Púť sa uskutočnila s blahoslovením vladyku Rastistlava, arcibiskupa prešovského, metropolitu českých zemí a Slovenska 5. – 19. mája 2019
.Sláva Bohu, naskytla sa príležitosť zúčastniť sa dvojtýždňovej duchovnej púte po pravoslávnych monastieroch a chrámoch v Rusku a okolitých krajinách, ktorú sme s nadšením privítali. Veľmi rada by som sa podelila o zážitky z našej cesty a aspoň čiastočne tlmočila atmosféru počas púte a poinformovala o jej priebehu. Posádku autobusu, ktorým sme cestovali, tvorili: dvaja šoféri, traja duchovní otcovia – prot. Mgr. MUDr. Jakub Jacečko, prot. Mgr. Peter Bobák, prot. Mgr. Ondrej Semanco a 32 pútnikov z celého Slovenska.
Nedeľa 5. máj
Jedna skupina pútnikov vyrazila na cestu popoludní autobusom z Holíča. My, z východu, sme sa stretli v Kysaku na vlakovej stanici, a po príchode do Žiliny sme pristúpili do autobusu a spoločne sme sa vydali na cestu trasou Makov, Rožnov pod Radhoštěm, Katowice, Varšava… Prvú noc sme strávili v autobuse.
Pondelok 6. máj – ráno nás navigácia zaviedla na hranicu Poľsko – Bielorusko, čo sme nemali v pláne, lebo do Bieloruska nebolo možné vybaviť víza na prechod krajinou. Nasledovalo mierne predĺženie cesty – obchádzka Bieloruska. Do hlavného mesta Litvy – Vilniusu sme dorazili o 16.00 h a mali sme za sebou 1100 km cesty. Našim cieľom vo Vilniuse bol Monastier Sv. Ducha, nachádzal sa hneď vedľa hotela Domus Mária, kde sme sa ubytovali. Exkurziu po monastieri nám urobil jeromonach Nikita, v chráme Sv. Ducha sme sa priložili k moščam troch Vilenskych mučeníkov: Antonija, Joanna a Eustafija. Po večerni nás pozvali do ich trapeznej (monastierskej jedálne), občerstvenie nám veľmi dobre padlo. Poniektorí sme sa ešte vybrali na prechádzku večerným mestom, prešli sme niekoľkými krásnymi veľkými námestiami. Na pomerne krátkom úseku sme natrafili na 4 pravoslávne chrámy, v meste ich je vraj 14.
Utorok 7. máj – pred odchodom z Vilniusu sme chvíľu pobudli v blízkosti ikony Ostrobranskej Božej Materi umiestnenej za sklenenou stenou v budove nad cestným podchodom.
Ďalej sme mali namierené do hlavného mesta Lotyšska – Rigy do Chrámu Vsech Svjatych. Hneď v jeho susedstve sa nachádza aj Rižská duchovná akadémia, založená za ruského cára v r. 1850. Veľmi milo nás prijal igumen mužského monastiera (Jakobsstadt) otec Makarij, urobil nám exkurziu v chráme, odprevadil nás do seminára. Bol čas obeda, a tak nás v trapeznej čakalo štedré pohostenie, a aj na cestu mal každý nachystaný paschálny darček – vajíčko a malú bábovku. Otec Makarij s nami ešte pobesedoval, porozprával o postavení pravoslávnej cirkvi v Lotyšsku, o živote v ich akadémii aj v krajine.
Naša cesta ďalej pokračovala cez Estónsko na hranicu Ruskej federácie do Pečor, večer sme sa stihli len ubytovať.
