Odišiel do večnosti archimandrita Gabriel (Giba)
(24.07.1962 – 22.11.2018)
22.11.2018, vo večerných hodinách, na sviatok ikony Presvätej Bohorodičky „Skoroposlušnicy“ a svätiteľa Nektarija Eginského, odišiel do večnosti archimandrita Gabriel (Giba), zakladateľ Skita prepodobných Antonija a Feodosija Kyjevo-Pečerských v Odrynkách, bývalý predstavený monastiera Blahoveščenija Presvätej Bohorodičky v Suprasli. Otec Gabriel bol dlhšiu dobu chorý, napriek tomu až do posledného dňa svojho pozemského života prijímal ľudí, radil im, usmerňoval ich na ceste k spáse, k Christovi.
Narodil sa 24. júla 1962 v Sokolke. Ukončil pravoslávny seminár a Kresťanskú teologickú akadémiu vo Varšave s titulom magister teológie. Od začiatku svojho mníšskeho života bol spojený s monastierom Blahoveščenija Presvätej Bohorodičky v Suprasle, kde bol 6.4.1986 podstrihnutý za mnícha s menom Gabriel. 7.4.1986 bol podstrihnutý za diakona a 30.11.1986 za jeromonacha. 21.5.1998 bol vysvätený za archimandritu. V roku 2007 obhájil doktorskú prácu na tému: „Zabludow ako nábožensko-kultúrne stredisko Pravoslávnej cirkvi“. Od 1.5.2000 do 1.4.2008 bol menovaný za archimandritu monastieru v Suprasli a správcom cirkevnej obce sv. Jána Teológa, ktorá bola pri monastieri. Po odmietnutí biskupskej hodnosti pôsobil od apríla 2008 doteraz v Odrynkach, kde za 10 rokov vytvoril Skýt prepodobných Antonija a Feodosija Kyjevo-Pečerských. Dlhé roky bol spovedníkom sestier v ženskom monastieri v Zvierkach.
S o. Gabrielom sa prišli rozlúčiť tisíce veriacich. Začali prichádzať do Skýtu už 23.11. podvečer, išli počas celej soboty až do neskorých večerných hodín a niekoľko stovák sa zúčastnilo na samotnom otpevaniji. Nad hrobom zosnulého sa neustále čítala Psaltyr a sv. Evanjelium. Otca Gabriela vyprevádzali na jeho poslednú cestu 4 biskupi Poľskej pravoslávnej cirkvi: arcibiskup Gregor z Bielska Podlaskeho, arcibiskup Jakub z Bialystoku a Gdanska (24.11.2018), biskup Varsonofij zo Siemiatycz a biskup Andrej zo Suprasľa. Vladyka Varsonofij v svojej krásnej kázni prirovnal o. Gabriela k milosrdnému Samaritánovi, o ktorom sa čítalo v sv. Evanjeliu. O. Gabriel zostane v pamäti všetkých ako ten, kto vždy dokázal človeka vypočuť, poradiť a podporiť modlitbou. Arcibiskup Gregor spomínal na archimandritu ako na mnícha, ktorý ho usmerňoval v začiatkoch jeho mníšskeho života. Hovoril o tom, ako o. Gabriel rád chodil na púte, venoval sa mládeži (niektorí veriaci zo Slovenska si ho pamätajú práve z pútí ako „neúnavného“ baťušku Gavriila, ktorý sa aj po prejdení veľkého úseku cesty venoval pútnikom a rozprával sa s nimi). Spomínal, že vďaka jeho činnosti a katechizácii sa veľa mladých ľudí rozhodlo pre službu Cirkvi, zvolilo si mníšsku cestu alebo založilo hlboko veriace rodiny. Vladyka Gregor hovoril, že sa raz pýtal o. Gabriela, ako je to možné, že počas jeho prednášok sa v posluchárni zhromažďujú stovky ľudí a keď prednáša niekto iný, prídu desiatky. Pýtal sa, v čom spočíva jeho tajomstvo. Otec Gabriel mu odpovedal, že „vie poslúchať ľudí“. Vladyka Andrej zo Supraslu spomínal na svoju mladosť v monastieri, kde videl, že o. Gabriel len veľmi málo spal, lebo v hociktorú nočnú hodinu (keď sa budúci vladyka zobudil), sa v keliji o. Gabriela vždy svietilo. Otec Gabriel si prial byť pochovaný ako obyčajný mních, hoci mal hodnosť archimandritu.
