Na 200. výročie od narodenia A. I. Pavloviča sa vo štvrtok 19.9.2019 konala v Poduklianskej knižnici vo Svidníku koferencia o Alexanderovi Pavlovičovi – čestnom občanovi mesta Svidník. Pravoslávny duchovný a svidnícky rodák prot. Peter Savčak odprezentoval prednášku, ktorú vám teraz ponúkame.
Alexander Pavlovič – bojovník za duchovnú identitu karpatských Rusínov
„Ak chceš skutočne priľnúť k národu (=svojmu ľudu), môžeš to učiniť iba cez Boha, ktorý je Tvorcom a Hospodárom národa. Ak nevojdeš cez túto bránu, potom budeš preskakovať ohradu a prídeš k národu ako vlk a nie ako pastier – podľa slova Christovho. Lebo národ Boží je Božou nivou, Božím vlastníctvom. Národ to vie, týmto poznaním žije a cez toto poznanie hodnotí priateľa a nepriateľa“[1]– toto sú slová veľkého srbského národovca a významného kresťanského svätca sv. Nikolaja Velimiroviča – episkopa žičského, ktoré podľa môjho názoru v plnosti vystihujú aj nášho národného buditeľa Alexandra Pavloviča. Veď ak sa budeme snažiť posilňovať a krášliť iba „národné telo“, ak iba to budeme zaodievať do krásneho kroja našich prastarých tradícií, ak iba ono bude ozdobené všetkým tým krásnym, čo naša národná minulosť mala, a ak iba ono bude hľadieť k budúcim výzvam bez toho, aby sme oživovali, prebúdzali a starali sa aj o dušu národa, môže sa stať, že budeme iba pri krásnej, ozdobenej a vyobliekanej makete či mŕtvole. No ak oživíme, povzbudíme a umocníme dušu národa, aby mala chuť žiť, táto ľahko za sebou potiahne aj národné telo. Veď najkrajší Rusín nie je ten, ktorý stojí vo vitríne múzea, ale ten ktorý dýcha, myslí a žije „pokojnyj i bohabojnyj vo svojich Karpatach.“[2] A čo bolo, je a bude dušou každého národa a osobitne nás Slovanov? No predsa naša viera, ktorá Slovanov a najmä nás Karpatorusov formovala; náš byzantsko – slovanský obrad, ktorý túto vieru vyjadroval; staré slovanské písmo a jazyk, ktorým sa táto viera zvestovala a zapisovala; kalendár, v ktorom bola nadčasová viera spojená s naším pozemským časom; ikonografia, architektúra a mnoho, mnoho ďalšieho, ktoré sa v našich krajoch „pod horami, pod lisami“ zachovalo od čias bohabojných kniežat Rastislava, Vladimíra, Laborca, Feodora Korjatoviča a iných až do našich dní. A práve toto všetko ochraňovala a zveľaďovala Cirkev, ktorá bola zároveň nadnárodná i národná, ktorá učila milovať každé plemä i jazyk, ale bola pritom „naša“ kde
Borodaty popi našy
po russky dychajut,
znajut russky Otčenašy
svoj narod kochajut.[3]
Táto Cirkev na rozdiel „od tej na Západe“ svoje deti ochraňovala, vychovávala, kŕmila aj prelievala za nich svoju krv. Nebolo v nej miesta pre inkvizíciu ani odpúšťanie hriechov za peniaze, nebolo tu kléru, ktorý by sa zaobišiel bez Božieho ľudu, nebolo tu ani násilia nad slobodným rozhodnutím duchovných či sa ženiť alebo nie, nebolo dilemy, či dávať sv. Prijímanie pod „obojím“ spôsobom, tak ako to ustanovil Christos, alebo Ho obmedziť iba pre elitnú skupinu posvätených. Naopak, aj ten najbiednejší tu našiel svoje bohatstvo, najhriešnejší svoje odpustenie bez peňazí, najjednoduchší najväčšiu učenosť a najbohatší skromnú jednoduchosť. Pre nás Rusínov však bola Cirkev ešte oveľa viac. Keďže ako národ sme nemali ani svoj štát, ani svojich panovníkov, Cirkev tu zohrávala nezastupiteľnú úlohu. Preto Karpatorusi tak zrástli so svojou Cirkvou, že jedno od druhého nebolo možné oddeliť. Národný život, život každej dediny i mestečka, ale i život každého Rusína sa riadil cirkevným kalendárom, jazyk národný bol vo veľkej miere ovplyvnený jazykom cirkevným a cirkevné vedomie bolo späté s vedomím i svedomím svojich verných. Preto každý, kto chcel narušiť, či podmaniť si identitu ľudu pod Karpatmi a upraviť alebo zdeformovať ju na „svoj“ obraz, v prvom rade siahal, narušoval, deformoval a podmaňoval si identitu jeho Cirkvi, ktorá bola vždy a všade so svojím ľudom. Vedeli to však nielen naši nepriatelia, ale i naši národovci, preto za túto duchovnú identitu nášho národa tvrdo bojovali. A práve jedným z takýchto bojovníkov bol aj o. Alexander Pavlovič, ktorý ako vzdelaný a sveta skúsený človek, veľmi dobre poznal východnú aj západnú duchovnú identitu a možno práve preto sa tak odhodlane, nebojácne i za cenu vlastných výhod postavil na stráž tej prvej.