Streda 8. máj – liturgia v Pskovo-Pečerskej lavre začínala až o 10.00 h, čo bolo pre nás, vzhľadom na dlhú cestu pred nami, neskoro. Preto sme si lavru prezreli vo vymedzenom čase samostatne alebo po skupinkách. Pred monastierom nám staručká monaška porozprávala o „čudách“, ktoré sa tu stali. Terajší vladyka Tichon bol duchovným synom archimandritu Jána Kresťankina. V Chráme Arch. Michaila boli v tento deň vystavené ostatky nedávno usopšej Tatiany – kelejnice a lekárky Jána Kresťankina, chystal sa jej pohreb, ľudia sa s ňou chodili „lúčiť“. V chráme sa nachádzali, okrem iných svätýň, aj ikona a desnica mučenice Tatiany. Navštívili sme aj Uspenský peščerný chrám s moščami svätých.
Okolo obeda sme sa presunuli do Pskova. Autobus zaparkoval v blízkosti malého Voskresného chrámu. Ten sme si prezreli a naobedovali sme sa v neďalekej reštaurácii na pobreží rieky. Všade navôkol boli prekrásne parky a pohľad na Pskovský kremeľ na druhom brehu rieky bol priam idylický.
S časovým sklzom sme sa vybrali do Moskvy. Všade bolo vidieť prípravy na DEŇ POBEDY. Ubytovali sme sa v hoteli Nettizen Hostel. Šlo o zvláštny, modrený typ ubytovania – úsporné, veľkokapacitné izby s poschodovými posteľami a výborne vybavené sociálne zariadenia na chodbe.
Štvrtok 9. máj (DEŇ POBEDY) – zastávka metra bola hneď vedľa hotela, zrána sme sa vybrali do Pokrovského monastiera. Strávili sme tam niekoľko hodín. Za pomerne krátky čas sa nám podarilo dostať k moščam Sv. Matronušky Moskovskoj v chráme a potom k ikone umiestnenej vo vonkajšej stene chrámu (všade boli dlhé rady aj v lávkach – cirkevných obchodoch). Na vstupe nám kontrolovali batožiny, nesmelo sa fotiť, všade bola ochranka – organizátori, čo sa starali o poriadok. Po meste chodili ľudia všetkých vekových kategórií s fotografiami ľudí (svojich predkov), ktorí zahynuli v 2. svetovej vojne. Schádzali sa na pochod „Bezsmertnyj polk“ (Nesmrteľný pluk), ktorý sa už niekoľko rokov koná na výročie oslobodenia po vojenskej prehliadke na Červenom námestí. Od monastiera sme sa presunuli do centra – námestie Ľubianka, kde boli krásne parky, pamätníky, potom na Staruju ploščaď, kde bolo obrovské súsošie Sv. Cyrila a Metoda. Poblízku sme si pozreli chrám Sv. Nikolaja, kde sme sa podvečer vrátili na molebeň k Sv. Nikolaju. Niekoľko hodín v širokých radoch prúdil po uliciach „Bezsmertnyj polk“, my sme prešli po obrovskom vyhliadkovom viadukte ponad ulice a rieku, a potom parkami na Červené námestie. Zamračilo sa, zahrmelo a spustil sa prudký dážď, dobehli sme do chrámu Sv. Nikolaja na moleben. Zatiaľ „Bezsmertnyj polk“ šiel a šiel niekoľko hodín – aj počas dažďa aj po ňom. Po večeri v trapeznej Pokrovskeho monastiera sme sa vrátili do centra a vychutnávali sme si večernú atmosféru DŇA POBEDY. O 22.00 h sa ozvali salvy a začal ohromný ohňostroj. Všetci spolu sme si posedeli pri malom občerstvení pod holým nebom, poprechádzali sme sa nádherne vyzdobenými ulicami a spracovávali sme zážitky jedného z našich neobyčajných a intenzívnych pútnických dní.
Piatok 10. máj – dopoludnie – prehliadka Chrámu Christa Spasiteľa – najväčší chrám v Rusku (naozaj ohurujúca veľkosť). Vo vymedzenom čase sme si samostatne prešli veľkolepé priestory hornej aj dolnej časti chrámu.
