Tancuje žiačka najprefíkanejšieho démona a tvoju hlavu, Predchodca, dostáva za odmenu. Ó, hostina naplnená krvou! Lepšie by ti bolo neprisahať, bezbožný Herodes, potomok nepravdy. Keď si sa už aj zaklínal, no (prečo) si neprisahal za spravodlivú vec. Lepšie by ti bolo, nedodržiac (prísahu), získať život, než dať sťať pravdovravnú hlavu Predchodcovu. Ale my dôstojne uctievame a oslavujeme Krstiteľa, ako najväčšieho z tých, čo sa narodili zo žien.
Sviatok Sťatia hlavy svätého Jána Krstiteľa je dňom, kedy si pravoslávni kresťania po celom svete uctievajú pamiatku proroka, o ktorom samotný Spasiteľ povedal, že: „Nepovstal zo žien nikto väčší, než on“. Rovnako nám to pripomína aj uvedená stichira večernej bohoslužby tohto sviatku.
Ján Predchodca bol po celý svoj život odvážnym a nekompromisným obhajcom Pravdy. Radosť dnešného sviatočného dňa nespočíva len v akomsi morálnom víťazstve spravodlivého nad hriešnikom, je v tom čosi viac. Jeho poslanie sa totiž napĺňa v dvojitom ohlasovaní, ohlasovaní tak pokánia, ako aj príchodu prisľúbeného Mesiáša. A túto jeho misiu mu nevzala ani násilná smrť, veď podľa Tradície, keď priniesli Jánovu hlavu na mise, jeho ústa sa ešte raz otvorili a vyriekli: „Herodes, nie je ti dovolené žiť so ženou tvojho brata…“.
Naopak, smrťou získava toto poslanie ešte silnejší a pozitívnejší rozmer, ktorý nás nabáda k oslave, pretože: „…predišiel v podsvetí Život, aby zvestoval prebývajúcim v tme a sediacim v tieni smrti, Východ z výsosti, Christa, nášho Boha,…“; „aby ohlasoval prebývajúcim v podsvetí vzkriesenie z mŕtvych…“; to, že tam zostúpi Boh, aby zajal smrť. Takto o tom hovoria bohoslužobné texty sviatku.
Samozrejme, že nás Cirkev dnes pozýva k oslave, veď hovoríme o sviatku, no je to oslava, ktorú má sprevádzať aj smútok a kajúcnosť, o čom svedčia nielen tmavé rúcha, ale aj strohý pôst, ktorý v tento deň pravidlá predpisujú. A prečo? Je vari lepší spôsob, ako vzdať úctu takému veľkému askétovi, pôstnikovi a ohlasovateľovi pokánia, než pripodobniť sa mu v duchovnom zápase, pôste a pokání podľa svojich možností a schopností.
Žialime nad násilnou smrťou veľkého proroka a tak sa stávame sústrastní Jánovým učeníkom, ktorí dnes prichádzajú o svojho učiteľa. V tento deň to vyzerá tak, že zjavne víťazí hriech nad cnosťou, zlo nad dobrom, bezprávie nad spravodlivosťou, lož nad pravdou. Veď Ján, nevinný a svätý človek hynie rukou kata vo väzení, a to len preto, že hovorí pravdu do očí a nehľadí pri tom na osobu. Kvôli Pravde je z neho vyznávač a mučeník. Aj preto červená farba.
Dnešný smútok však nie je len o osobe Jána Krstiteľa. Jeden svätý život síce skončil svoju pozemskú púť, no máme istotu, že má svoje pokračovanie vo večnosti. Ale dá sa to isté povedať o ďalších troch zbytočne zmarených ľudských životoch? Koho máme na mysli? Heroda Antipa, Herodiádu a Salome. Nechajme sa pozvať na túto nečestnú hostinu, aby sme pochopili, čoho sa to vlastne táto trojica dopustila a aké následky ich za to postihli.
V čase Christa bola Palestína rozdelená Rimanmi na štyri časti, no a do jednej z nich, do Galiley, bol dosadený ako správca práve Herodes Antipas. Ktorý hriech mu to Ján vyčítal? Čo také hrozné Herodes vykonal? Hriech cudzoložstva. Odvrhol svoju zákonitú manželku, dcéru arabského kráľa Aretha, a nezákonne žil so ženou svojho brata Filipa, Herodiadou. Po Krste na Jordáne bol Ján kvôli verejnému usvedčovaniu z hriechu uväznený. Takto ho chcel Herodes umlčať, sprvu sa mu bál totiž ublížiť, lebo vedel, že je to svätý a Boží muž. Vo väzení zotrval Ján dlhší čas.
