13. februára 2018 v 104. roku svojho pozemského života odišiel k Hospodinovi bulharský podvižník Dobri Dobrev, ktorý bol žobrákom na uliciach bulharského hlavného mesta Sofia a zároveň najväčším sponzorom v celej histórii katedrálneho chrámu sv. Alexandra Nevského.
V dnešnej konzumnej dobe máme pocit, že dosiahnuť svätosť má problém človek žijúci v monastieri a už vôbec nie niekto, kto žije v bežnom živote. Bulharský starec „deda“ Dobri Dobrev však spôsobom svojho života všetkých presvedčil, že skrze skutočnú a nezištnú lásku k Bohu a blížnym človek môže dôjsť k spaseniu, ba dokonca aj iných k nemu môže privádzať.
Narodil sa 20. júla 1914 v dedinke Bajlovo asi 25 km hlavného mesta Bulharska Sofia, kde takmer každý deň najprv pešo a neskôr autobusom dochádzal žobrať. Pre seba si však nenechával vôbec nič a všetky milodary daroval na obnovu chrámov a monastierov. A neboli to malé sumy: na katedrálny chrámy sv. Alexandra Nevského v Sofii podaroval v prepočte 20 tis. eur a na chrámy a monastiere to boli ďalšie tisíce eur, o ktorých málo kto vedel. Celkovo sa hovorí, že Cirkvi podaroval vyše 40 tis. eur. Na otázku, prečo to robí, povedal skromne: „Milujte Boha a obracajte sa k Nemu. Len On nám dáva lásku. Mladosť a peniaze pominú, priateľstvom si nikdy nemôžete byť istí, krása je len na pár rokov, život je veľmi krátky. Buďte si istí len pravdou a láskou. A to je Boh.”
Dedo Dobri prežil ťažký život, stratil manželku, vo vojne prišiel o jedno ucho, mal štyri deti, z ktorých dve prežil. Jeho krajania z dediny hovoria, že desiatky rokov chodieval žobrať do Sofie, či je zima a práca alebo letná horúčava, nebál sa, že zostane hladný, že ho vysmejú alebo pourážajú. Nemal problém pobozkať ruku dieťaťu, ktoré do jeho kovovej šálky hádzalo mincu. Z jeho tváre žiarila dobrota a skromnosť. Bol pripravený diskutovať o Bohu s okoloidúcimi a takto šíriť vieru a lásku k Bohu. Na druhej strane nechcel, aby ho bohatí ľudia zachránili pred chudobou, naopak, on chcel zachrániť ich dušu. Nestaral sa o svoje blaho, ale vždy hľadel na blaho blížnych, aj preto mal veľmi rád siroty a často pomáhal sirotincom.
Svoj rodný dom dávno zanechal potomkom a sám žil v malej chudobnej komôrke na dvore dedinského chrámu sv. Cyrila a Metoda. Bol ako pravý askéta – aj keď mal posteľ, najradšej spal na zemi, nechcel využívať žiadne vymoženosti modernej civilizácie. Na jeho stole bol krajec chleba a kúsok paradajky, čo mu umožnilo prežiť daný deň. Vo svojom autentickom oblečení – starých topánkach a kabáte s dlhými bielymi vlasmi a šedou bradou starec na mnohých pôsobil akoby prišiel z minulosti. Pripomínal pre Bulharov najuctievanejšieho podvižníka prep. Jána Rýľskeho. Akoby tu tento svätec v podobe starca Dobriho preskočil z minulosti, kedy panovali dobré mravy, milosrdnosť a viera kresťanov mala zdravé základy.
Keď sa na jeho spôsob života pozeráme, zdá sa nám, že všetky Božie zákony premenil na realitu a prax. U nás na rozdiel od neho prevláda sebeckosť, peniaze, moc a prestíž; o duchovnosti iba hovoríme alebo píšeme a po ľudských dušiach šliapeme. On všetky nazbierané peniaze venoval Cirkvi a my ich míňame na luxus: kávu, cigarety, dovolenky a ďalšie zbytočnosti, bez ktorých sa dá prežiť.
Nech všemilostivý Boh odmení tohto svätého človeka Nebeským kráľovstvom a nám pomôže, aby sme si aspoň z jeho lásky k Bohu a ľuďom zobrali príklad. Pohrebné obrady Dobriho Dobreva sa konali 15. februára 2018 za účasti bulharského patriarchu Neofita.
Výroky starca Dobriho Dobreva: – Nech sa ľudia nenechajú oklamať pozemskými a dočasnými vecami, nech sa držia Boha a neodkláňajú sa od Neho k diablovi!
– Rodinu si treba vážiť, aj rodičov, lebo toto od nás chce náš Otec Boh. Buďte dobrými, modlite sa a verte. Boh vás prijme, vypočuje vaše modlitby a odpovie vám.
– Jestvujú ľudia, ktorí nepoznajú dobro, ani Boha a nepália sviečky. To diabol takto núti ľudí neveriť v Boha a neprichádzať do Jeho domu.
– Zlo, ktoré konáme, nás bude súdiť, keď odídeme hore, k Bohu. A On od nás chce, aby sme sa pokajali, lebo On je dobrý a milostivý. On nám odpustí a poteší sa nášmu pokániu.
