Sviatok Uvedenia do chrámu Presvätej Bohorodičky patri k dvanástim Hospodským a Bohorodičným sviatkom.
Pripomíname si ho 21. novembra (4. december podľa svetského kalendára). Prvé zmienky o tomto sviatku v Tradícii Cirkvi nachádzame už za panovania cisárovnej Heleny ( 255-327 po Christovi ), ktorá postavila chrám na počesť tohto sviatku.
Zmienky o histórii sviatku nám zvestuje Tradícia Cirkvi, ale zmienky nachádzame aj v apokryfných evanjeliách (Protoevanjelium Jakuba, Evanjelium Pseudo-Matúša).
Keď Presvätá Bohorodička mala tri roky, jej rodičia, naplnení vďačnosťou Hospodinovi, že im požehnal dieťa, sa rozhodli, že už nastal ten čas, aby vyplnili svoj sľub, ktorý Mu dali, a to, že Presvätú Bohorodičku zasvätia službe v jeruzalemskom chráme. A tak Bohorodičku priviedli za sprievodu dievčat, držiacích v rukách sviece, a príbuzných, k jeruzalemskému chrámu. Svätá Tradícia nám hovori o tom, že hoci mala Bohorodička len tri roky, sama vyšla po všetkých pätnástich obrovských schodoch bez pomoci dospelých. Veľkňaz Zacháriáš, neskôr otec Jana Krstiteľa, naplnený bázňou Božou, ju vpustil do Svätyne Svätých, kde i on sam mohol vchádzať len raz v roku. V tom čase mal mať oľutované všetky hriechy, ináč by zomrel. Preto mal na oblečení zvončeky, aby ostatní počuli ako padol mŕtvy na zem. Pokiaľ by vošiel do Svätyne Svätých v iný deň, zomrel by. Pokiaľ by iný muž vošiel do Svätyne Svätých, tiež by zomrel. Preto mal veľkňaz na nohe lano, aby ho v prípade smrti mohli vytiahnuť zo Svätyne Svätých. Všetci kňazi v chráme, vidiac veľkú Božiu blahodať, ktorá ich navštívila, mali vo veľkej úcte Presvätú Bohorodičku, lebo videli, že Boh navštívil svoj ľud a pripravuje ho na veľké dielo. O to smutnejšie je, že neskôr Christa neprijal všetok národ sa svojho Mesiáša.
Zastavme sa pri sľube svätých bohabojných rodičov, spravodlivých Joachimovi a Anne, zasvätiť dieťa službe Bohu. V Izraeli bola prax, že každý chlapec (nie dievča), ktorý sa narodil ako prvé dieťa žene, mal byť obetovaný na službu Bohu (2 Mjž 13, 11-12). Okrem tohto príkladu sa stretávame aj so sľubom dobrovoľne darovať svoje dieťa službe Bohu, u bezdetných žien. Pravá bola Anna, manželka Elkana, ktorá bola bezdetná. Veľmi sa preto trápila a keď bola v chráme v Šíle, sľúbila Bohu, že ak jej požehná porodiť dieťa, zasvätí ho službe Bohu (1 Kr 1, 11). Dokonca, že ho zasvätí službe Nazorejcov. (To boli istí predchodcovia mníchov. Nestrihali si vlasy, nepili vôbec žiadne víno ani opojný nápoj. Za Nazorejcov sa považuje napríklad aj Samson alebo tiež Predchodca Christov Jan Krstiteľ.) Narodí sa jej dieťa, chlapec Samuel. Podľa svojho sľubu ho necháva v chráme pri veľkňazovi a sudcovi Ilijovi (Eli). Samuel sa stáva veľkým prorokom a sudcom Izraela. Neskôr pomazáva za izraelských kráľov najprv Saula a potom aj proroka Dávida, autora žalmov (Žaltár)).
Keď sa pozrieme na život Cirkvi v minulých storočiach, vidíme, že rodičia mali oveľa viac detí ako je dnešná prax, a tiež svoje deti už od útleho veku zasväcovali službe Bohu v monastieroch. Pre Cirkev to bolo obdobie veľkého množstva svätých. Lebo tieto mnohokrát ešte len deti, vyrastajúce v monastieroch, mali minimálnu možnosť stretnúť sa z hriechom. Ich dospievanie bolo v kruhu modlitieb a vône kadidla. Pred 116. rokmi žilo na Svätej Hore Athos (Afon) 7 432 mníchov. V roku 2001 tam žilo len 2262 mníchov.
Dnes je veľký problém nájsť na Slovensku pravoslávnu rodinu, ktorá by svoje dieťa zasvätila službe Bohu v monastieri. Na jednej ruke možno tieto rodiny spočítať. Nech aj modlitbami Presvätej Bohorodičky, jej spravodlivých rodičov Joachima a Anny, Boh požehná aj naše rodiny, aby sme svoje deti viedli k láske k Bohu, k láske k Cirkvi. A pokiaľ niektoré z našich detí zatúži po živote v monastieri, nech túžba po vnúčatách nie je väčšia ako radosť z osobnej žertvy Bohu – v podobe dieťaťa zasväteného službe Bohu.
Jerej Marek Kundis