Dňa 4. augusta pravoslávni veriaci z Kašova ako tradične slávili chrámové slávnosti, ktoré boli o to radostnejšie, že sa spojili s oslavami 50. výročia posvätenia základného kameňa. Pozvanie na tieto slávnosti prijal aj vysokopreosvietený arcibiskup michalovsko-košický Juraj. Svätú archijerejskú Liturgiu s vladykom slúžili mitr. prot. Vasil Bardzák, mitr. prot. Ladislav Bilý, prot. Juraj Šatala, prot. Juraj Halanda, prot. Ján Hatrák, archidiakon Matúš Spišák a miestny duchovný jerej Radoslav Paisij Lupjan. V kázni sa veriacim prihovoril sám vladyka, ktorý kázal o dôležitosti na účasti sv. Eucharistie, kedy sa stávame nielenže bratmi a sestrami v Christu, ale aj jej sile, blahodate, ktorá nám pomáha byť lepšími, skutočnými kresťanmi. Na konci svätej Liturgie sa požehnávalo kolivo a slávsky koláč, ktorý sa nasledovne lámal za účasti miestneho starostu Ing. Róberta Katuša. Následne vladyka predniesol modlitby tak za živých, ako aj za mŕtvych zakladateľov, budovateľov svätého chrámu, rovnako sa modlil tak za miestnych, ako aj za všetkých veriacich, ktorí si našli čas a prišli a duchovne podporili Kašovčanov. Na samotný záver sa k veriacim prihovoril domáci duchovný a aj duchovný z Trebišova Ladislav Bilý, ktorý si dobre pamätá, keďže ešte ako mladý študent PBF chodil pomáhať do Kašova. Hovoril o neľahkých udalostiach okolo výstavby chrámu, vyzdvihol pracovitosť, obetavosť, štedrosť nielen Kašovčanov, ale všetkých pravoslávnych veriacich tých ťažkých dôb. Na samotný záver bola udelená hramota rodine Timkovej za dlhoročnú starostlivosť o chrám. Po arcipastierskom požehnaní nasledovalo pomazanie posväteným olejom a občerstvenie pri chráme.
Stručná história výstavby pravoslávneho chrámu v obci Kašov
„…..keď sa budú modliť na tomto mieste…ak budú vyznávať tvoje meno, modliť sa a prosiť v tomto chráme, Ty ich vypočuj v nebi, odpusť hriech… Ba aj cudzinca, ktorý nie je z Tvojho ľudu, ak príde z ďalekej krajiny, kvôli Tvojmu menu… ak teda príde a bude sa modliť v tomto chráme, Ty ho počuj v nebi, kde prebývaš, vypočuj všetky prosby tohto cudzinca… aby všetci videli, že tento chrám, ktorý som postavil, nesie Tvoje meno….(1Kr 8, 30-43).
Obec Kašov sa nachádza v juhozápadnej časti Východoslovenskej nížiny a patrí medzi najstaršie dediny Zemplína. Prvá písomná zmienka je z roku 1298, ale archeologické výskumy robené pri Kašove potvrdzujú jej osídlenie už v 11. storočí, čo znamená, že usadlosti Kašova boli súčasťou Veľkomoravskej ríše. Obyvateľmi Kašova boli poddaní roľníci, hlavným zamestnaním bolo poľnohospodárstvo a pastierstvo, doplnkovým zamestnaním bolo vinohradníctvo a drevorubačstvo. Prvý kamenný kostolík, ktorý bol bez zvonice a o ktorom je aj písomná zmienka, bol postavený roku 1816, na mieste malej kaplnky, financie na tento kostolík poskytla grófka Almašiova. Od tých čias tam spoločne slúžili rímskokatolícki, pravoslávni a gréckokatolícki veriaci. Všetko bolo v poriadku až do roku 1968, kedy boli vymenené zámky na dverách kostolíka a tak pravoslávnym bolo znemožnené a bez akéhokoľvek vysvetlenia zakázané slúžiť. Toto nesprávne, nezmyselné a nekresťanské rozhodnutie bolo o to smutnejšie, že sa to udialo v samotný predvečer Roždestva Christovho, kedy si kresťania vinšujú „šťastné a veselé“. No pre pravoslávnych veriacich v Kašove to boli tie najsmutnejšie Vianoce. Samozrejme, že našli sa aj starší pravoslávni kurátori, ktorí si to chceli vydiskutovať, ale vďaka zbožným kašovským ženám, ktoré pamätajú na slová: „Keby vás na niektorom mieste neprijali ani nevypočuli, odíďte odtiaľ a straste si prach z nôh na svedectvo proti ním“ (Mk 6, 11), sa zabránilo hádkam, možno aj urážkam a nadávkam. Deväťdesiat ročná pani Mária spomína: „Šicke chlopi buli nervozni, ale každa svojho uchopila za rukav, žena chlopa, mama syna, a brali ich domu.“ Nasledujúce sviatky tej zimy sa pravoslávni veriaci spolu so svojím duchovným otcom Jozefom Frickým stretávali pri kaplnke v lese, ktorá je zasvätená Pokrovu Presvätej Bohorodičky.
