Všetky sviatky Bohorodičky až na Pokrov majú svoj základ vo Svätom Písme. História sviatku Pokrova Presvätej Bohorodičky sa spája so zázrakom, videním blaženého Andreja a jeho učeníka vo Vlachernskom chráme a to v polovici 10. storočia. Udalosti okolo sviatku každý kresťan dobre pozná. Tento sviatok nie je iba o jednom zázraku Bohorodičky, keď ochránila zbožný konštantínopolský národ od istej záhuby. Je to o všetkých zázrakoch, ktoré vykonala a ešte aj vykoná. To, že Cirkev ustanovila tento sviatok až v neskoršom storočí neznamená, že Bohorodička do tej doby nepočula, neochraňovala, nerozprestierala svoj omofór nad tými, ktorí ju o to prosia. A toto je hlavná podstata sviatku, ktorá nás zároveň utvrdzuje v tom, že Bohorodička za nás oroduje už od Golgoty. „Žena, hľa, tvoj syn!“ … „Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19, 26-27). Toto sú jedny z posledných slov nášho Spasiteľa, keď trpel za nás na kríži. Tieto slová nás majú uistiť, že je správne uctievať a prosiť ju o pomoc. Predsa nikto, kto kedy chodil po tejto Zemi a ani nikto nikdy sa už taký nenarodí, aby sa k nášmu Spasiteľovi modlil tak ako ona. Lebo iba nebeský Boh Otec a Presvätá Bohorodička Ho oslovujú môj milovaný Syn. Jedine Bohorodička ho prosí slovami „Syn môj a Boh môj“ a nikto iný, žiadnemu človeku, žiadnemu anjelovi neprináležia tieto slová. V Andrejovom videním nám Bohorodička poukazuje aj na to, keď kľačí na kolenách a so slzami sa dlho modlí, že jej moc, láska, ochraňovať nás je jej daná, umožnená len a len samotným Bohom. Týmto videním nám Bohorodička ako keby hovorila: „Chcete, aby aj vás môj Syn vypočul, skúste, moji milovaní, aj vy trošku na kolenách poplakať.“ Bohorodička nám chce byť príkladom. Aj keď vo Svätom Písme je o nej málo zmienok, ale aj to málo nám bohato stačí, aby sme videli jej mnoho duchovných cnosti. Prvou takou cnosťou Bohorodičky je úplná poslušnosť voči Bohu, ktorú môžeme vidieť hneď pri jej Zvestovaní : „Ako sa to stane? Veď ja muža nepoznám? Anjel jej odpovedal: Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni…..Som služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 34-38).
Bohorodička si bola dobre vedomá, že touto odpoveďou sa vystavuje veľkému nebezpečenstvu. Predstavme si súčasnú dobu, kedy by manželka svojmu manželovi, s ktorým sa ešte nepoznajú ako muž a žena, hneď po svadbe oznámila, že čaká dieťa od Ducha Svätého. To, čo by potom nasledovalo, už nechám na predstavivosť každého. Židovské zásnuby mali status dnešného manželstva. Tým, že Bohorodička bola ako dieťa zasvätená Bohu a vyrastala pri chráme, veľmi dobre poznala Mojžišov Zákon, ktorý jasne hovorí, že manželská nevera sa rovná smrti ukameňovaním. Predsa nikdy predtým nič podobné v židovskej histórii nebolo, nikdy predtým žiadna žena podobným spôsobom nepočala. Určite mala strach, ako to vysvetli Jozefovi, či jej uverí, ako sa zachová, či ju neodvedie pred veľradu a tá ju odsúdi. Z histórie Cirkvi vieme ako reagovala Sára a Abrahám, alebo Alžbeta a Zachariáš. Rovnako vieme aj o Mojžišovi, ktorého si Boh povolal na to, aby vyviedol jeho národ z egyptského otroctva. Mojžiš nechcel, vykrúcal sa so slovami: „Kto som ja, aby som išiel…..(2 Mjž 3, 11) …..A čo ak mi neuveria a nepočúvnu môj hlas“ (2 Mjž 4, 1). Podobne aj Jeremiáš nechcel prijať Božiu vôľu, keď hovorí: „Ach, Hospodine, veď neviem hovoriť, som ešte dieťa“ (Jer 1, 6). Boh mu na to odpovedal, že za proroka si ho vyvolil ešte keď bol v matkinom lone. Podobne aj prorok Jonáš, ktorý sa nestotožnil s Božím poslaním, keď mu Boh hovorí: „Vstaň a choď do veľkého mesta Ninive a oznám mu, čo ti poviem!“ (Jon 3, 2). Mohli by sme uviesť mnoho takýchto príkladov. Takéto významné, seriózne osobnosti mali problém stotožniť sa s Božím plánom, Božou vôľou, chceli ísť inou cestou, až kým nepochopili, že ľahšie je prijať Božiu vôľu, že Boh nás natoľko miluje, že neustúpi. On vie presne, čo je pre nás najlepšie. Mojžiš poslúchol a vyviedol národ z otroctva, takisto Jeremiáš prorokoval a Jonáš kázal v Ninive, hoci mohol ísť pohodlnou cestou, ktorou nechcel ísť, tak Boh si ho dopravil do Ninive v útrobách veľryby. Bohorodička poslúchla, prijala Božiu vôľu bez jedinej výhovorky. Bola poslušná nielen voči Bohu, ale aj voči Jozefovi. Ako sa píše v jednom zo žalmov, kto je poslušný voči Bohu, ten je poslušný voči ľuďom. Vidíme to napr. u evanjelistu Lukáša, kedy sa Jozefovi vo sne zjavil anjel a oznámil mu, aby vzal Bohorodičku a jej dieťa a odišli do Egypta. Opäť si predstavme dnešnú dobu, keby sme mnohí z nás zobudili svoje manželky a oznámili im, že sa hneď musia zbaliť a odcestovať zo Slovenska. Reakcie našich žien by boli asi také, aby sme si ešte trochu pospali, že určite sa nám prisní niečo iné. Podobne mohla reagovať aj Bohorodička a upokojiť Jozefa, že jej anjel oznámil, že jej dieťa bude veľkým Synom Izraela, že bude sedieť na Dávidovom prestole, nech nemá obavy, že Boh sa o Herodesa postará, alebo že ráno sa o tom porozprávajú a tak vycestujú. No nič také Bohorodička nehovorí. Poslušne berie dieťa a uteká do Egypta. Neutekali z jedného mestečka do druhého, ale utekali z jednej krajiny do druhej vzdialenej niekoľko stoviek kilometrov (vzdušnou čiarou cca 550 km ). Cestovanie nebolo pohodlné ako v súčasnej dobe, autá, lietadla a pod., ale pešo, prinajlepšom na koči.
Ďalšou cnosťou Bohorodičky je dokonalá pokora. Hoci ona často chodila v sprievode, ktorý obklopoval Isusa Christa, a bola prítomná pri mnohých veľkých zázrakoch svojho Syna nikdy sa ním nechválila. Dnes sa mnohé matky chvália so svojimi deťmi, akých dobrých synov vychovali a aké majú školy, zamestnania, čo všetko dokázali a akí sú úspešní. No u Bohorodičky sme nič také nepočuli. Nikdy sa nechválila, že to je jej Syn, ktorý nasýtil 5000 ľudí, uzdravil slepého od narodenia, vzkriesil mŕtvych, chodil po vode, vyháňal zlých duchov a pod. Bohorodička je stále v pozadí, pokorne nesie svoj kríž, plní Božiu vôľu presne podľa slov svojho Syna: „Lebo každý kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach, ten mi je bratom, sestrou i matkou“ (Mt 12, 50).
Ďalšou cnosťou je pravá viera Bohorodičky. Svojmu Synovi dôverovala úplne vo všetkom. Už na svadbe v Káne Galilejskej hovorila sluhom, aby urobili presne to, čo im Isus povie, no sama nevedela, čo sa chystá jej Syn spraviť, ale verila, že Isus vyrieši každý jeden problém. Svoju veľkú vieru ukázala hlavne na Golgote. Byť s Christom na svadbe, alebo keď robí zázraky a ľudia Ho chvália a velebia ako pri Jeho slávnostnom vstupe do Jeruzalemu, keď Ho nasledujú mnohé národy a chcú Ho ustanoviť za kráľa, tak za takýchto okolností by dokázal veriť asi každý. No veriť na Golgote, kedy Ho zbičujú, opľujú, pribijú na kríž a nakoniec prebodnú, dokáže málokto. Presvätá Bohorodička vytrpela to, čo jej prorokoval starec Simeon: „A tvoju vlastnú dušu prenikne meč“ (Lk 2, 35). Jej obrovská viera spočíva v tom, že verila slovám svojho Syna: „Ale Mária si všetky tie slová zachovala v srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 19) On neraz hovoril o tom, že bude predaný, bude trpieť, ukrižujú Ho a že tretieho dňa vstane z mŕtvych. Veľkým dôkazom Bohorodičkinej viery je to, že dokázala byť so svojím Synom až dokonca, ale tým najväčším je, že nedeľu nad ránom už so ženami myronosicami nešla, lebo vedela, že je zbytočne ísť k prázdnemu hrobu. Nepotrebovala si to overovať ako Peter a Ján, nepotrebovala vidieť prázdny hrob, bola si istá že jej Syn vstal z mŕtvych a potvrdzuje to aj jej Syn, náš Christos, keď sa zjavuje mnohým, ale Bohorodičke, svojej matke nemusel.
Jerej Radoslav Paisij Lupjan
