Prednáška pakračsko-slavonského episkopa Jovana (Čulibrka), Košice 8.12.2019
Na chrámových freskách máme možnosť vidieť a v knihách čítať o neuveriteľných mučeniach kresťanov v prvých storočiach histórie kresťanskej viery. Včera bola pamiatka veľkomučenice Kataríny, ktorá bola mučená na kolese. Hrôzostrašné boli aj mučenia sv. Georgija (Juraja), Dimitrija a ďalších mučeníkov, čo trpeli prevažne v čase cisára Diokleciána. Spomeňme si aj na Christovho súčasníka sv. Ignatija Bohonosca, ktorého zaživa roztrhali levy a zožrali ho. On povedal, že my kresťania sme iba pšenica, ktorá sa melie zubami levov, aby sa premenila na chlieb, ktorý prinášame Christovi. Akokoľvek by nám títo svätci boli blízki, zdá sa nám, že sa to stalo kedysi dávno. V kalendári máme tesne po Narodení Christa zapísaných aj 14 tisíc mučeníkov – betlehemských detí. Keď sa Herodes dozvedel, že sa v Betleheme (Dome chleba) má narodiť Mesiáš a bojac sa, že mu zoberie jeho kráľovský trón, nariadil, aby sa v Betleheme a jeho okolí pozabíjali všetky deti mužského pohlavia do dvoch rokov. Nám sa zdá tento počet 14 tisíc zabitých detí nepochopiteľný a myslíme si, že sú to neuveriteľné časy, ktoré sa dávno pominuli. Ale v podstate časy, v ktorých my žijeme a žili naši rodičia a prarodičia boli strašnejšie a nepochopiteľnejšie ako tie, o ktorých čítame.
Ja som tu prišiel porozprávať o srbských mučeníkoch z Druhej svetovej vojny v Jasenovci. V tomto koncentračnom tábore bolo v rokoch 1941 až 1945 zavraždených iba podľa menného zoznamu, ktorý máme k dispozícii, minimálne 24 tisíc detí. Keď v roku 1941 nacistické Nemecko napadlo Juhosláviu, vytvorilo svoj satelitný štát, ktorý sa volal Nezávislý štát Chorvátsko (NDH). Tento Nemeckom skorumpovaný štát nezahŕňal iba Chorvátsko, ale aj dnešnú Bosnu a Hercegovinu a časti Srbska a Čiernej Hory. Vedenie tohto štátu Hitler zveril hnutiu, ktoré sa nazývalo ustašovci. Bolo to fašistické a nacistické hnutie, ale aj medzi nimi boli obrovské rozdiely, ktoré vy tu na Slovensku budete dobre poznať. Nacisti boli pohania, nenávideli Christa. A keď Hitler vysvetľoval, prečo nenávidí Židov, povedal: „Ja ich nenávidím, lebo vymysleli Boha!“ Veľký francúzsky filozof Jacques Maritain, kresťan hlbokej viery, povedal, že snaha vyhubiť hebrejský národ bola snahou o opätovné zahubenie Christa. On vyšiel z tohto národa, tento národ bol nositeľom zasľúbenia Christa. Pokus o vyhubenie hebrejského národa je pokusom o zabránenie samotnej možnosti, že sa Christos narodí. Hitler nenávidel Christa aj ako Mesiáša, aj ako Žida. Všetky starodávne herézy pochádzali zo spoločného základu a to, že sa Boh stal skutočným človekom. Preto Hitler nenávidel Židov, lebo oni boli svedectvom toho, že Boh prijal ľudské telo skrze hebrejský národ.
Nemci boli teda vo svojej nacistickej ideológii pohania. Taliani ako fašisti verili v taliansky národ, ale nebojovali proti Cirkvi. Katolicizmus považovali za súčasť talianskych národných symbolov. Bolo pre nich dôležitejšie držať sa starých rímskych tradícií podľa tela. Na rozdiel od Nemcov aj Talianov bolo osobitosťou ustašovskej ideológie to, že boli ultra katolíci. Mysleli si, že sú katolícki nacisti. Všetci tí, čo nie sú extrémni katolíci nemajú právo na existenciu a musia byť zabití. Takže sa ich obeťami stali všetci tí, ktorých považovali za svojich nepriateľov, predovšetkým pravoslávni Srbi, potom aj Židia, Cigáni, ale aj Chorváti, ktorí sa nepovažovali za ultra katolíkov, rovnako aj katolíci, ktorí boli priatelia spojencov, slobodomurári aj každý iný kto patril k výlučne takým, akých oni považovali za správnych.