Keď aj naďalej ostal kostolík pre pravoslávnych uzavretý, nastala otázka čo ďalej. Veriaci sa stretli v dome hlavného kurátora Michala Terepána, aby vyriešili túto nepríjemnú situáciu. Spomínaný kurátor bol hlavným iniciátorom myšlienky, aby si pravoslávni veriaci postavili vlastný chrám. So súhlasom a s požehnaním o. Jozefa Frického sa nenašiel nikto, kto by s týmto riešením nesúhlasil. Vďaka zbožným rodinám Hatrákovým, Belejovým a Polakovým, ktorí podarovali pozemok na výstavbu chrámu, sa mohlo začať stavať. Na jar v roku 1969 začali kopať základy. Ako sa uvádza v Odkaze svätého Cyrila a Metóda z roku 1970, Kašovčania sa „od začiatku stretávali z ťažkosťami, počnúc od stavebného povolenia až po stavebný materiál. Neboli ani peniaze, ale pravoslávny veriaci nepozná medze pre svoju obetavosť: oferovali rodina po 5- 10 000 Kčs v hotovosti…“ (s. 238- 239). Rovnako aj štátne úrady robili veľké prekážky a ťažkosti, mnohokrát za asistencie žandárov. Vyššie spomenutá pani Mária opisuje, že ona ako mladá vdova s tromi deťmi, keď prišla k svojej mame a jej oznámila, že chce darovať aspoň 3 tisíc korún na chrám, tak tá sa rozplakala, že odkiaľ vezmú takú veľkú sumu peňazí. Pani Mária dodáva, že ani sama nevie ako, akým zázrakom, ale do roka sa jej podarilo oferovať nie tri, ale sedem tisíc korún. Je potrebné zmieniť sa aj o ženách, ktoré cestovali nielen po okolitých obciach, ale aj po vzdialenejších okresoch, napr. Svidníckom a Bardejovskom, kde klopali na dvere pravoslávnych kňazov a prosili o pomoc. Iná pani Mária spomína, že chlapi v skorých ranných hodinách privážali tehly z Lastoviec na stavenisko, ktoré ženy vykladali, lebo chlapi museli isť po zamestnaniach. Pomáhal každý, mladý či starý, každý pridal ruku k dielu, a tak základný kameň chrámu, ktorý sa veriaci rozhodli zasvätiť Preobraženiju, bol posvätený vladykom Cyrilom 3. augusta 1969 za asistencie 12 kňazov a za účasti mnohých procesií. Nasledujúce tri roky 1970 – 1972 sa Kašovčania stretávali mnohokrát aj za nepriaznivého počasia už pri spomínanej kaplnke za dedinou, kde sa vykonávali všetky bohoslužby, vrátane krstov a chrámových sviatkov. Tak sa podobali prvotným kresťanom, ktorí sa nebáli vykonávať svoje bohoslužby v domoch, po cintorínoch, síce v skromných podmienkach, ale za účasti Christa a Ducha Svätého.