Počas spevu irmosov Veľkého kánona sv. Andreja Krétskeho „Pomoščnik i pokroviteľ“ sa hrob s telom o. Gabriela pohol na svoju poslednú cestu po Skýte. Skýt vyprevádzal svojho archimandritu zvonením nového zvonu, ktorý bol odliaty na počesť 500. výročia založenia Skýtu. Nad hrobom o. Gabriela zazneli aj paschálne spevy: „Christos Voskrese“ a „Da voskresnet Boh !“
Na pohrebe sa zúčastnili desiatky kňazov, nádherne spieval zbor. Zboristi prichádzali každý týždeň v sobotu a nedeľu a na sviatky do Skýtu na bohoslužby a rozlúčka s o. Gabrielom bola pre nich veľmi bolestivá – nemohli udržať slzy. Samozrejme, najväčší žiaľ prežívala staručká mamka o. Gabriela, ktorá dlho stála pri hrobe svojho najmladšieho syna.
Otec Gabriel je pochovaný na mieste, na ktoré opakovane poukazoval počas svojho života – za kaplnkou prepodobného Antonija. Kaplnka sa nachádza neďaleko od kríža, od ktorého sa začali najnovšie dejiny Skýta. Táto kaplnka bola prvým miestom modlitby v Skýte – podobne ako v minulosti -keď sa tu pred 5. storočiami zjavila ikona prepodobného Antonija a bola vybudovaná kaplnka. Na východnej strane kaplnky je ikona Presvätej Bohorodičky – igumene Svätej Hory Atos. Táto ikona visela u o. Gabriela v jeho keliji v Suprasli. Upevňovala ho počas prvých rokov mníšskeho života a zostane s ním navždy.
Otec Gabriel miloval národ, ktorý k nemu prichádzal. A národ mu lásku opätoval. Celý Skýt bol „posiaty ľuďmi“ a bielymi kvetmi, ktoré veriaci prinášali ako znak lásky k o. Gabrielovi. Bol to skutočne „ľudový dušpastier“. Ľudí nemožno oklamať, osobitým citom vnímajú skutočných duchovných pastierov a srdcom smerujú k tým, ktorí sami z celého srdca smerujú k Bohu. Otca archimandritu Gabriela si ľudia vážili a mali ho radi za jeho Christovu lásku k ľuďom, za úprimnú službu blížnym. Otec Gabriel svojím príkladom zapaľoval srdcia veriacich, upevňoval duch tých, ktorí si zúfali, „zdvíhal“ tých, ktorí padali. Z čistého prameňa jeho úprimného, Bohu oddaného srdca, sa ľudia posilňovali vo viere, dostávali rady do ďalšieho života a odnášali si so sebou do svojich príbytkov pokoj a uzdravenie.
V roku 2012 vznikol film „Archimandryta“ režiséra J. Kalinu. Sú v ňom zobrazené začiatky života Skýtu. Film vznikal 3 roky. Režisér spomína na stretnutia s o. Gabrielom takto: „Otec Gabriel sa brodil po kolená vo vode a pritom mi hovoril, čo tu chce postaviť: „Tu – Georgij – bude stáť chrám, vedľa budú odvodňovacie kanály, v Odrynkach bude parkovisko“. Počúval som ho s nedôverou, myslel som si, že otec Gabriel má príliš veľkú fantáziu. Vtedy som videl okolo seba len močarisko. Po rokoch sme všetci zistili, že o. Gabriel postavil oveľa viac ako spočiatku hovoril. Mal veľký dar od Boha – zjednocovať ľudí vôkol šľachetného cieľa. A tento dar nepremárnil“.
Otec Gabriel bol vychýrený fytoterapeut – jeho pomoc vyhľadávali ľudia nielen z celého Poľska, ale aj zo zahraničia. Prichádzali za ním nielen pravoslávni, ale aj inoslávni. K o. Gabrielovi prichádzali na konzultácie profesori – lekári a boli vždy prekvapení jeho dokonalými znalosťami zdravotného stavu chorých. Každého o. Gabriel prijímal s radosťou, pohostinnosťou.