Najväčšie svätyne chrámu: častica rizy Hospodnej, častica rizy Presvjatoj Bohorodici (zatiaľ v spoločnom moščeviku), klinec z Kresta Hospoda Isusa Christa, mošči Svjatiteľa Filareta.
Popoludní bola dohodnutá prehliadka Kremľa. Boli sme rozdelení na 2 skupiny, našej skupine robila výklad sprievodkyňa Jelena, ktorá nám s hlbokou zbožnosťou porozprávala o histórii, pamätníkoch a chrámoch Kremľa. V našej skupinke bol aj brat Dimitrij (priateľ otca Jakuba) s rodinou, ktorý nám pomohol vybaviť vstup do Kremľa, a tak sme sa vyhli únavnému čakaniu v v dlhých radoch. Po odchode sprievodkyne sme si ešte v skupinkách dopozerali pamiatky a chrámy Kremľa:
Uspenský sobor – jedna z najstarších budov Moskvy (1326), robili sa tam korunovácie imperátorov, vysväcovanie episkopov, metropolitov a patriarchov
Rizopoložennaja cerkov – postavená v r. 1451 na pamiatku víťazstva Moskvy nad Tatármi
Blagoveščenskij sobor – postavený v r.1485, pôvodný rozpis ikonostasu robili Andrej Rublev a Teofan Grek
Archangeľský sobor (momentálne slúži ako múzeum) – tu sú pochovaní všetci ruskí cári (54), ktorí zomreli do založenia Petrohradu, okrem Borisa Godunova, ktorý je pochovaný v Trojico-Sergievoj Lavre. Oddelene je umiestnená mohyla Ivana Hrozného, ešte za života vyhlásil, že mu prináleží osobitné miesto.
Chrám-kolokolňa Joana Velikoho – pôvodne chrám Jána Lestvičnika, teraz pozostáva z viacerých budov – najvyššia je zvonica „Ján Veľký“.
Prešli sme Červeným námestím, pred chrámom Vasilija Blaženého stáli ľudia dlhé rady ľudí, ako pútnikom nám však dovolili vojsť do vymedzenej časti chrámu. Večer sme sa premiestnili do Sretenského monastiera na Akafist k Presvjatoj Bohorodici a do ich trapeznej na večeru.
Sobota 11. máj – ráno sme sa všetci zúčastnili liturgie v Chráme Kazanskej Božej materi na Červenom námestí. Po liturgii sme sa stretli s jeromonachom Alexandrom zo Slovenska, ktorý teraz pôsobí na Československom podvorí v Moskve. Ďalej bolo možné zúčastniť sa spoločného programu s našimi duchovnými otcami – plavby loďou, alebo si urobiť individuálny program. My (dvojica) sme si pozreli vesmírne múzeum, VDNCH (Výstava úspechov národného hospodárstva) a v blízkosti VDNCH sme na chvíľu zašli do chrámu Tichvinskej Božej Materi, kde začínala večerňa, spev monašiek bol prekrásny.
Aj keď sme boli v Moskve prvýkrát, dalo sa tam pomerne dobre orientovať pomocou mapy metra, v centre sú vstupy do metra rozmiestnené veľmi blízko, nie je potrebné metro kombinovať s inou dopravou. Niektoré stanice metra vyzerali veľmi pekne – hotová pastva pre oči.
Všetci pútnici sme sa opäť stretli na Československom podvorí v Koteľnikách na večerni v Chráme Sv. Nikolaja. Počas večerne sme mohli pristúpiť k sv. spovedi. Neďaleko nášho hotela objavili naši pútnici krásnu, ba až luxusne pôsobiacu, azerbajdžanskú reštauráciu, kde sme absolvovali slávnostnú rozlúčkovú večeru na záver nášho pobytu v Moskve. Veľmi príjemné posedenie – vyskúšali sme špeciality azerbajdžanskej tradičnej kuchyne, hlavne jedlá z rýb na rôzne spôsoby.