V roku 1973 sa veriaci stretávali na bohoslužbách už novom chráme, ako sa to uvádza v Odkaze svätého Cyrila a Metoda. „V nedeľu 12. 8. t.r. v Kašove, okr. Trebišov, sa pri príležitosti chrámového sviatku Premenenia Pána konali tradičné chrámové bohoslužby. Za veľkého počtu veriacich…“ (s. 240). Nasledujúci rok, keď sa osadili zvony a všetko bolo dokončené, stačilo už iba jediné, nechať chrám vysvätiť. Pozvanie prijal aj metropolita Dorotej, ktorý do Kašova pricestoval 6. októbra 1974 a to v sprievode vladyku Cyrila, duchovného otca Mikuláša Ščerbeja a bohoslovcov Imricha Belejkaniča a Juraja Halandu. Vysvätenie chrámu a sv. archijerejskú Liturgiu, samozrejme, spolu slúžili správca cirkevnej obce o. Peter Semanco, a Mikuláš Sedlický, ktorý zároveň pred ukončením osláv bol uvedený, predstavený ako novoustanovený správca cirkevnej obce. Chrám bol postavený a vysvätený, chýbal už len ikonostas, neoddeliteľná súčasť chrámu. Správy o pracovitých a nezlomných veriacich z východného Slovenska a o ich veľkom zázraku sa rozšírili až na koniec vtedajšej republiky, a to pravoslávnym veriacim do mesta Most, o čom sa píše v Odkaze svätého Cyrila a Metoda z roku 1975: „Naši bratia, českí pravoslávni veriaci na čela so svojím kurátorským zborom a svojím duchovným otcom prot. Fedorom Demjanovičom a s požehnaním Jeho Blaženstva metropolitu Doroteja darovali tento vzácny ikonostas Pravoslávnej cirkevnej obci v Kašove“ (s. 236). Ikonostas bol urobený na slávu Božiu a na večnú pamiatku ruských vojakov, ktorí padli v bojoch počas vojny v rokoch 1916-1918. Bol súčasťou pravoslávneho chrámu, ktorý veriaci museli rozobrať z dôvodu, že sa nachádzal na mieste, území, kde sa začalo ťažiť uhlie. Na prevoz ikonostasu dohliadal duchovný otec archimandrita Andrej Kolomacký z Rumburku, ktorý ho ako ikonopisec a znalec ikonostasov aj v kašovskom chráme inštaloval. V Odkaze svätého Cyrila a Metoda sa ďalej spomína, že ikonostas bol posvätený v nedeľu 10. augusta 1975 vladykom Cyrilom, ktorého pred chrámom privítali tradične chlebom a soľou hlavný kurátor M. Terepán s M. Moňakom. M. Belejová a M. Mitrová zarecitovali privítacie básne a vzácnu návštevu obdarili kyticami. Svätú Liturgiu v preplnenom chráme ako zvyčajne kantoroval P. Moňak. Chrám bol dokončený a kašovskí veriaci tak obstáli vo svojej najväčšej a najťažšej skúške a zostali tak verní Christovej Cirkvi, Svätej Tradícii a posvätnému duchovnému dedičstvu svätých bratov Cyrila a Metoda. Kašovský chrám je tretím najstarším chrámom v Michalovsko-košickej eparchii a kašovskí veriaci boli príkladom a vzorom, hlavne po roku 1990, pre ostatné pravoslávne cirkevné obce.
Mnohí ľudia, ktorí stavali tento chrám, už nie sú medzi nami, ale my veríme, že žijú s Christom vo večnosti, a to na základe slov apoštola Jakuba: „Šťastný človek, ktorý vydrží skúšku, lebo keď sa osvedčí, dostane veniec života, ako to Pán prisľúbil tým, čo ho milujú“ (Jk 1, 12).
Ďalšia generácia veriacich nesedí so založenými rukami, ale naďalej sa o tento chrám vzorne stará a skrášľuje ho. Postupne bola vymenená dlažba chrámu, bolo spravené nové kúrenie, vymenené okná, obnovená oltárna časť, spravená nová fasáda chrámu a mnoho ďalších úprav. Týmto, podobne ako ich predchodcovia, dokazujú lásku a vernosť Christovej Cirkvi a ich činy to len potvrdzujú, ako hovorí Sväté Písmo: „Tak aj viera: Ak sa nedokazuje skutkami, sama osebe je mŕtva“ (Jk 2, 17), alebo na inom mieste: „ Veď ako telo je mŕtve bez ducha, tak je i viera mŕtva bez skutkov“ (Jk 2, 26). V chráme sa nachádzajú sväté ostatky prepodobného Pitiríma Tambovského a kúsok látky z deky, ktorou sa prikrýval svätý prepodobný Paisij Svätohorský. Nech Boh aj na príhovory týchto svätcov ochraňuje obec Kašov, jeho zbožných občanov a nech požehnáva ich všetky kroky.
Jerej Radoslav Lupjan