Sama môžem dosvedčiť vyše 20 prípadov výrazného zlepšenia a uzdravenia svojich pacientov, ktorých som s ich súhlasom konzultovala u o. Gabriela. Medicína nie je všemocná a niekedy lieky nedokážu človeku pomôcť tak ako by sme to očakávali. Čaje od o. Gabriela však zvyšovali v pozitívnom zmysle slova účinok liekov alebo prinášali úplné uzdravenie tým, ktorí to potrebovali. Keď som s o. archimandritom konzultovala svojich pacientov, vždy som ho musela poinformovať o výsledkoch ich laboratórnych vyšetrení, aké lieky užívajú, na aké ochorenia sa liečia. Vedel človeku pripraviť „čaj na mieru“, t.j. aby predpísané bylinky „neprotirečili“ chemickému zloženiu liekov, ktoré pacient užíval.
Žiaľ, často sa stáva, že samotného človeka lepšie ohodnotíme až vtedy, keď oňho prídeme. Verím, že tí, ktorí o. Gabrielovi ubližovali počas života, raz prídu na jeho hrob prosiť o odpustenie. Otec Gabriel odpúšťal všetkým svojim neprajníkom. Nikdy som od neho nepočula príkre slovo alebo slovko odsúdenia. Bol človekom nesmierne vďačným a vždy všetkým ďakoval. Je to tiež znak pokory – vedieť prijať dar a zo srdca sa darujúcemu nielen poďakovať, ale sa zaňho aj neustále modliť.
Nedá mi, aby som pri tejto smutnej príležitosti nezaspomínala na drahého o. Gabriela aspoň niekoľkými vetami. Som nesmierne povďačná Bohu, že nám daroval možnosť osobne sa poznať s o. archimandritom Gabrielom. S veľkou radosťou sme vždy prichádzali na Skýt pomodliť sa za zdravie našich priateľov, za zosnulých, poradiť sa s ním. Každé stretnutie s ním prinášalo veľa útechy, povzbudenia do ďalšieho života. Jediné, na čo som si nedokázala úplne zvyknúť, bol dar o. archimandritu od Hospoda Boha čítať moje myšlienky a buď odpovedať na nezadané otázky, alebo pokračovať nahlas v mojich úvahách. Možno prečítať viacero kníh o svätých, ale na stretnutie s človekom Božím asi nie sme napriek tomu kvôli svojej hriešnosti pripravení.
S Božou pomocou sme sa tento rok zúčastnili na sviatku 500. výročia založenia Skýtu prepodobných Antonija a Feodosija Kyjevo-Pečerských. Oslavy prebiehali v prekrásnej duchovnej atmosfére. Zo Slovenska sme pricestovali veľkým autobusom – na púti sa zúčastnilo celkovo 45 ľudí. Niektorí sa mu prišli osobne poďakovať za modlitby, uzdravenie, ďalší prišli so svojimi otázkami, s prosbou o pomoc. Otec Gabriel nás všetkých napriek veľkému množstvu pútnikov srdečne prijal, poblahoslovil každého z nás a pohostil. Osobne nás aj odprevadil zo Skýtu a nízko sa nám poklonil. Jeho pohostinnosť bola mimoriadna. Opakoval: „Nech nikto neodíde z tohto miesta bez pohostenia“.
Aj v deň pohrebu o. Gabriela boli všetci ľudia, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť, pohostení polievkou, čajom a koláčom.
Na o. Gabriela budeme s pomocou Božou vždy spomínať v modlitbe. Verím, že sa bude v Kráľovstve Nebesnom modliť za nás všetkých a že k jeho hrobu v Odrynkach budeme prichádzať s prosbou o modlitby a nádejou na pomoc (tak ako sme to robili počas jeho života).
Chcela by som sa pekne poďakovať všetkým o. duchovným , ktorí si 25.11. o 12.00 hod. pripomenuli zvonením v svojich cirkevných obciach pamiatku o. Gabriela! Zároveň zo srdca ďakujem všetkým veriacim zo Slovenska, ktorí sa opakovane pripojili k výzve pomôcť Skýtu v Odrynkách. Spasi Vas Hospodi!
Otec Gabriel sa rád lúčil slovami, ktoré sa, dúfam, niekedy naplnia: „Do vstreči v Carstviji Nebesnom!“
Večnaja pamjať Vam, dobryj pastyrju, molitvenniče i stradaľče, o. archimandrite Gavriile!
Doc. MUDr. M. Belovičová, PhD. mim. prof.,
doc. PhDr. Liliana Belovičová, CSc. mim. prof.