Ak sa pozorne začítame do jeho diel i životopisu, hneď si všimneme ako sa staval proti cudzím prvkom v duchovnom a cirkevnom živote Slovanov. Uvediem to aspoň na príklade bohoslužieb, ktoré sa v západnej cirkvi začali sprevádzať hudobnými nástrojmi. Východný byzantsko – slovanský obrad toto nikdy neprijal, pretože na každej sv. Liturgii duchovný a v našom prípade aj sám Alexander Pavlovič, v jej centrálnej časti vyslovoval slová: „Tvojá ot Tvojích, Tebi prinosjašče…“[4] Ľudovo povedané – to znamená, že na Službe Božej Bohu prinášame to, čím nás On sám obdaroval počnúc chlebom a vínom, ktoré On zarodil; cez vodu, vosk a kvety, ktoré sú tiež jeho výtvorom; až po živý ľudský hlas, ktorý je taktiež Jeho darom človeku. Východná Cirkev sa takto snažila vyjadrovať vďačnosť za tieto dary a vyhnúť sa pri službe živému Bohu všetkému umelému. A koniec koncov najkrajším aj najvzácnejším nástrojom pre nášho Hospodina je samotný ľudský hlas, vyjadrujúci to vznešené, čím je naplnené ľudské srdce, čo je určitým spôsobom taktiež vyjadrené vo východnej Liturgii slovami: „Jedinymi usty i jedinym serdcem…sláviti i vospivati…“[5] Pavlovič toto ako svjaščennik veľmi dobre vedel, preto na jednej strane pranieroval obyčaj rímskej cirkvi, ktorú jezuiti pretláčali aj medzi Slovanov, a na druhej vyzdvihoval starodávnu tradíciu Cirkvi na Východe. Jednoznačne to opisoval i vo svojich dielach, kde sa môžeme dočítať, že
„Rus´ kozacka svoju Cerkov
svoj jazyk ľubila,
mertvymi zvukami Rima
Poľša kostel napolnila.
Rus iskoni molilasja
naroda zvukami,
Poľskyj kostel Rim odaril
trubami bubnami.
V našej cerkvi my našyma
ľuďmi upravľalis´
A do poľskoho kostela
jezuity vkralis.
Pri jezuitoch ešte trochu zostaneme. Pavlovič v nich videl nebezpečenstvo nielen pre svoju „Russku cerkov“, ale aj príčinu nešťastia Poliakov a nepriateľstva medzi slovanskými národmi. A právom! Ich reakčná „rímska politika“ i strašné heslo – účel svätí prostriedky – sú v histórii dobre známe. Preto aj „makovický slávik“ vo svojich dielach s trpkosťou konštatuje:
Jezuitskimi mečtami
Poľšu Rim pitajet,
a dva bratni narody
mečta rozryvajet.
alebo:
Vot ožestočili Poľšu
Otcy jezuity,
Ty motyli oskvernili
Poľskoj žizni cvity.