Nedeľa 12. máj – na liturgii na Československom podvorí slúžili aj naši slovenskí duchovní otcovia. Po liturgii sme boli pozvaní na obed do trapeznej podvoria, kde sme sa občerstvili v spoločnosti archimandritu Serafima, jereja Jevgenija, a jeromonacha Alexandra. Otec Alexander nám urobil exkurziu v chráme, ukázal krstiteľnicu a porozprával o všetkom, čo nás zaujímalo. Zvonárka Ľudmila nás po skupinkách brala na zvonicu a učila nás zvoniť, každý si to mohol vyskúšať a zvoniť, koľko chcel, neprekážalo, že sa hodinu vyzváňa na celú okolicu.
Po 4 dňoch sme opäť sadli do nášho autobusu a smerovali do Sergievho Posadu do Trojicko-Sergievoj lavry. Bývali sme v monastierskej ubytovni. Po večerných bohoslužbách a večeri sme zašli k istočniku Sv. Savy Storoževskoho, väčšina sa aj okúpala.
Pondelok 13. máj – ráno bol budíček o 4.30 h, o 5.15 h otvárali mošči Sergeja Radonežského v Trojickom chráme. Slúžil sa akafist, potom liturgia. K ostatkom sa nám podarilo dostať aj niekoľkokrát. Slúžil vladyka archimandrit Paramon, výklad o lavre nám urobila sprievodkyňa Jelena – bolo to s ňou úžasné – zase nám vybavila vstup na zvonicu, odkiaľ boli nádherné výhľady na celú lavru aj okolie. Sympatické bolo, že sa od nás veľmi neponáhľala, napriek tomu, že dole už mala sprevádzať skupinu Japoncov. Verila, že ju tam niekto zastúpi. Boli sme v časovej tiesni pred dlhou cestou, a tak sme si dopriali ešte trochu času na rýchle nákupy v monastierskych obchodíkoch, aby sme si aj odtiaľ doniesli predmety, ktoré nás budú spájať s týmto svätým miestom.
Pokračovali sme v ceste na Murom.
Prechádzali sme okolo mesta Vladimír. Zastavili sme sa v Bogoľubove pri Svjato-Bogoľubskom ženskom monastieri. Otec Jakub dohodol neplánovanú exkurziu, a tak nám matuška Afanasia urobila nádherný výklad histórie Ruska a pravoslávnej cirkvi. V monastieri sa nachádza Bogoľubská ikona Božej Materi – prvý obraz Devy Márie písaný v Rusku (ikona od apoštola Lukáša, neskôr po videní kňaza Andreja Bogoľubského – Vladimirskaja), dovtedy sa všetky dovážali z Byzancie.
Občerstvili sme sa v trapeznej, nakúpili sme si monastierske produkty (bylinkové čaje, čokolády…) a pokračovali sme v ceste.
Večer sme docestovali do Muromi – Spasopreobraženského monastiera, vladykom je archimandrita Nil. Ubytovali sme sa v monastierskom hoteli. Už aj za tmy bolo vidieť, že monastier má krásne parky, na druhý deň sa to len potvrdilo. Jazierka, kvety, kríky, ohrady pre zvieratá, v ktorých sme mohli vidieť morky, sliepky, pávy, oslíka… všetko v neskutočnej čistote a poriadku.
Utorok 14. máj – ráno o 8.00 sme sa zúčastnili na liturgii.
V monastieri a nachádza častica moščí Ilju Muromca (prst, lebo telo je umiestnené v peščere v Kijevo-Pečerskej Lavre).
V rámci exkurzie nás opäť zobrali na zvonicu, kde sa zvonilo iným spôsobom – údermi na kovové platne rôznych rozmerov, zase sme si to mohli vyskúšať. Zo zadnej strany monastiera viedlo veľa, veľa schodov k brehu rieky Oka (pri Nižnom Novgorode sa vlieva do Volgy).
