Prinesenie ostatkov sv. Nektária Eginského divotvorcu, rozšírené svätenie chrámu a posvätenie ikonostasu v PCO Bežovce
Už pri pohľade na chrám môže človek objaviť zmysel svojej existencie tým, že sa otvára pred ním večný život. Práve tu má možnosť stretnúť sa cez modlitbu so Stvoriteľom a uvedomiť si vlastnú hodnotu a dôstojnosť. Chrám by bez prítomnosti človeka stratil svoju hodnotu, svoje srdce. Aj chrám v obci Bežovce na základe dôkazov viery veriacich pomaly rástol, pretože mali záujem úprimne ju prežívať priamo v spoločenstve s Bohom. Napriek tomu, že od jeho posviacky už uplynulo 24 rokov, v chráme doposiaľ nebol ikonostas, ktorý dotvára identitu pravoslávnych chrámov.
Práve sobota, 12. októbra, bola významným dňom, keď sa pred začiatkom archijerejskej Liturgie konalo slávnostné uloženie ikony s ostatkami svätého Nektária Eginského, metropolitu pentapolského, divotvorcu, a posvätenie ikonostasu. Archijerejskú Liturgiu slúžil vysokopreosvietený vladyka Juraj, arcibiskup michalovsko-košický, a títo duchovní: o. Juraj Čokina, o. Ján Hatrák, o. Vladimír Spišák, o. Bohuslav Senič, o. Dušan Nikodím Tomko, o. Marián Čičvak, o. Vasyľ Lembej, o. Ivo Ozimanič, o. Peter Bzik, o. Radoslav Paisij Lupjan, o. Patrik Hric, o. Viktor Čabiňák, diakon Matúš Spišák, čtec Viliam Fencik a správca cirkevnej obce o. Miloš Nikifor Surma, za účasti množstva veriacich aj zo vzdialenejších cirkevných obcí. Duchovnú atmosféru tohto neopakovateľného zážitku umocňovala skupinka Metropolitného vzdelávacieho zboru.
Práce na budovaní ikonostasu sa začali v roku 2014 ešte za pôsobenia o. Iva Ozimaniča, ktorý prišiel s myšlienkou, a myslím, že Božím vnuknutím, rozpísať na ikonostas ikonu sv. Nektária Eginského divotvorcu. Týmto Božím vnuknutím začala aj myšlienka u o. Nikifora poprosiť vladyku Juraja o svätcove ostatky a rozšíriť svätenie chrámu práve o sv. Nektária, ktorý sa stane jeho patrónom. Takto sa Božou milosťou stalo, že na Slovensku máme vôbec prvý chrám, ktorý nesie svätcovo meno. Vladyka však zdôraznil, že je to pre nás veľká radosť, no znamená aj veľkú zodpovednosť.
V kázni, ktorou sa vladyka Juraj prihovoril veriacim cez evanjeliové podobenstvo o 10 pannách vyzdvihol, že tými pannami je každý jeden z nás a každého pozval jedinečný a neopakovateľný ženích na svadbu. Svadba, hostina, to je život bez konca, život bez strachu, v radosti, nech sa deje čokoľvek. Tí, ktorých nazývame svätými, toto pozvanie prijali a podobní múdrym pannám vstúpili, keď sa otvorila sieň, do iného života, tí, ktorí uverili v Jeho zmŕtvychvstanie. Vošli k ženíchovi, k Tomu, ktorý im dáva radosť, dobré dary, ktorý je zdrojom ich života, radili sa spolu s Ním, pretože mali dostatok oleja v lampách. Olej je životná sila, prežiarená duša, Božia prítomnosť v našom živote tu a teraz. Nestačí čakať, že raz na tú svadbu prídeme, ale radosť z čakania a svetlo, ktoré z tej svadobnej miestnosti pramení, máme mať už tu na Zemi.
Aj my, napriek temnote, máme byť svetielkom v Christovej prítomnosti vo svojom živote a nestratíme sa ani v najhoršej temnote.
Poukázal na to, že aj svätý Nektários prešiel temnotou, pokým čakal na vstup do svadobnej siene. Ľudia sa k nemu správali zle, ohovárali ho, ako starého človeka ho dokázali na ulici opľuť, po smrti mu odmietli otvoriť dvere chrámu, aby tam mohol byť uložený, pokým čakal na pohreb, a nechali ho v otvorenej rakve pred zabuchnutými dverami chrámu na ulici, kde chodili ľudia okolo. Svätý Nektários zomrel v chudobe, okrem tých mníšok, ktoré duchovne viedol, za ním nikto nechodil alebo len veľmi málo ľudí. Aj napriek temnote, stále držal lampičku, žil s Bohom, dôveroval, odpúšťal, nezúfal, nezlostil sa, nerozčuľoval, prešiel vnútornými zmätkami. Nedokázal by to, pokiaľ by nemal v rukách pevne lampu nádeje, ktorá svietila; Boh bol prítomný v jeho srdci a hovoril mu:
Má to zmysel, ja som si prešiel tým istým, čistíš sa ako zlato v ohni, neboj sa, čo ti môžu ľudia urobiť? Maj trochu nádeje, maj viac viery, uč sa viac milovať, odpúšťať. A Boh k nemu hovoril, pretože Nektários k Nemu hovoril a naslúchal Mu, žil v Cirkvi, dovoľoval Pánovi, keď už olej začal vyhasínať, a lampička bola slabšia a slabšia, keď závisť a zloba, temnota sa šírila v jeho vlastnom živote, tak tým, že žil modlitebne v Cirkvi, pristupoval k Eucharistii, dovoľoval Pánovi, aby zase tú lampičku zaplňoval, tak vôbec nehralo rolu to, že sa mu vysmievali, že ho ohovárali, že ho ponížili, dokonca aj v okamihu po smrti, keď si každá ľudská bytosť zaslúži trochu úcty. Vstúpil do Kráľovstva s lampou, s lampou viery, ktorú niesol celý život, a Boh sa v ňom oslávil. Na jeho príhovory sa mnohí dodnes uzdravujú a my cítime, zakúšame silu jeho modlitieb. On nám tou lampou, ktorú stále drží zažatú v ruke, na tej hostine ukazuje cestu ku Bohočloveku a zároveň nám hovorí, že i my máme dbať na svoje lampy, pretože pozvanie na svadbu má každý z nás rovnako ako on, nie je medzi nami vôbec žiadny rozdiel. Jediný rozdiel je v tom, že on už na tej hostine je, a že sa stará, aby tá lampa vždycky horela.
Každý lampu Božej prítomnosti má v rukách, bez tej lampy k ženíchovi nevojdeme. Neustále máme možnosť o lampičku sa starať, doplňovať olej, a keď je náhodou prasknutá, môžeme ju zlepiť.
Svetlo nás sprevádza, s Ním cestujeme a zároveň cestujeme k Nemu, On môže prasknuté lampičky zaceliť, stačí sa úprimne vyspovedať a poprosiť Boha, aby nám odpustil a premenil náš život. Môže ho doplniť olejom. Ako? Eucharistiou. My Bohu vzdávame vďaku za celý svoj život a keď On sám nás naplňuje sebou, to je ten olej. O lampu sa staráme a doplňujeme tým, že otvárame Bibliu a naslúchame Božiemu hlasu – tomu, čo nám chce povedať, nepotrebujeme ďalšie veľké zázraky, pretože najväčším zázrakom je už tá skutočnosť, že Boh s nami počíta a že sme pozvaní. Chceš prísť? Alebo je ti to jedno? Ale tie dvere sa otvoria a zatvoria a odpovedať si musíme každý sám. Nemôžu odpovedať druhí za nás, my musíme prosiť Boha, aby tú lampičku doplnil. Na pozvánke si má možnosť každý nájsť svoje meno a rozhodnúť sa ako odpovie.
V závere svätej Liturgie bolo posvätené kolivo a slávský koláč a taktiež si z rúk vladyku Juraja na podnet o. Nikifora prevzali veriaci ďakovné hramoty, za prínos v PCO, rozpis ikonostasu a ikony. Následne vladyka Juraj vyjadril veľkú spokojnosť z duchovnej udalosti, pozdravil prítomných, zaželal Božie požehnanie a poprial, aby sa milosť Božia na príhovory svätého Nektária vylievala na všetkých veriacich ako „sladký nektár.“
Následne sa aj o. Nikifor poďakoval v prvom rade Hospodu Bohu za veľkú blahodať, ktorú nám doprial, svätému Nektáriovi za to, že práve obec Bežovce je poctená, aby v nej boli uložené jeho sväté mošči (ostatky) a stal sa tak naším blízkym priateľom a príhovorcom v našich každodenných starostiach. Samozrejme, ďakujeme aj za návštevu prítomným, za spoločné modlitby a všetkým, ktorí sa podieľali na príprave tejto slávnosti.
Po arcipastierskom požehnaní a následnom pomazaní olejom nasledovalo slávnostné pohostenie na bohato prestretých stoloch pod stanom za chrámom, ktoré sa nieslo v rodinnej atmosfére, na ktorom boli prítomní aj starosta obce, poslanci, duchovenstvo s veriacimi, ale aj miestni obyvatelia, ktorí sa zúčastnili na bohoslužbách.
V nedeľu 13. októbra viedol sv. Liturgiu o. Ján Choma, ktorý pôsobil na cirkevnej obci 15 rokov. Prihovoril sa veriacim, neskrýval nadšenie, radosť z posviacky nového ikonostasu, vyjadril vrúcne poďakovanie Hospodinu a všetkým, ktorí sa na jeho realizácii podieľali. Podotkol však, že najkrajšou ozdobou chrámu sú veriaci, ktorí sa doň prichádzajú modliť.
To, že veľký a obdivuhodný je Hospodin vo svojich svätých nám ukázal sv. Nektários hneď o pár dní, keď sme prvýkrát slúžili Akafist pri jeho ostatkoch, ktoré začali vydávať nádhernú a prenikavú vôňu. Každý z nás pocítil obrovskú radosť, že sa sv. Nektários udomácnil v našom chráme a takto nám odovzdal svoje požehnanie.
Svjatyj otče naš Nektarie, moli Boha o nas!
Bohuznáma veriaca, PCO Bežovce