Jeden z najznámejších žalmov je 90. žalm: ,,Živyj v pomošči Vyšňaho.. (Kto pod ochranou Najvyššieho prebýva..)“. Modlíme sa ho na šiestom čase, na panychídach a pohreboch. Tiež ho čítame, keď si prajeme byť chránení Božou milosťou pri rôznych ťažkých a nebezpečných situáciách. Podobne bol používaný aj v starozákonnej izraelskej tradícii. Čítali ho na pohreboch, pri ranných modlitbách a modlitbách soboty. Znamenalo to, že tento žalm bol veľmi dobre známy všetkým synom Izraela. Žalm je zostavený tak, že k nám rozpráva učiteľ, ktorý predkladá učeníkovi rôzne blaha. Tieto dobrodenia sú dôsledkom nádeje na Boha. Žalm sa končí tromi veršami, ktoré sú k nám obrátené už v osobe samotného Boha. Posledný verš znie takto: „Obdarím ho dlhým životom a ukážem mu svoju spásu.“
Keď čítame Evanjelium podľa Lukáša o udalosti „Sritenija“, môžeme si všimnúť, že Boží prísľub 90. žalmu sa naplnil na starcovi Simeonovi. Tento spravodlivý a čestný muž bol starý a „nasýtený dlhým životom“ (Ž 90). Bolo mu prisľúbené Svätým Duchom, že nezomrie skôr než uvidí svojimi vlastnými očami Christa Spasiteľa.
A práve toto bolo starozákonným očakávaním všetkých prorokov. Túžili žiť čo najdlhšie nie preto, aby si užívali blaha tejto zeme, ale preto, aby sa dočkali Spasiteľa a uvideli Ho svojimi vlastnými očami. Pokolenie za pokolením spravodliví zatvárali svoje oči so zármutkom a s vierou odchádzali z tohto sveta. Svoje nádeje vkladali do svojho potomstva, a preto sa bezdetnosť vnímala ako prekliatie. Veď v tomto prípade nie len oni sa nedožili Christa, ale ani nezanechali po sebe nikoho, kto by bol účastný na tejto radosti.
Roky ubiehali. Viera chladla a postupne ju nahrádzala túžba po mocnom kráľovi, ktorý by dal izraelskému národu politickú slobodu a pozemskú slávu. Len malá nepatrná hŕstka národa žila s nádejou a trpezlivou modlitbou. Prvý medzi nimi bol starec Simeon. Mnoho spravodlivých ľudí ,,umierali vo viere, aj keď nedosiahli to, čo bolo prisľúbené, ale z diaľky to videli…“ (Žd 11,13). Spolu so Simeonom, v tú istú dobu, žilo mnoho nespravodlivých a hriechom zaslepených ľudí, ktorí aj keď sa dožili príchodu Mesiáša, nedokázali Ho spoznať pre hnilobu svojich duší. To je ponaučenie pre všetkých. Nestačí žiť v čase Spravodlivého. Nestačí byť v blízkosti Spravodlivého. Nič z toho nám nebude na úžitok, keď nebude viery, ktorú nám dáva Svätý Duch.
O Simeonovi je povedané, že „Duch Svätý bol na ňom“ (Lk 2,25). Tento Duch predpovedal starcovi o budúcom stretnutí sa s Mesiášom. Tento Duch priviedol Simeona do chrámu, keď Isusova Matka prišla so Synom na rukách vyplniť starozákonný obrad. Jeruzalemský chrám nebol nikdy prázdny. Bola to jediná svätyňa. Nikde inde nebol postavený podobný chrám. Preto tu prichádzalo každodenne mnoho ľudí zo všetkých miest. V tejto mase ľudí Simeon, vedený Svätým Duchom, bez problémov spoznal tých, ktorých tak dlho očakával – Matku a Dieťa. Prišiel k Matke, zobral Dieťa Christa na ruky a vyriekol modlitbu, ktorú sa modlíme na konci každého dňa a nádejame sa ňou ukončiť aj pozemský život.
V tejto modlitbe Simeon vyznal, že prísľub, ktorý mu bol daný, sa vyplnil. „Moje oči videli Tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov.“ Naplnili sa aj slova 90. žalmu: „Ukážem mu svoju spásu.“
Starec Simeon videl duchovnými očami budúcu Obeť na Golgote. Toho, kto mu ležal na rukách, uvidel ukrižovaného za hriechy sveta. Nakoľko práve ukrižovanie Spravodlivého na Kríži – to je „spása, ktorú Boh pripravil.“
To, že Simeon prorocky uvidel tajomstvo Kríža, je vidieť aj z jeho slov k Márii: „Tvoju vlastnú dušu prenikne meč, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (Lk 2,35). Tieto zvláštne slová sa naplnili, keď Bohorodička stála pod Krížom a cítila nevysloviteľný smútok v srdci vidiac utrpenie svojho milujúceho Syna.
Simeon povedal málo, ale celá budúca história ľudstva sa odrazila v jeho slovách. Predpovedal, že Christos osvieti pohanov, že sa v Izraeli stane „znamením, ktorému budú odporovať. On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých“ (Lk 2, 34). V tom čase pochopiť tieto slová bolo veľmi ťažké, no budúca história ich v plnosti potvrdila.
Uvidiac všetko, čo tak dlho očakával a povediac všetko potrebné tým, ktorí pokračovali v pozemskej ceste, Simeon odišiel do večnosti bez strachu a ľútosti. Stretol sa s Mesiášom! Odišiel do temnoty šeolu, aby povedal Dávidovi a Šalamúnovi, Izaiášovi a Jeremiášovi o tom, že prísľub sa naplnil a čas všeobecného vyslobodenia je blízko. Mária s Isusom na rukách ostala za jeho chrbtom. Starec Simeon pomaly, ale s istotou a nádejou kráčal do večnosti.