Oveľa lepší pohľad nemal ani na uzatvorenie samotnej cirkevnej únie s Rímom a hoci sám bol členom grécko – katolíckeho duchovenstva, konštatuje v časopise „Slovo“ v roku 1862, že „uhro – russký ľud, prijmúc úniu, stratil svoju národnú slobodu, padol do jarma katolicizmu.“[6]
Servítku si nedával pred ústa ani pri verejnom hodnotení svojich cirkevných predstaviteľov. V tom istom časopise Slovo v roku 1871 nazýva biskupa – maďaróna Stefana Pankoviča „otvoreným nepriateľom našej národnosti.“[7] Taktiež negatívny postoj mal k zámerom biskupa Nikolaja Totha, s ktorým sa dostal až do otvoreného konfliktu. Bolo to kvôli zdanlivo malichernej príčine, konkrétne kvôli nariadeniu pre duchovných, aby si oholili brady. Tento zámer kladúci si za cieľ viac priblížiť miestne duchovenstvo k latinskému kléru a odlíšiť ho aj po vonkajšej stránke od ruských báťuškov a iných východných „schizmatikov“, bol už vyhlásený pri biskupovi Tarkovičovi. Ten však sám nosil bradu a ani po jeho zopakovaní v roku 1862 biskup Jozef Gaganec jeho splnenie nevyžadoval.
No celkom iná situácia nastala počas biskupskej služby Nikolaja Totha. Vyjadrením ľudu na tento latinizujúci príkaz boli žartovné veršíky: „A to trudno, a to čudno: poľubity popa – chlopa bez borody.“ Patrioticky naladení duchovní však reagovali oveľa serióznejšie a prostredníctvom Adolfa Ivanoviča Dobrianskeho adresovali „Odpoveď uhro – ruského duchovenstva prešovskej eparchie svojmu biskupovi“, pod ktorú sa podpísali bradatí i duchovní bez brady a na prvom mieste bol podpis Alexandra Pavloviča. Aj keď sám bradu nemal (musel ju pri vstupe do Teologickej akadémie v Trnave oholiť, hoci ju dovtedy s hrdosťou nosil), principiálne sa zastával tohto starodávneho znaku mužnosti a kňazstva. A bol kvôli tomu ochotný obetovať aj svoju funkciu blahočinného (dekana). Doboví svedkovia tvrdia, že sa medzi ním a biskupom, ktorý Pavloviča nazýval „panslávom“, odohrala ostrejšia konverzácia, pri ktorej ho biskup nútil ostrihať si dlhé vlasy. Ten mu odpovedal, že keď v Trnave, kde mu bradu oholili, mu nechali aspoň dlhé vlasy, tak asi nebudú prekážkou v jeho službe. „A keď sa vlasy Jeho Excelencii nepáčia, tak nech mu ich Jeho Excelencia ostrihá, lebo on sám to neurobí, na čo biskup iba „rukami zamachal.“[8] Pavloviča potom okrem zbavenia funkcie dlhý čas nevolali ani na zasadnutia konzistórie a bol by možno dopadol i oveľa horšie, keby biskup nebol oboznámený, že za ním „celý Svidník stojí.“[9] No napriek tomu sa v jeho básňach zachoval jasný postoj, v ktorom tvrdil, že
U Slavjan v česti borody,
u nich viry mnoho,
nenaviďat čudži mody,
deržat sja staroho.
V našich cerkvach s borodami
maľuvany svjaty,
proto meždu Rusinami
popi borodaty.
Otec Alexander sa však vedel nielen postaviť a vytknúť, ale aj pochváliť, povzbudiť a oceniť, či už to bol cirkevný hodnostár, alebo štátny činovník. Svedčia o tom mnohé jeho básne, ktorými sa obracia k duchovenstvu i k „osvieteným“, alebo dokonca i k „priateľovi básnikovi.“ Uvedomoval si, že práve inteligencia je hybnou silou národného ducha, a tak sa prihováral ku jej každej zložke. Známa je jeho báseň „K vožďam naroda“, kde podotýka:
Za vašym prikladom ide tot ľud,
a podly priklady vedut ho v blud.
Tot bidnyj neukyj ľud prosit vas:
„Vy mudry panove, naučte nas!“
Dajte mu priklad pobožnosti:
vo viri, nadiji i milosti,
žeby sme statočno, mudro žyly,
rozpustov, pijanstva sja chranily.
V nej sa obracia i k svojim oltárnym bratom povzbudivými slovami:
Nože – no do dila otcy svjaščeniky
narodnyje vrači, voždi, načaľniky!
Provaďte russkuju družinoňku milu,
na puť svjatoj pravdy, Hospoď dast vam silu.
V inej básni ich aj upozorňuje a žiada:
Vy naroda nastavnicy,
otcy pervosvjaščenicy,
russku dumu dumajte,
za hory nepozerajte,
otkuda nenavisť k Rusi,
pravoslavnych trapit, dusit.