Nasledovala krátka prehliadka ďalších muromských monastierov:
Svjato-Blagoveščenskij mužský monastier: mošči Sv. kňazov Konstantina so synmi Feodorom a Michailom, čudotvorné kópie ikon Božej Materi „Vladimirskaja“, „Iverskaja“, „Kozeľščanskaja“, „Znamenie“.
Svjatotrojickyj ženský monastier: mošči Sv. kňaza Petra a Sv. kňažnej Fevronie, prenesený drevený chrám Sergia Radonežského, v Trojickom kamennom chráme je uložený Vilenský „Krest – moščevik“ – jedna z najstarších svätýň.
Cestou do Divijeva sme sa zastavili v Nižnom Novgorode. Pozreli sme si kremeľ, v ktorom boli parky, výstava vojenskej techniky… Z hradieb bol nádherný výhľad na rieku Oka, ako sa vlieva do Volgy. Urobili sme si aj vychádzku centrom – pešou zónou.
Prechádzali sme mestom Arzamas, známe veľkou koncentráciou chrámov na neveľkom území. Za socializmu to bolo mesto, kde kvôli štátnym záujmom mali cudzinci zakázaný vstup.
Večer, po príchode do Divijeva, sme sa ubytovali v luxusnom hoteli Olimp. Stihli sme sa poprechádzať po večernom osvetlenom monastieri, kde nás opäť upútali, okrem chrámov, aj prekrásne sady a parky. Prešli sme po „Kanavke Presvätej Bogorodici“ – chodníku, po ktorom kráčala Bohorodica vo videní Serafima Sarovského. Boli sme tam do 22.00 h, až kým nezatvárali bránu monastiera.
Streda 15. máj – ráno už o 5.30 h otvárali Trojický chrám. O 7.00 začínal akafist k Serafimu Sarovskému. Slúžil aj vladyka Ternopoľský Sergij z Ukrajiny. Priložili sme sa k moščam Serafima Sarovského, aj v ďalších chrámoch: chráme Roždestva Bogomateri a Kazanskom sobore k moščam ďalších svätých.
Poniektorým sa pošťastilo zúčastniť aj krátkeho „poslušania“. Môj manžel Juraj bol oslovený, aby pomohol prevážať vrecia s prosforami zo skladu do chrámu. A potom sestru Gabiku pozvali na prácu v záhrade. Mali sme práve hodinu čas, tak sme sa štyria, čo sme práve boli blízko seba, narýchlo dali dokopy. Práce riadila sestra, čo pracuje v monastieri, odviedla nás k jednému starému domčeku mimo monastiera, kde sa postupne dávala do poriadku zanedbaná zarastená záhrada. Časť už bola urobená na „pekno“ a my sme pokračovali. Dostali sme pomôcky, náradie, zástery, Juraj fúrik a pomáhali sme meniť vzhľad záhrady. Cítili sme sa tam ako u svojich, popri práci sme im, na požiadanie, zaspievali náš nápev „Christos Voskrese“, naša hodinka rýchlo prešla. S dobrým pocitom sme sa rozlúčili so sestrou z monastiera, ani ona neskrývala radosť.
Po dobrom obede v hotelovej reštaurácii sme sa vydali na dlhú cestu cez Rjazaň do Kolomny. Cesta to bola kuriózna – starý rozbitý asfalt – samý výmoľ, postupovali sme veľmi pomaly. Po oboch stranách cesty boli v poli vyjazdené pásy v zelenom poraste a po tých nás predbiehali osobné autá, potom nasledoval úsek cesty vo výstavbe – trochu vysypaná štrkom a potom len utlačená hlina. Naše napätie sa ešte zvýšilo, keď začalo pršať a stúpali sme do kopca, ale naši hrdinovia – šoféri to zvládli bravúrne a s istotou. Po tejto „skratke“ sme vyšli na štandardnú cestu a mohli sme si vydýchnuť.
Do Svjato-Trojicého Novo-Golutvine monastiera v Kolomny sme prišli okolo polnoci a za intenzívneho dažďa. Bývanie bolo veľmi pekné, ešte aj s večerou na nás čakali.
