Sv. 40 mučeníkov sebastijských (9./22.3.)

Všetci títo boli vojaci v rímskej armáde, ale pevne verili v Hospodina Isusa. Keď nastalo prenasledovanie v časoch cisára Licinija, boli predvedení na súd pred vojvodcu, ktorý im pohrozil, že im odoberú vojenskú hodnosť. Nato jeden z nich, menom Kandid povedal: „Nielen vojenskú hodnosť, ale zober si aj naše telá, lebo nám nie je nič drahšie a vzácnejšie, ako náš Christos Boh.“ Potom vojvodca nariadil, aby svätých mučeníkov kameňovali. No keď sluhovia na kresťanov hádzali kamene, tie sa vracali a padali na nich samých, takže ich silno doudierali. Jeden kameň padol vojvodcovi do tváre a polámal mu zuby. Mučitelia, zlí ako zvery, zviazali svätých mučeníkov, hodili ich do jazera a navôkol postavili stráže, aby nikto neušiel. Bol silný mráz a na jazere sa vytváral ľad okolo tiel mučeníkov. Aby bolo utrpenie silnejšie, mučitelia nahriali a osvetlili na brehu jazera kúpeľ na dohľad zmrznutým trpiteľom, aby tak ľahšie oklamali niektorého z nich zriecť sa Christa a uznať rímske modly. A naozaj, jeden sa nechal oklamať a vyšiel z vody do nahriatej miestnosti. Ale hľa, v noci sa na nebi zjavila neobyčajná žiara, ktorá zohriala vodu v jazere aj telá mučeníkov a s ňou z neba zišlo 39 vencov nad hlavy mučeníkov. Uvidel to jeden strážca z brehu, vyzliekol sa, vyznal meno Hospodina Isusa a vošiel do jazera, aby bol aj on dôstojný toho štyridsiateho venca namiesto zradcu. A naozaj na neho zišiel ten posledný veniec. Na druhý deň bolo celé mesto udivené, keď uvidelo mučeníkov ešte živých. Vtedy zlí sudcovia nariadili, aby im dolámali hnáty a hodili ich telá do vody, aby ich kresťania nezobrali. Na tretí deň sa mučeníci zjavili miestnemu episkopovi Petrovi a vyzvali ho, aby pozbieral a vybral z vody ich ostatky. Episkop so svojim klérom prišiel počas temnej noci k jazeru a uvidel na vode svietiace ostatky mučeníkov. Každá kosť, ktorá bola oddelená od ich tiel, vyplávala na povrch a svietila ako svieca. Ostatky pozbierali a dôstojne pochovali. Ich duše odišli k Hospodinovi Isusovi, Ktorý za nás všetkých bol mučený a vstal z mŕtvych so slávou. Čestne trpeli a boli korunovaní nepominuteľnou slávou v roku 320.

Mučeníci na jazere, mrazom spútaní,
silno držiac svätú vieru, nádejou osvetlení.
Zvolali k milému Bohu: Ty, čo svet si ohromil,
strašnou obeťou i vzkriesením, ó, Ty nás oživ!
Teba slávi nebeská klenba aj každé stvorenie,
slávia ťa priepasti, ohne, krúpy, sneh, ľad aj plamene!
Ty si pomohol Tvojmu sluhovi, veľkému Mojsejovi,
aj Isusovi Navinovi, potom Jelisejovi.
Aby prirodzenosť vody pokorili, by sa ona rozostúpila,
aj teraz verným svojim pomôž, by sa sláva tvoja obnovila.
Nedovoľ mrazu, aby bol silnejší ako duša v človeku,
aby sme my štyridsiati, neboli predmetom smiechu.
Lebo Ty to môžeš, ak chceš, veď nad všetkým vládneš,
ľad na žiaru a žiaru na ľad, kedy chceš premeniť zvládneš.
Mráz nás žerie ako zlý zver pre kresťanskú vieru –
Ó, pomôž, nech slávime meno Tvoje od zeme až k nebu!

Mučeníci na jazere, spútaní sú mrazom,
Božím svetlom z nebies, zohratí boli razom, –
Slávne padlo a povstalo štyridsať mučeníkov,
na strach, úžas a hanbu zlých neverníkov.

Sv. Nikolaj Velimirovič, z knihy Ochridský prológ