No ešte nástojčivejší je, keď tzv. vzdelancov a inteligenciu upozorňuje, aby im ich učenosť nebola na pýchu alebo neostala bez plodov. Pri ich čítaní má človek pocit, akoby patrili aj našej generácii a tejto za titulmi a poznatkami ženúcej sa dobe. Začína ich slovami: „Nehordisja bratec učenyj, bezplodnoju naukoju.“ A okrem iného pripomína všetkým vzdelancom, aby nezabudli na jednoduchých pracovitých ľudí, ktorých ruky ich živili:
Nepreziraj tebe kormjaščich,
trudoľubivych ľudej,
moľaščichsja, rabotajuščich
rukoju, serdcem i dušej.
Bratec! Kohda ty prosviščalsja,
tebja kormili ich ruky
Ich trudom, potom ty pitalsja,
ty ne prines plod nauky.
Na záver každého falošného osvietenca vyzýva:
Ne hordisja ty lžeprosviščenyj,
no prilahaj k dilu ruky,
oplodorodňaj um vitrennyj,
plodom poleznoj nauky!
Pre Pavloviča bola učenosť záväzkom k práci pre blaho ľudu. Takých, ktorí takto nekonali považoval iba za príťaž pre svoj národ a jeho reči iba za pusté slová. Odkazoval im to neraz tvrdo, ale pravdivo, ako napr.:
Ne mučte nas filozofy, neroby,
pustoslovnym duchom vašej utroby;
vira, ľubov i nadežda u nas česť,
naše znamja – pravoslavnyj russkyj krest.
Vráťme sa však od inteligencie naspäť k duši národa – jeho Cirkvi. Tá zrodila a ochraňovala pre Slovanov jeden drahocenný poklad, ktorý bol zapísaný v jej svätých knihách a ikonách – bolo ním slovanské písmo. Alexander Pavlovič na to neraz upozorňoval a prízvukoval:
Cerkov velit Rusinam po russky spivaty,
azbukoju Hospoda Boha proslavľaty.
Prečo? Odpoveď je jednoduchá tak z cirkevnej, ako aj z národnej stránky. Začnime tou druhou. Každý jazyk a jeho písmo v určitom slova zmysle sú vyjadrením daného národa, pre ktorý alebo ktorým bolo zostavené. Tak ako majú svoje písmo Číňania, Japonci, Židia či starovekí Sumeri, tak ho majú aj Slovania. Ono je pre nich najvhodnejšie, najbližšie, najcharakteristickejšie a najviac zodpovedá ich národným danostiam. Snáď netreba ani pripomínať, že práve prostredníctvom svojho písma sa Slovania za čias Cyrila a Metoda začlenili medzi vyspelé kultúrne národy. Je len smutné, že práve vplyvom historických skutočností a reakčným konaním nasledovníkov Vichinga i väčšiny západného latinského kléru bolo toto písmo z krajov Čiech, Moravy a Slovenska násilím vytlačené. Preto musím zo žiaľom konštatovať, že Česi, Moravania, Slováci, tak ako Poliaci, Slovinci a Chorváti už nemajú svoje vlastné písmo, ale používajú cudzie latinské, ktorému zodpovedá jeho názov „latinka.“ Ostatné slovanské národy, ktoré si zachovali pôvodnú cyrilo-metodskú vieru i obrad si cez nich udržali aj svoje slovanské písmo, ktoré je priamym pokračovaním toho, čo medzi Slovanov svätí vierozvestcovia priniesli. Je až ironické, že Slovensko, ktoré má v štátnom znaku cyrilo-metodský dvojkríž, píše latinským písmom, počíta arabskými číslicami a pritom cyriliku či azbuku pokladá neraz za niečo cudzie. Práve proti takémuto zmýšľaniu o. Pavlovič tvrdo bojoval a vytýkal aj preberanie cudzích neslovanských slov. Známa je jeho báseň „Vasiľ rodu izminil, russkyj bukvar oskvernil“, v ktorej opisuje trpký príklad jedného učenca, ktorý zabudol svoj rodný „Otče náš“ a pritom
Učenym sebja sčital,
russkuju reč portiť stal,
čužije slova sobral,
bukvar timi zababral.
Jemu dáva odporúčanie:
Znaješ ty Vasilij brat,
čto russkyj jazyk bohat,
ne trebujet čužich slov,
ot inoplemennikov
a všetkým jemu podobným výstrahu, aby sa poučili z jeho neslávneho konca:
Otec bukvar v ruky vzjal,
brosil v zemľu pripľuval.
Da, izmenika prokľal:
-O, Vasilij, ty propal!
