Božie cesty sú nevyspytateľné a potvrdilo sa to aj pri vzniku pôvodného slovenského dokumentárneho filmu režiséra Erika Prausa z prostredia Počajevskej lavry.
Počajev je mesto na západnej Ukrajine, asi 400 km od hranice so Slovenskom, ktoré sa vytvorilo okolo veľkého pravoslávneho monastiera (lavry) s niekoľko stovkami mníchov. Je to pútnické miesto a nielen pravoslávni kresťania zo Slovenska ho veľmi dobré poznajú a navštevujú. V 14. stor. sa totiž na Počajevskej hore zjavila pustovníkovi sv. Jóvovi Presvätá Bohorodička a ako na jedinom mieste na svete tu v skale zanechala svoju stopu. Z nej dodnes vyteká liečivá voda. Prečistá Deva toto miesto viackrát v histórii zázračne ochránila pred nájazdmi nepriateľov. Spomína sa, ako ju mnísi videli nad chrámom počas útoku Tatárov a šípy, ktoré strieľali sa vracali naspäť. Nachádza sa tu aj divotvorná ikona Presvätej Bohorodičky, neporušené mošči (ostatky) sv. Jóva Počajevského a jaskyňa, v ktorej sa modlil. Od roku 2002 sú tu aj mošči prep. Amfilochija Počajevského, mnícha, ktorý tu žil v 20. stor. Denne monastier navštívia stovky veriacich z celého sveta, v nedele je ich v monastierskych chrámoch aj niekoľko tisíc a na najväčšie sviatky tu putujú pútnici aj peši a na nádvorí sa tlačí okolo 60 tis. ľudí. Nepreháňam, sám som to zažil a videl na vlastné oči.
Osobne Počajev navštevujem často od svojich 3 rokoch, ale aj tak ma prekvapilo, že sa táto svätyňa stala námetom dokumentárneho filmu slovenského režiséra z Banskej Bystrice, ktorý nie je ani pravoslávnej viery, ani o ňom predtým nikto nič nevedel. Moje prekvapenie rýchlo vystriedala radosť, že sa aj slovenská verejnosť dozvie o tomto veľkolepom mieste neďaleko našich hraníc a keď som na premiére tohto filmu v Košiciach videl takmer 300 divákov, ktorí boli fascinovaní našou svätyňou, ani sa mi tomu nechcelo veriť.
Film je spracovaný nádherne. Rozpráva príbehy troch tamojších mníchov, ktorí boli predtým úplne obyčajnými mladými ľuďmi, niektorí dokonca neveriacimi a ako ich Božie cesty priviedli k zasväteniu sa Bohu. Ich rozprávanie dopĺňajú krásne zábery monastiera v rôznych ročných obdobiach, bohoslužieb s masami národa a za ohromujúceho spevu Počajevského zboru, ale najlepšie na všetkom bolo to, že diváka privádza na miesta, kde sa bežný návštevník lavry nedostane. Sú tam snímky z kuchyne, z rybačky, zo stavby, z osobnej modlitby mníchov a ich rozhovorov a pod. Veľká vďaka Bohu, že našiel takéhoto režiséra ako nástroj vo svojich rukách a ten vyrobil toto prekrásne dielo.
Po premiére sa mi v košickom kine Úsmev podarilo pre Tlačový odbor Metropolitnej rady Pravoslávnej cikrvi na Slovensku urobiť krátky rozhovor s režisérom filmu Erikom Prausom.
My pravoslávni veriaci zo Slovenska často chodíme do Počajeva a lavra je pre nás obrovskou svätyňou. Pre mňa osobne bolo veľkým prekvapením, keď som sa dozvedel, že nepravoslávny slovenský režisér natočil film o Počajevskej lavre. Chcem sa preto opýtať, ako ste sa k tomu dostali?
My pravoslávni veriaci zo Slovenska často chodíme do Počajeva a lavra je pre nás obrovskou svätyňou. Pre mňa osobne bolo veľkým prekvapením, keď som sa dozvedel, že nepravoslávny slovenský režisér natočil film o mníchoch z Počajevskej lavry. Chcem sa preto opýtať, ako ste sa k tomu dostali?
Nikdy by ma nenapadlo nakrúcať v Počajevskej lávre, lebo som to miesto ani nepoznal. Povedal mi o ňom kolega Milan Dančo z TV. Našim prvotným zámerom bolo nakrútiť 20 minútový film o pútnickom mieste, o ľuďoch, ktorí tam chodia, o tom čo všetko v sebe skrýva toto zaujímavé a mystické miesto. Keď sme tam prišli, veľmi ma Počajevska lávra oslovila svojou spiritualitou. Zaujal ma hlavne východný obrad a kolorit Pravoslávia, s ktorým som dovtedy nemal skúsenosti. Po návrate domov sme uvažovali, čo budeme nakrúcať a rozhodli sme sa nájsť ľudí z kláštora, ktorí zasvätili svoj život Bohu. Prišla nám veľmi zaujímavá obeta svetského života pre život pre Boha. Pre nás to je nemysliteľné a nepochopiteľné, čo môže zaujať mnohých divákov. Z filmu môžu čerpať veriaci aj neveriaci. Niektorí môžu dôjsť k vnútornému poznaniu, iného zaujme východný kolorit náboženstva, alebo asketický život mníchov v kláštore. Ja sám som sa musel na túto prácu dosť pripravovať, aby som lepšie pochopil tému a hlavné postavy. Zahĺbil som sa do kresťanstva, ktoré ma obohatilo na duchovnej úrovni a otvorilo mi rôzne pohľady na život a našu kultúru.
