Zostúpenie Sv. Ducha na apoštolov

„Ja vám však hovorím pravdu: pre vás je lepšie, keď odídem.

Ak totiž neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ak však odídem, pošlem ho k vám“ (Ján 16, 7).

Apoštolská služba bola a je stále náročná. Iisus Christos na túto službu pripravoval Svojich apoštolov, ktorým otvorene hovoril, že v tomto svete to nebudú mať ľahké: „vyženú vás zo synagóg“ (Jn 16, 2), „všetci vás budú nenávidieť pre Moje meno“ (Mt 10, 22). Na tak zodpovednú službu ľudská sila nestačí. Apoštoli boli ľudia, ktorí prešli tvrdými skúškami od Jeruzalema až po Golgotu. Boli svedkami otrasných udalostí. Pohľad na Spasiteľa a Jeho utrpenie, ukrižovanie a smrť, to všetko zanechalo v ich srdciach nezmazateľnú stopu. Niečo pochopili, ale nie všetko. Preto bolo nevyhnutné, aby prišiel Tešiteľ, Svätý Duch, Ktorý by ich „naučil všetkému a pripomenul im“ (Jn 14, 26) to, čo ich naučil ich Učiteľ.

Apoštoli po Christovom Vozneséniji žili v modlitbe a čakali na splnenie Jeho prisľúbenia. V ich blízkosti žila a modlila sa Presvätá Bohorodička i ďalší ľudia, ktorí nasledovali Christa.

Na päťdesiaty deň po Christovom Zmŕtvychvstaní, keď boli všetci zhromaždení v jednom dome v Jeruzaleme, zrazu bolo počuť z neba zvuk, ako keď fúka silný vietor, ktorý naplnil celý dom. Nad hlavami apoštolov sa zjavili akoby plamienky ohňa. Bol to Svätý Duch, Ktorý ich naplnil Svojou blahodaťou. V ten deň boli v Jeruzaleme ľudia zo všetkých končín sveta. Zvuk, ktorý bolo počuť, ich prilákal k domu, kde boli zhromaždení Christovi učeníci. Všetci zostali prekvapení, keď každý z nich počul apoštolov rozprávať vo svojom rodnom jazyku. Čudovali sa a hovorili si: „Ako je možné, že každý z nás ich počuje hovoriť o obdivuhodných Božích skutkoch vo svojej rodnej reči?“ (Sk 2, 11). Prostredníctvom kázania Petra a ostatných apoštolov mnohí prítomní uverili v Christa a dali sa pokrstiť. Od tej chvíle začali žiť nový život.

Dňom zostúpenia Svätého Ducha sa začína písať nová história Cirkvi. Svätý Duch spôsobil v Cirkvi hlbokú revolúciu – kvalitatívnu zmenu. Cirkev, ktorú môžeme prirovnať k lodi, plávajúcej na rozbúrenom mori, dostáva akoby nový vietor do „plachiet“. Prítomnosť Svätého Ducha v Cirkvi je dôvodom, prečo sa Cirkev neocitla, ako predpokladali jej nepriatelia, na smetisku dejín. Nepremôžu ju ani pekelné mocnosti. Smelo sa môžeme opýtať: „Ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ (Rim 8, 31).

Zostúpenie Svätého Ducha je jedným z najväčších sviatkov Cirkvi. Položme si otázku: „Kto je Svätý Duch?“ Jednoznačne to nie je voľajaký pocit, alebo akýsi vánok, ale Tretia Božská Osoba. Prečo je potrebné pre nás tak zrejmú pravdu zdôrazňovať? Nuž preto, lebo medzi nami žijú aj iní „veriaci“, ktorých sv. apoštol Pavel nazýva „skazonosné pokolenie, ktoré nielen Christa, ale i Svätého Ducha popiera“. Pre nich Svätý Duch nie je Boh, nie je Osoba, ale len akási moc, sila, vietor. Sv. apoštol Pavel hovorí: „Nezarmucujte Svätého Ducha Božieho“ (Ef 4, 30). Vari možno zarmútiť vietor alebo akékoľvek iné prejavy? Vážnosť a rešpekt pred Svätým Duchom zdôrazňuje Sám Božský Spasiteľ Iisus Christos, Ktorý povedal: „Rúhanie sa proti Duchu ľuďom nebude odpustené“ (Mat. 12, 31).