Štvrtok 16. máj – ráno o 8.00 h bola liturgia v Svjato-Trojickom sobore, po raňajkách v monastierskej trapeznej nám igumena Xénia urobila exkurziu. Prešli sme chrám, drevenú časovňu kňaza Vladimíra a Anastázie Uzorešiteľnice, horný chrám, kde robia monašky rozpis (šikovná Nanajka). Igumena nám rozprávala o histórii cirkvi, chrámu a hlavne o starcovi Naumovi. Igumena Xénia bola monaškou už za čias Gorbačova, zaslúžila sa o kanonizáciu Matrony Moskovskej. Štedro nás obdarili knihami, ktoré boli vydané k 15. a 30. výročiu založenia monastiera. Majú krásne záhrady a sady, dorábajú si vlastný med, chovajú hydinu a iné zvieratá a zvláštne plemená psov, ktoré v noci strážia monastier.
Robia si vlastnú keramiku, hotové diela sme si pozreli v ich výstavnej sieni. Okrem šálok, tanierov, podnosov, vyrábajú aj lustre, ikony… Ďalej majú dielne zamerané na vyšívanie, ikonopisectvo, stolárstvo… Vo vstupe spodného chrámu menia klasický rozpis za mozajku, všetko robia monašky. Zabezpečujú aj nedeľnú školu a vlastné rozhlasové vysielanie…
Zobrali nás aj do galérie mimo monastiera, v rámci kremľa, kde bola výstava tradičných hračiek a moderného umenia. Ďalším príjemným zážitkom bola galéria naivného umenia. Nasledoval honosný obed v ďalšej trapeznej aj s tradičnými „voskresnými“ jedlami – paschálny koláč, zapekaný vajíčkový syrok…, s tradičnými želatínovými koláčikmi… (na cestu nás vybavili varenými prepeličími vajíčkami).
Pokračovali sme v ceste do mesta Malojaroslavec („Gorod geroj“, družobné mesto Holíča), mesta vojenskej slávy, v r. 1812 tu Napoleon utrpel porážku. Na vstupnej bráne sú dodnes diery po strelách francúzskej armády.
Autobus zastal pred Nikoľským Černoostrovským monastierom a nasmerovali nás rovno do trapeznej – veľkolepá sála s nádherným rozpisom biblických výjavov po stenách a povale, s vitrážkami v oknách, bohato prestreté veľké okrúhle stoly, … nečakané prekvapenie. Privítal nás starosta mesta, igumena Nikolaja sa v ten deň necítila dobre. Po večeri nám dievčatá z domova, ktorý je súčasťou monastiera, predviedli ľúbezný program – tradičné tance v rôznych kostýmoch (starodávne ruské kroje), vojenské piesne a tance v námorníckych uniformách…), prekrásne spevy. Na záver sa menšie dievčatá rozbehli pomedzi nás s košíčkami a rozdávali paschálne vajíčka, okrem toho sme všetci dostali „kulič“ – veľký paschálny koláč (ktorý sme si mohli doniesť až domov).
Monaška Varvara nám urobila exkurziu po chrámoch monastiera, porozprávala o histórii monastiera, internáte pre dievčatá – siroty (nádherné šikovné, zdravé deti, stískalo nás pri srdiečku, aj slzy sa tisli…). Ukázali nám dielne na vyšívanie ikon, izbičky dievčat (veľmi pekné, útulné), všade bol vzorný poriadok. Najväčším chrámom monastieria je Sobor Nikolaja Čudotvorca – 3-poschodový (Nikoľský) chrám postavený na počesť víťazstva nad Napoleonom.