Prečo práve Počajevská lávra, veď v okolí sa nachádza množstvo iných pútnických miest?
Neviem si to dodnes vysvetliť. Je neuveriteľné, že naši protagonisti na nakrúcanie pristúpili. Že som ich na nakrúcanie nahovoril a presvedčil, keďže vieme ako ťažko prístupná je mníšska komunita a ich prostredie, v ktorom sme boli cudzinci. Pomohli nám k tomu aj dobrý ľudia z východného Slovenska. Týmto by som sa rád poďakoval ako aj celému realizačnému tímu a aj našim sponzorom AVF a RTVS, bez ktorých by film nevznikol.
Scény, ktoré sa vám v Počajevskej lavre podarilo natočiť sú pre bežných ľudí nedostupné, išlo o veľmi intímne zábery života monastiera aj mníchov. Vieme, že počas bohoslužieb v chráme bežný človek nemôže urobiť ani fotografiu a vy tam máte prekrásne obrázky slávnostných bohoslužieb, ako sa vám to podarilo vybaviť?
Na začiatku to nebolo ľahké, na nakrúcanie musel pristúpiť hlavne vladyka, ktorému, keď som vysvetlil náš zámer, nakoniec s nakrúcaním súhlasil. Pomohla k tomu aj dôvera medzi mnou a otcom Gabrielom. Nechcel som len pohľad na mníchov v čiernych habitoch na bohoslužbách, ale pohľad na mnícha ako človeka. Človeka, ktorý zavolá svojej rodine, ktorý má svoje poslušanie, svoju vlastnú izbu, kde na troch štvorcových metroch žije. Chcel som ukázať ako prebieha jeho každodenný život, jeho myšlienky a jeho viera v Boha. Mnísi, keď videli, že chceme film nakrútiť s úctou a povedať ním niečo divákovi, tak súhlasili.
Konkrétnych mníchov ste si do filmu vybrali sami, alebo ich určil vladyka?
Pôvodne som chcel do filmu zapojiť aj vladyku, pretože bol kedysi dirigent chóru a mal k umeniu dosť blízko. On mi hneď na začiatku vysvetlil, že nato nemá čas, keďže ako predstavený je aj hlavný manažér celého komplexu a musí na všetko dohliadať. Film nechal na otca Gabriela, ktorý bol našim prvým protagonistom. Ďalším bol Nazarij, ktorý bol trochu iný ako otec Gabriel. Jednak tým, že nie je jeromonach, ale obyčajný mních so zaradením staviteľ. Zároveň má za sebou silný príbeh: človek, bývalý podnikateľ, odchádza z veľkého bohatstva do monastiera slúžiť Bohu v chudobe. Okrem nich som mal niekoľko ďalších kandidátov, až mi Nazarij hovorí: „Počúvaj, prečo chceš len starcov, veď zober niekoho mladého?“ Bol to dobrý nápad. Mladý otec Vicilentius bol pomocníkom otca Nazarija. Ten nám padol vhod.
Koľkokrát ste počas natáčania filmu navštívili Počajev?
Ja som tam bol desaťkrát, ale trikrát sa nenakrúcalo, boli to len obhliadky a vybavovanie. Nakrúcacích turnusov bolo päť. Časovo sme sa zameriavali hlavne na obdobia sviatkov, ktorými sme nakoniec aj lemovali film. Samotná práca v Počajeve bola fajn, ale doprava tam a späť to bol vždycky problém. Niekoľkokrát sme sa museli vracať z hraníc, pretože sa tam štrajkovalo, alebo boli hranice zatvorené.
Páčilo sa mi, že sa vo filme nedotýkate problémov (cirkevných a geopolitických), ktoré dnes na Ukrajine sú.
Boli určité pnutia, či tam súčasnú situáciu nedostaneme, ale povedali sme si, že duchovnom nepokazíme nič a geopolitika by mohla byť tendenčná a škodlivá pre tento film.
Nádherné scény, prekrásna príroda, senzačné letecké zábery, vetrom ovievaná pšenica, radosť pozerať…
To všetko má biblický rozmer, pšenica, symbol každodenného chleba, ktorá s kresťanstvom súvisí. Pohľad zhora je netradičný pre človeka a z neho je vidieť skutočnú rozsiahlosť komplexu. Nechcel som zobrazovať len interiéry s kresťanskými symbolmi a ikonografiou, ktorá je Pravosláviu daná, ale chcel som rozšíriť film o život vonku, kde je rajská záhrada so zvieratami, les, voda. Búrka vo filme spája podvedome diváka s hriechom a následnou spoveďou. Film sme chceli nakrútiť pre širšie spektrum diváka, aj nepravoslávneho.
Kde a kedy ešte budú môcť ľudia váš film vidieť?
Na jeseň v októbri chystáme premiéry vo viacerých mestách, kde žije väčšina pravoslávnych veriacich, lebo vy ste naša hlavná cieľová skupina. Jednotlivé premietania budú spojené s diskusiou s tvorcami filmu a ak sa podarí pozveme aj niekoho z protagonistov z Počajevskej lavry. Už teraz sa nato teším a všetkých pozývam do kina.
Za rozhovor ďakuje
prot. Peter Soroka
Fotografie z premiéry filmu v kine Úsmev v Košiciach,
15.6.2019:
Fotografie z natáčania filmu:
