Svieže, slnečné ráno v monastieri Pozdvihnutia svätého Kríža v Nižnom Novgorode je ako požehnanie z neba. Je päť hodín ráno a sestry sa už ponáhľajú do chrámu na rannú božskú Liturgiu. Celou dušou prežívam túto posvätnú nedočkavosť — stihnúť sa pokloniť svätyniam a prijať blahodať na začiatku nového dňa. Zdá sa, akoby sa radovalo aj samo slnko: zalieva lúčmi monastierske chodníky a ukazuje nám cestu.
Monastier je miestom osobitnej svätosti, kde je aj ticho naplnené modlitbou. V duši mám pokoj a zmierenie, no aj pocit bezpečia a nekonečnej radosti.
Vychádzame za monastiersku bránu a uvedomujem si, že pred nami je ruch každodenných povinností, ku ktorým treba pristúpiť dôstojne a trpezlivo. Pomáha mi v tom Isusova modlitba a čotky — vzácny dar od matky Agapie, ktorý som dostala na sviatok svojho nebeského patróna. Keď ich zvieram v ruke, cítim spojenie s duchovným svetom, oporu a silu.
Našou ďalšou zastávkou je chrám zasvätený Vladimírskej Oranskej ikone Božej Matky. Jeho okolie sa priam topí v kvetoch: voňavé ruže a bohaté pivónie vytvárajú živú cestu k chrámu. V mysli mi prebleskne: „Vojdem, sadnem si na lavičku, opriem sa o stenu a pokúsim sa nezaspať…“ Len čo však prekročím prah, táto myšlienka sa celkom rozplynie.
Naľavo od vchodu je ikona blaženej Matrony Moskovskej, napravo svätej Xénie Petrohradskej. Ja však, vedená neviditeľnou silou, zamierim k ikone Vladimírskej Božej Matky, kľaknem si a modlím sa za pravoslávny ľud a za pokoj medzi ľuďmi. Túžim sa celou dušou skloniť pred každou ikonou, obrátiť sa k svätým, k Hospodinovi…
Keď som sa úplne odovzdala Božej vôli, moja cesta ma priviedla k práci v monastieri. Život sa zmenil na nepoznanie: na mnohé veci som sa začala pozerať inak a našla som odpovede na otázky, ktoré ma dlho trápili. Teraz mi je ľúto tých, ktorých sa Božia blahodať ešte nedotkla alebo ktorí sa od nej z nejakého dôvodu vzdialili.
Z chrámu som vyšla naplnená vďačnosťou a radosťou a vybrala som sa na našu výstavu „Kladez“, ktorá sa konala v stanoch pri sídle Úradu rajónu Nižného Novgorodu.
Pracovný deň sa začína modlitbou o deviatej ráno a oficiálne otvorenie výstavy je naplánované na desiatu. Vďaka skorej modlitbe v chráme nám však zostalo trochu voľného času. Rozhodla som sa ho stráviť v expozícii „Mníšska kélia“. Zámerne sme v nej zhromaždili všetko typické: odev, predmety každodennej potreby a knihy, aby si človek mohol predstaviť, ako vyzerá mníšsky život. Nejde o rekonštrukciu konkrétnej kélie, ale o súhrnný obraz mníšskeho príbytku.
Uložila som sa na lôžko z dosiek, na ktorých bolo namiesto matraca voňavé seno. Na stene kélie bol starostlivo rozvešaný skutočný mníšsky odev. Prezerám si ho s osobitnou úctou. Mantija sa podobá plášťu: zapína sa pri krku, oblieka sa na odev a siaha až po zem. Má presne štyridsať záhybov, podľa počtu dní Spasiteľovho pôstu a pokušení na púšti. Každý záhyb pripomína potrebu duchovného úsilia, zápasu a zdržanlivosti.
Svoj význam majú aj pokrývky hlavy. Skufia je neveľká čierna čiapočka, ktorej záhyby na vrchu vytvárajú kríž. Keď si mních nasadí klobuk, jeho vzhľad nadobudne osobitnú slávnostnosť a vznešenosť.
Všetko si tu možno nielen prezrieť do najmenších podrobností, ale sa týchto vecí aj dotknúť.
Opasok je neoddeliteľnou súčasťou mníšskeho odevu. Nosí sa na podrjasniku a mních si ho neskladá ani na noc. Je symbolom askézy, zdržanlivosti a víťazstva ducha nad telom. Keď sa naň pozerám, uvedomujem si, že aj duchovne treba byť stále „opásaný“: zotrvávať v modlitbe vo dne i v noci, zachovávať si bdelého ducha a byť kedykoľvek pripravený pomôcť tomu, kto sa ocitol v núdzi.
Vedľa stojí drevené bilo. Jeho pravidelné údery budili mníchov a zvolávali ich na modlitbu. Zvlášť ma dojíma pec v kélii. Kedysi bola v každom dome symbolom života: hriala, pripravovalo sa v nej jedlo, sušilo sa pri nej oblečenie a vytvárala útulnú atmosféru. Stôl, stolička, lavička pri peci, malá truhlica… Na stole posvätné knihy, pero a sviečka vo svietniku. A v kúte kélie to najdôležitejšie — ikonostas…
Radostná a pokojná som zaspala, akoby ma kolísalo samo dobro. Keď som sa prebudila, vybrala som sa do kuchyne v stane. Matka tam priamo varila a každé jedlo, ochutené modlitbou, chutilo neobyčajne dobre. Čerstvý vzduch povzbudzoval chuť do jedla a pred nami bol celý deň práce na Božiu slávu.
Čakalo nás zoznamovanie s novými ľuďmi, rozhovory s deťmi, rozprávanie o našom monastieri i rozvíjanie nových projektov, ktoré sa v tejto atmosfére naplnenej blahodaťou akoby rodili samy…
Je to viac než výstava — je to sám život. Za jediný takýto deň možno zažiť toľko svetlého a dobrého, urobiť toľko dobra pre ľudí! Prichádzajú k nám ako pútnici za svetlom, hľadajúci pokoj a radosť.
Nech nás Božia pomoc sprevádza v našom spoločnom dobrom pravoslávnom poslaní!
Daria Apuchtinová
obitel-minsk.ru
Tlačový odbor Úradu metropolitnej rady Pravoslávnej cirkvi na Slovensku