Piatok 17. máj – ráno o 9.00 začínala sv. liturgia, kam už prišla aj igumena Nikolaja, po liturgii sme od nej všetci dostali blahoslovenie, odzneli krásne prajné slová na rozlúčku. My sme sa zase presunuli k plným prestretým stolom. Po výdatnom jedle sme sa presunuli spolu s monaškou do múzea. Po stenách chodby bolo veľa, preveľa krásnych vyšívaných ikon z monastierskej dielne. V múzeu boli obrazy historických osobností, premietli nám film o bojoch Ruskej armády s Napoleonom, rôzne mapy a tabule znázorňovali, ako prebiehali boje.
Po odchode z monastiera nás spevádzali Vladimír Iľjič Roslov (starejšina chrámu Kazanskej ikony Božej Materi) a Jelena Albertovna Ščerbikova (riaditeľka „Muzeja 1812 goda“). Prešli sme námestie, pamätníky, zastavili sme sa v Chráme Kazanskej Božej Materi, ktorý sa rekonštruuje. Nasledovali prehliadky ďalších vojenských múzeí a pamätníkov. Ruskí ľudia sú veľkí vlastenci…
Sobota 18. máj – po nočnej jazde sme okolo polnoci prišli k ukrajinskej hranici. Po dlhšom čakaní a colnej prehliadke sme mohli pokračovať v ceste.
Do Kyjeva sme prišli ráno okolo siedmej. Mali sme k dispozícii niekoľko izieb v lacnejšom hoteli. Kto mal záujem, mohol sa umyť, zdriemnuť si, a už po skupinách sme putovali do Kyjevo-Pečerskej lavry. Naša malá skupinka si to skúsila dopravou a išlo to celkom šikovne – metrom a autobusom. Ľudia celkom ochotne radili, natrafili sme na mladú ženu, ktorá nechcela komunikovať po rusky, len po anglicky. Odprevadila nás však až do metra, a vysvetlila, ako to tam funguje (kupujú sa žetóny)… Ešte dobrý kúsok cesty bolo treba ísť pešo krásnymi veľkými parkami…
Kvôli krátkosti času v Lavre sme prešli len niektoré peščery a chrámy. V peščerách sa nachádza 122 netlenných moščí svätých, ako napr. prvého letopisca Nestora, ikonopisca prep. Alipija, bohatiera Ilja Muromca a ďalších uzdravovateľov, vojakov a významných cirkevných dejateľov.
Nakúpili sme si v lávkach a taxíkmi sme sa dopravili k hotelu. V meste to bolo veľmi rušné, jazda bola dosť nepokojná, až agresívna. Ukázalo sa, že všetci tak jazdia, ohľaduplný by sa nikam nedostal. Kyjev pôsobí ako súčasné veľkomesto – má mnoho zaujímavých moderných obrovských budov a veľa zelene a parkov.
Ďalšia cesta bola upršaná, aj búrka sa prehnala, večer sme pricestovali do Počajeva. Ubytovali sme sa v objekte Počajevskej lavry vo veľmi peknej a dobre vybavenej monastierskej ubytovni.
Krátko nato sme sa všetci stretli v prekrásnom obrovskom Preobraženskom chráme, ktorý ešte nie je dokončený. Na nedeľu vyšiel sviatok prep. Iova Počajevského a jeho mošči boli prenesené z Peščerného do Preobraženského chrámu. Chrám bol plný ľudí, všetok pohyb, prikladanie k moščam riadila služba, ktorá bola na každom kroku. Slúžil aj vladyka Ternopoľský Sergij, ktorého sme stretli v Divijeve. Takže hneď v prvých hodinách pobytu v Počajeve sme sa mohli priložiť k otvoreným moščam prep. Jova a dostali sme myropomazanie.
V chráme sme videli a počuli „besnovatých“ – posadnutých ľudí (bolo počuť kvílenie a všelijaké, pre ľudí neprirodzené zvuky), pre mnohých z nás to bola nová skúsenosť.
