24. február/8. marec 2020
Juliánsky kalendár
НЕДѢЛЯ 1-я ВЕЛИКАГО ПОСТА – ТОРЖЕСТВО ПРАВОСЛАВІЯ. Гласъ 5. Первое и второе обрѣтеніе главы св. Іоанна Предтечи. Утр. ев. 5 Лк (113) 24, 12-35. Литургія св. Василія Великаго. Евр (329) 11, 24-26, 32 – 12, 2. Ин (5) 1, 43-51.
Novojuliánsky kalendár
1. NEDIĽA VELIKAHO POSTA – TORŽESTVO PRAVOSLAVIA. Hlas 5. Sv. isp. Teofylakta, ep. Nikomidijskaho.
Utr. Ev. 5 Lk (113) 24, 12-35.
Liturgia sv. Vasilija Velikaho. Jev (329) 11, 24-26, 32 – 12, 2. Jn (5) 1, 43-51.
Úryvok z Ochridského prológu na dnešný deň
Prvá nedeľa Veľkého pôstu – Pravoslávia
– Syn môj, daj mi svoje srdce! (Pr 23, 26)
Pôst znamená oslabovanie spojenia srdca so svetom a posilňovanie spojenia s Bohom. Zapamätaj si to a mysli nato v prvú nedeľu Veľkého pôstu.
Posilňovanie spojenia s Bohom vytvára veselosť v srdci. Preto sa v cirkevných knihách na počiatku pôstu číta: „Hľa, nastal veselý čas pôstu!“
Mysli predovšetkým na Boha, lebo Boh myslí predovšetkým na teba. Rovnako ako pastier myslí aj na jednu stratenú ovečku viac ako na zvyšok celého stáda, tak aj tvoj Boh myslí na teba, ktorý sa strácaš v hriechu, viac ako na všetkých anjelov na nebi.
Myslieť na Boha neznamená skúmať Božie bytie, ale skúmať a zisťovať, čo vyžaduje Boh od človeka.
Stvoriteľ uložil základ života do srdca. V srdci sa život rodí, rozrastá a nesie do hrobu, ba až za hrob. Čo je z človeka, o ktorom hovoria: je múdry, ale bez srdca! Boh od neho nebude žiadať múdrosť, ale srdce. Lebo je povedané: „Božie bláznovstvo je totiž múdrejšie ako ľudia“ (1Kor 1, 25).
Blaho je tým, ktorí sa od svojej mladosti nezaľúbili do žiadnej smrteľnej a pominuteľnej krásy, ale do svojho Stvoriteľa, ktorého moc nevädne a krása sa nemení! Na ich lásku Boh odpovie stonásobnou láskou a ich srdce pritúli k svojmu srdcu.
Nájdenie hlavy sv. Jána Krstiteľa. Veľký a slávny Ján Krstiteľ bol sťatý na želanie a na nahováranie Herodiady, Herodesovej nezákonnej manželky. Keď bol Ján sťatý, Herodias nariadila, aby jeho hlava nebola pochovaná spolu s telom, lebo sa bála, aby strašný prorok nejako nevstal z mŕtvych. Preto zobrala jeho hlavu a zakopala ju na nejakom skrytom a nedôstojnom mieste, hlboko do zeme. Jej dvoranka bola Jana, žena Chuzu, Herodesovho dvorana. Dobrá a zbožná Jana nemohla strpieť, aby hlava Božieho človeka zostala na takom nedôstojnom mieste, preto ju tajne vykopala, odniesla do Jeruzalemu a pochovala na Olivovej hore. Kráľ Herodes o tom všetkom nevedel. Keď počul o Isusovi ako činí veľké zázraky, zľakol sa a povedal: „To je Ján, ktorého som dal sťať, on vstal z mŕtvych.“ (Mk 6, 16) Po určitom čase istý významný šľachtic, uveriac v Christa, zanechal svoje postavenie a svetskú márnosť a prijal mníšstvo. Ako mních s menom Inokentij začal žiť na Olivovej hore, práve na tom mieste, kde bola zakopaná hlava Krstiteľa. Keď si chcel postaviť kéliu a hlboko kopal, našiel hlinený nádobu a v nej hlavu, o ktorej mu bolo tajomne zjavené, že je Krstiteľova. Pobozkal ju a zakopal na tom istom mieste. Podľa Božej prozreteľnosti táto divotvorná hlava potom prechádzala z jedných rúk do druhých, upadala do tmy zabudnutia a znova bola objavovaná až napokon za čias zbožnej kráľovnej Teodory, Michalovej matky a Teofilovej ženy a za čias patriarchu Ignatija bola prenesená do Carihradu. Pri Predchodcovej hlave sa udialo mnoho zázračných uzdravení. Je dôležité a zároveň zaujímavé, že pokiaľ Ján žil „neučinil ani jeden zázrak“ (10, 41), ale jeho ostatkom bola daná blahodatná a divotvorná moc.