Poďme sa však na tento problém pozrieť z duchovného hľadiska. Napísali sa už o tom celé state, ba i knihy, ja však pre krátkosť času uvediem aspoň citát nového slovanského Zlatoústeho – vladyku Nikolaja Velimiroviča, ktorý na úvod svojho slova o cyrilike hovorí: „Sväté je to, čo svätí ľudia vytvorili a cyriliku vytvorili svätí bratia Cyril a Metod.“[10] Ďalej taktiež konštatuje, že „hoci niekedy všetci Slovania používali cyriliku, rímska cirkev, cez dlhý a krvavý boj nanútila latinku skatolicizovaným Slovanom, aby ich viac odlúčila od pravoslávnych.“[11] Smutne dodáva, že to, čo neurobili ani komunisti v Rusku, robia niektorí páni dokonca aj kňazi, t.j. píšu a vydávajú knihy latinkou. A odhodiť cyriliku (alebo azbuku) znamená odlúčiť sa od všetkého nášho písomníctva a uraziť svätých slovanských apoštolov Cyrila a Metoda. Preto, ako dodáva na záver, „ak sme vzdelaní, buďme aj rozumní.“[12] Ja zo svojej strany využijem taktiež príležitosť a chcem poprosiť vedenie nášho mesta, ktorého je Alexander Pavlovič čestným občanom, nech urobí všetko preto, aby sa „svjaščennaja azbuka“ z tohto mesta nevytratila a nech názov Svidník bude na jeho začiatku i konci aj v tomto našom slovanskom písme. Taktiež prosím všetkých duchovných nášho mesta i regiónu, aby z našich chrámov sa tento jazyk, ktorým slúži o. Alexander, a písmo, ktoré tak obhajoval, nikdy nevytratilo.
Bolo by ešte možno veľa písať a hovoriť o Pavlovičovom boji proti rôznym novotám a nešvárom v duchovnom živote karpatských Rusínov. Jeho zdravý duchovný konzervativizmus vyjadrený konštatovaním:
Bo slavjanske plemja stare,
my vsi starovirci,
ne zmaďarčat nas maďare,
ne snimčať nas nimci,
alebo novoročným prianím:
Staroj pravdi buďme virny,
i v tom novom godi,
pravoslavnosť zadržujme,
v našom russkom rodi,
však nebol obmedzený iba na statickú obranu niečoho starobylého. Ak máme hovoriť o Pavlovičovi ako o duchovnom bojovníkovi, je potrebné podčiarknuť, že bol viac bojovníkom „za“ ako bojovníkom „proti“. Veľmi dobre totiž poznal slová žalmu: „Uklonisja ot zla i sotvori blaho“[13] a tak podľa týchto slov sa nielen odvracal od všetkého, čo by mohlo škodiť našej duchovnej identite, ale zároveň konal všetko to dobré a krásne, čo túto identitu podporovalo. Ako duchovný mal na to skutočne veľa príležitosti. Sú známe mnohé dojímavé príklady jeho sociálnej i duchovnej služby, ktorú konal medzi svojimi veriacimi. Niektoré opisuje I. Šlepecký vo svojej stati – „A. I. Pavlovič – po trudam i vospominanijam,“ kde okrem iného uvádza aj epizódu, ako mu z ďalekého Ruska od neznámeho darcu priniesli darček – dve ikony a knihu s venovaním: „Túto knihu s úctou posielam tomu svjaščennikovi, ktorý tak ľúbi svoj ľud.“
Slzy sa tisnú do očí aj pri spomienkach prešovského duchovného Bartolomeja Šašu – ktorý spovedal jedného umierajúceho. Ten sa mu na smrteľnej posteli zdôveril so svojím zármutkom, že nestihol zhotoviť truhlu pre svojho dobrodincu. Na udivenú otázku, o akej truhle hovorí, mu dotyčný vyrozprával, že bol odchovancom Pavloviča, ktorý ho aj poslal vyučiť sa tesárskemu remeslu. Keď už sám zarábal, chcel aj on sám aspoň nejaké peniaze venovať svojmu duchovnému za preukázanú starostlivosť, pomoc a lásku; no Pavlovič to kategoricky odmietol a iba žartovne poznamenal: „Keď zomriem, tak ty mi truhlu spravíš.“ Vďačný odchovanec však ešte aj na smrteľnom lôžku cítil záväzok voči „pan – otcovi svidnickomu.“
Pedagogickej činnosti sa v tomto príspevku nebudem venovať, pretože je to téma na osobitnú štúdiu alebo i knihu. Jedno však musím podčiarknuť. Všetka činnosť Pavloviča bola vždy spätá i s duchovným životom, tak ako aj duchovný život nebol odtrhnutý od bežného života o. Pavloviča a jeho veriacich. Výnimku netvorili ani politické pohľady, ale i tu Pavlovič vedel, kde je čomu miesto. Vedel, že chrám je posvätným miestom na modlitbu, kde
ľudije často choďat
i Bohu sa ščiro moľat,
tam pobožno spivajut,
Bohu sebe vručajut.