Nedeľa 19. máj – skoro ráno začínala liturgia v Preobraženskom chráme, celé slúženie bolo veľkolepé, spev monachov prichádzal raz sprava raz zľava, bol mohutný a prekrásny, cez ozvučenie sa rozliehal po celom monastieri. Po liturgii sme sa boli priložiť aj k ostatkom prep. Amfilochija Počajevského, ikone Počajevskej Božej Materi a stope, kde nám načerpali zo svätenej vody.
Pred cestou sme sa boli ešte posilniť a občerstviť vo veľkej samoobslužnej trapeznej s neskutočne širokou ponukou (bezmäsitých) jedál a nápojov. Vydali sme sa na cestu domov. Na hranici sa dosť dlho čakalo, ale, Sláva Bohu, všetko prešlo hladko. Šli sme cez Rzesow, Svidník, Prešov, …., a niektorí až do Žiliny a Holíča.
A tak ako náš autobus prechádzal po Slovensku z východu na západ, sme sa postupne lúčili s otcami duchovnými a celou našou novou rodinou, a opúšťali sme náš dvojtýždňový autobusový „domov“.
Náš súputnik – brat Andrej to o nás veľmi výstižne napísal:
Prepáčte, ale nedá mi …Možno to pre niekoho vyzeralo ako pokus o vtip. Skupina 32 ľudí zo Slovenska, ktorá sa dobre nepoznala s vekovým rozpätím 25 – 84 rokov, z toho 3 ľudia potrebujú k pohybu palice, alebo chodítko, cestuje do krajiny, v ktorej väčšina nikdy nebola, so spoločnosťou, s ktorou nikdy necestovali a ktorá ide na túto cestu prvý krát. Precestujú 19-ročným autobusom za 12 z 15 dní viac ako 6500 km, počas ktorých ráno nakladajú a večer vykladajú batožinu. Sú noci, keď spia 4 – 6 hodín a sú aj dvanásti na izbe. To neznie moc lákavo. No skončilo to ako rozprávka plná nezabudnuteľných zážitkov, ktoré sa každému hlboko vryli do srdca. Nespôsobili to len fantastické miesta, ktoré sme navštívili, srdeční ľudia, ktorí nás vítali a starali sa o nás, ale aj úžasní, odvážni a inšpirujúci ľudia ktorí boli súčasťou tejto púte. Autobus nám šoféri prispôsobili na dlhú cestu, otcovia na chrám, pohostinnosť žien na dočasný domov a verím, že nikto nepochybuje, že “naši” filmári vytvoria jedinečný dokument s odkazom aj pre množstvo iných ľudí, ktorí sa duchovne hľadajú.
S úctou Andrej
Vďaka Bohu, že nám celá naša púť tak pekne vyšla. Vo všetkých monastieroch a chrámoch sme stretli duchovne krásnych ľudí, kde sme mali možnosť vnímať život podľa evanjelia „v priamom prenose“. Vyžarovala z nich viera, láska, pokora, oduševnenie, boli štedrí, priami, pracovití a veľkí vlastenci. Boli to nezabudnuteľné chvíle.
Všetkým otcom duchovným chcem poďakovať za starostlivosť, spoločné modlitby v autobuse, duchovné príhovory, ale hlavne za lásku, radosť a oduševnenie, ktoré šírili okolo seba. Osobitne by som chcela poďakovať otcovi Jakubovi, že zobral na seba takú náročnú a zodpovednú úlohu a že ju tak dobre, s Božou pomocou, zvládol.
Naši šoféri si takisto zaslúžia veľké poďakovanie. Mali odvahu vydať sa na dlhú cestu do neznámych krajín, napriek tomu všetky nečakané situácie veľmi dobre zvládli, ako sa vraví – správni ľudia na správnom mieste. Zadnú časť autobusu prerobili na občerstvovací spoločenský kútik, kde sme si mohli počas jazdy autobusu posedieť ako v kaviarni, navzájom si pobesedovať a spoznávať sa. Vďaka patrí všetkým, lebo každý svojim dielom prispel k tomu, že nám bolo spolu dobre…
Zuzana Kalinová