Duch má nenahraditeľné poslanie nielen v živote Cirkvi, ale aj v živote človeka, lebo On je Ten, Ktorý oživuje. A my sme, ako hovorí sv. apoštol Pavel, „chrámom Svätého Ducha“ (1Kor 6, 19). Neprítomnosť Ducha znamená smrť. Nedokážeme odhaliť celú pravdu o Duchu Svätom. Duch Svätý je vždy väčší a presahuje akékoľvek prirovnania či obrazy.

Keď prorok Eliáš utekal pred po­­m­­­­stychtivou Jezabel na vrch Choreb, ukryl sa do jaskyne (1Kr 19, 1-9). Po tom, čo v nej prenocoval, zakusuje Božieho Ducha v tichom vánku: najskôr prešiel veľký a prudký vietor, po ňom zemetrasenie a oheň; ale Hospodin nebol vo vetre, nebol v zemetrasení a nebol ani v ohni, ale v tichom a lahodnom šume vánku (1Kr 19, 11-12). Naproti tomu sa v Skutkoch apoštolov spomína prudký vietor či víchor.

Tieto obrazy hovoria o tom, že Božieho Ducha možno zakúsiť niekedy silno a očividne, inokedy zas v tichosti a nená­padne. Aj my niekedy potrebujeme, podobne ako Eliáš, jaskyňu, kde v samote a tichu pôsobí Boží Duch; potrebujeme miesto alebo priestor, kde sa utiahneme, aby sme počúvali Boha a aby sme potom vedeli správne reagovať na nové výzvy či úlohy podobne odhodlane, ako prorok Eliáš.

Nijaká stvorená vec nemôže spôsobiť v duši takú radosť ako Duch Svätý. Ak príde Svätý Duch do nášho vnútra, spôsobí v nás veľkú revolúciu. Nebojme sa tejto revolúcie. Nebráňme Mu urobiť zmenu. Bude to zmena k lepšiemu. Revolúcia Svätého Ducha volá veriacich k pokániu a zmene života. Cez túto revolúciu nastane obnovenie vzťahu s Ním. Otvorme sa Jeho zmene. Nebojme sa tejto zmeny. Bude to zmena, ktorá nás obnoví.

Päťdesiatnica môže byť vnímaná aj ako protiklad Babylonskej veže, pretože Svätý Duch prináša jednotu a umožňuje nám hovoriť jedným hlasom. Dar Ducha je však zároveň i darom rôznorodosti – ohnivé jazyky zostúpili na každého z prítomných. Päťdesiatnica neruší rôznorodosť, ale umožňuje nám, aby sme boli sami sebou, aby sme prestali byť dôvodom rozdelenia.

Istý človek mal zvyk chodiť k rieke, aby na jej brehu meditoval. Tam sedel celé hodiny a pozoroval tečúcu vodu. Jedného dňa vylovil z vody kameň. Bol okrúhly a tvrdý. Zvedavo ho rozdrvil a s údivom zistil, že kameň je vnútri úplne suchý, hoci dlhý čas ležal vo vode. Voda doň neprenikla. Povedal si: „To nie je kvôli vode, že doň neprenikla. Je to kvôli tvrdosti tohto kameňa.“

Tak je to aj s nami ľuďmi. Duch je všade okolo nás, sme Ním obklopení, podobne ako kameň vodou. Čím to je, že nie vždy do nás dokáže preniknúť? Nuž, jedine tvrdosťou našich sŕdc.

Prot. Ján Sovič