O ostatných veciach – národných, kultúrnych, politických i praktických, od ktorých sa Cirkev nedištancovala, keďže skutočne žila so svojím ľudom, sa rozprávalo až za dverami chrámu v tzv. cirkevnej ohrade. Preto aj sám Pavlovič na slová rôznych donášačov, „že v cerkvi buntuje ľudí“, spokojne odpovedal, že on v chráme učí veriacich „kak Bohu uhodiť“ a v cirkevnej ohrade „kak po čelovičeski žiť.“ Bolo by potrebné spomenúť aj jeho boj proti pijanstvu, dlhom i národnostnej neznášanlivosti, ale i jeho boje za výchovu a vzdelanie deti i mládeže, technický pokrok, hygienu, morálne vlastnosti a rozvoj duchovných hodnôt. Používal pritom blahé slovo aj tvrdú reč, žarty i výstrahy, upozornenia i varovania. Niektoré neduhy nášho ľudu vykreslil až s drastickou hodnovernosťou, aby pred nimi vyvaroval ostatných. Za všetky príklady aspoň ten najznámejší:
Pijačka baba,
brytka jak žaba,
taky jak žaburiny,
jej s pyska sliny.
Zaujímavý by bol pohľad na židovskú otázku, či iné, na ktoré však v tomto príspevku nie je časový priestor. No čo sa zdôrazniť musí, o. Alexander Pavlovič všetku svoju prácu spájal s milovanou Cirkvou a duchovným životom, tak ako bol s nimi spojený celý jeho život. Už pri vysviacke dal sľub, že bude takým kňazom, ako jeho otec, ktorého aj keď nemohol sám chodiť, veriaci prinášali do chrámu na rukách, aby bol na službe Božej. Splnil i sľub svojej matke, že bude verný svojmu ľudu.
Počas svojej duchovenskej činnosti pokrstil 1356 ľudí, zosobášil 279 párov a pochoval 1086 veriacich (čísla sú podľa záznamov v matrikách, no pravdepodobne budú v skutočnosti väčšie). Pri tom všetkom sa snažil, aby Rusíni ostali sami sebou, ale boli pritom vždy s Bohom, ktorý je Tvorca všetkých ľudí i národov. Neznášal klerikálne povýšenectvo a obraz dobrého duchovného i jeho vzťahu k veriacim je taktiež veľmi pekne opísaný v jeho dielach. Myslím si, že niektoré jeho básne s touto tematikou by mali byť povinným študijným materiálom na bohosloveckých fakultách.
A čo dodať na záver? Snáď to, aký bol „nacionalizmus“, alebo výstižnejšie povedané „rodoľubije“ otca Alexandra Pavloviča. Jeho národovectvo
bolo rámom, v ktorom je ikona Christova,
bolo domom, v ktorom je Christos domácim,
bolo školou, v ktorej je Christos učiteľom,
bolo Cirkvou, v ktorej je Christos veľkňazom,
bolo bojom, v ktorom je Christos veliteľom,
bolo utrpením, v ktorom Christos trpí
prostredníctvom nevinných detí a úbožiakov,
bolo piesňou, ktorou sa meno Christovo oslavuje,
bolo radosťou, v ktorej sa anjeli aj ľudia radujú,
bolo to tou snehobielou predmanželskou čistotou
našich „ruských divic“ a anjelskou vernosťou v manželstve,
bolo šťastím, keď je šťastný národ a nešťastím, keď on trpí,
bolo to jeho príslovečné „Rozvivajsja, prinosi plod, ľubi Boha i svoj narod.
Prot. Mgr. Peter Savčak, PhD.
Zvukový záznam celej prednášky v národnostnom-etnickom vysielaní Rádia Regina KE
-
- Prot. Peter Savčak
-
- O. Alexander Pavlovič
-
- Socha A. Pavloviča vo Svidníku
