živote nemali, ale odmena za ich trápenie bola dvojnásobná. Určite sa pýtate aká? Prvá bola v podobe syna Jána a druhá, že sa presídlili do Kráľovstva Božieho. Čo viac si zbožný človek môže priať.
Všetky dobré i zlé veci – udalosti v našich životoch majú svoj veľký význam. Učia človeka pokore, trpezlivosti, nádeji, modlitbe a tomu, že Boh môže aj v pre nás bezvýchodiskových situáciách urobiť doslova zázrak, ktorý nás iba presvedčí o tom, aký je Dobrý. A takéto zázraky sa dejú aj dnes a nie je ich málo, aj tu medzi nami na Slovensku.
No a to poučenie pre dnešnú dobu? To znie v tom, aby sme sa vždy obracali k Bohu s prosbou o pomoc a verte, On vždy pomôže, vždy, len to chce tú trpezlivosť, modlitbu, nádej… Všetky Jeho skúšky nás majú doviesť do Kráľovstva nebeského – nášho jediného skutočného domova. Nerobme si „umelé“ skratky na tejto ceste, pretože cez ne môžeme veľmi rýchlo zablúdiť, stratiť sa a napokon do cieľa nemusíme ani dôjsť. My, pravoslávni, máme svoje „skratky“ v podobe pomoci našich svätých Božích. Ako príklad môžeme uviesť už len samotných svätých Zachariáša a Alžbetu, Joakima a Annu (rodičia Bohorodičky), Petra a Fevroniju, prep. Justína Čelijského (bezdetní si berú hlinu z jeho hrobu, ktorú zjedia alebo zapijú vodou), prep. Simeona Myrotočivého (z jeho hrobu, ktorý je na Svätej Hore Athos v monastieri Chilandar, vyrastá vinič, ktorého bobule po splnení istých podmienok pomáhajú počať dieťatko) a určite mnohých iných, ktorých ja sám ešte nepoznám. To sú tie najlepšie skratky, aké môžeme použiť, lebo tie nie sú umelé, ale neustále živé a živené Božou blahodaťou. Nech na modlitby i týchto svätých všetci príjmu dar rodičovstva a nikdy nezabudnú na Toho, kto im ho dal.
Jerej Ivo Petrovaj