Evanjeliové čítanie tohto sviatku hovorí, že na kráľovej oslave narodenín tancovala Herodiádina dcéra Salome pred kráľom i hosťami tak úchvatne, že jej nerozvážne sľúbil dať všetko, čo si len zažiada. Na takýchto hostinách nebývalo zvykom, žeby tancovala samotná kráľovská dcéra – princezná. Zrejme to bol šikovný, vopred premyslený ťah jej matky, aby donútila Herodesa navždy umlčať Predchodcu. Radosť, smiech a dobrú náladu vyvolanú vínom vystriedal smútok a žiaľ, ako hovorí aj ikos na rannej bohoslužbe: „…k radosti sa pripojil zármutok a smiech sa zmiešal s trpkým plačom…“, no „neťažil ich pravdivý žiaľ, ale premenlivý, dočasný“, čiže sa nejednalo o skutočný, pravý smútok, ktorý vedie k pokániu.
K rozhodnému činu priviedol Herodesa hlavne strach z ľudí. Aká bude reakcia hostí, keď nesplní prísahu? Aká bude reakcia národa, keď zavraždí jeho proroka? A čo spravodlivý Boží hnev? Na to myslel asi až na poslednom mieste. Poslal kata, aby sťal jeho hlavu. Salome ju priniesla matka na mise a tá, zúrivá a besná, prepichla ihlicou prorokov jazyk a hlavu zakopala na akomsi špinavom mieste. Spomína sa, že i Jánovo telo chcela hodiť kdesi do priepasti, ale Herodes mal v sebe zrejme ešte toľko súdnosti, že jej to nedovolil a vydal telo jeho učeníkom, ktorí ho vzali ešte tej noci a pochovali v Sevastii. Hlavu vykopala a vzala zbožná Jana, žena Herodesovho hospodára Chúzu a neskoršia myronosica, uložila ju do hlinenej nádoby a s úctou pochovala na Olivovej hore, kde mal Herodes čiastku pôdy.
Ako správca Galiley vládol Herodes ešte niekoľko rokov. Mal možnosť počuť zvesť o Isusovej činnosti a osobne Ho stretol, keď Ho k nemu poslal Pontský Pilát. To, že sa vtedy Christovi posmieval, len svedčí o tom, že nielen on, ale všetci traja „hrdinovia“ dnešného príbehu nevyužili zostávajúci čas života na pokánie. Lenže „Boh sa vysmievať nedá“, ako hovorí apoštol Pavol. A ten istý apoštol pokračuje: „Nemýľte sa, bratia, kto, čo zasadil, to bude aj žať“. Samozrejme to platí pre tých, ktorí si sami zatvrdzujú svoje srdcia voči Bohu.
Jedno zo starých rabínskych podobenstiev predstavuje Boha ako kráľa, Ktorý má pred sebou prázdne poháre. Hovorí si: „Keď do nich nalejem príliš horúcu, alebo príliš studenú vodu, tak prasknú. Preto nalejem do nich vodu vlažnú a zachovajú sa“. Tak je i vo svete. Keby bol Boh iba milosrdný, rozmohlo by sa bezprávie. Keby bol iba spravodlivý, svet by bol neznesiteľný. To znamená, že svet musí byť riadený tak spravodlivosťou, ako aj milosrdenstvom a odpustením. Preto platí, že: „Božie mlyny melú pomaly…“, pretože Boh dáva človeku príležitosť k pokániu. Ak však o pokánie nestojí, to ho necháva zakúšať dôsledky jeho konania. Bohužiaľ i v prípade Herodesa, Herodiády a Salome platí záver príslovia, že aj: „melú isto“.
Raz v zime prechádzala Salome cez rieku Sikoris, kde sa pod ňou preboril ľad a zovrel ju tak, že hlavu mala nad hladinou a telo pod vodou. V takomto zovretí bola, až kým jej ostrý ľad neprerezal hrdlo. Jej telo nikdy nenašli, ale hlavu priniesli jej matke a Herodesovi tak, ako ona kedysi tú Jánovu. Čo sa týka Herodesa, tak ten spolu s Herodiádou, skončil vo vyhnanstve. Za to, že odohnal zákonitú manželku a tak ju zneuctil, kráľ Aretha poslal proti Herodesovi svoje vojsko. Po porážke skončilo jeho správcovstvo v Galiley a cisár Caligula ho posiela do vyhnanstva na územie dnešného Francúzska, neskôr Španielska.
Aj keď sa nám občas zdá Božie počínanie tvrdé, verme, že je férové a spravodlivé. To len my mu nie vždy rozumieme. V príbehu dnešných troch antihrdinov môžeme vidieť jeden základný duchovný princíp, a síce, že človek je slobodná bytosť, zodpovedná za svoje skutky. Preto nebuďme Salomou – nástrojom hriechu; varujme sa Herodiadinej zloby, nenávisti a intríg, lebo zlo želané a pripravované druhým sa obráti proti nám; ani nebuďme zbabelí ako Herodes, ale tak, ako si slobodne vyberáme hriech, majme odvahu zvoliť si aj pokánie.
Jer. Peter Dobrík