Preto bol 10. apríla 1941 založený spomínaný Nezávislý chorvátsky štát a už v máji bol otvorený prvý vyhladzovací tábor. Volal sa Jadovno a nachádzal sa na brehu Jadranského mora. Keď sv. vladyka Nikolaj Velimirovič po skončení Druhej svetovej vojny písal o ustašovských zločinoch, nazval ich inkvizíciou. Jadovno bolo táborom smrti ešte rok predtým ako nacistickí Nemci otvorili svoje vyhladzovacie tábory (oni tak urobili až v máji 1942 a Jadovno otvorili v máji 1941). Boli tam zavraždení aj dvaja pravoslávni episkopi: Sáva karlovský a metropolita Peter Dobrobosnický, okolo 70 kňazov (medzi nimi aj sv. Stanislav Nasadil) a poznáme aj mená asi 12 tisíc ľudí, ale predpokladáme, že ich nie je menej ako 20 tisíc. Bolo tam pravdepodobne 2 až 3 tisíc Židov a ostatní boli Srbi. Už tu sa tiež ukázalo, čím sa ustašovci budú líšiť od nacistov a fašistov. Je to neuveriteľná surovosť. Z 20 tisícov obetí Jadovna nebol ani na jednu minutý žiaden náboj, neboli zastrelení, ale zabitý kladivom či sekerou. Pripomína nám to prvých kresťanských mučeníkov, o ktorých sme hovorili.
Dokonca ani Taliani sa nemohli dívať na toľkú hrôzu v Jadovne a keď okupovali región, v ktorom sa tábor nachádzal, tak okamžite prerušili existenciu tohto vyhladzovacieho tábora. Vtedy pochopiteľne začalo aj povstanie Srbov a Taliani si mysleli, že ho zatvorením Jadovna zastavia.
Zatvorenie Jadovna však viedlo ustašovcov k otvoreniu nového vyhladzovacieho tábora v Jasenovci, malom mestečku neďaleko Záhrebu. Od augusta 1941 do apríla 1945 tento tábor pohltil stovky tisíc ľudí. Doposiaľ máme 90 tisíc mien, ale ich počet je oveľa väčší. Jedna z posledných kníh o tejto téme hovorí o vyše 200 tisícoch obetiach, ale nie sme si istí, lebo komunistická Juhoslávia nedovolila výskum v tejto otázke.
A ako vyzeral Jasenovac, pochopíte z jedného príbehu. (Vladyka Jovan následne porozprával príbeh o mučení sv. Vukašina, ktorý si môžete prečítať nižšie). Tento mučeník sa volal Vukašin Mandrapa a dnes je jeden z najuctievanejších svätcov v Srbskej pravoslávnej cirkvi. Bol jeden z mála umučených, ktorého meno aj presný osud je známy. Zároveň je aj ikonickým znázornením všetkých umučených v Jasenovci.
Rovnako ako Slovensko, aj Juhoslávia bola komunistická krajina. Bol tam trochu slabší komunizmus ako v krajinách Varšavskej zmluvy, ale aj tak sa z nej snažili vyhnať Christa. Ja som vyrastal v Juhoslávii a vyrastal som bez Christa. Práve v regióne okolo Jasenovca boli ľudia veľmi zideologizovaní. Vôbec nechodili do chrámu, nekrstili sa, ani sa nesobášili. Do Jasenovca sa chodilo raz v roku a počúvali sa tam príhovory, ťažké a temné, človek mal pocit, akoby zišiel do pekla. 3. septembra 1984 bol v Jasenovci postavený chrám. Musel byť postavený, lebo väzni v tábore boli nútení ten pôvodný na začiatku vojny zbúrať. V deň posvätenia chrámu sa doňho zišli desaťtisíce ľudí, jeden deň znamenal duchovné obrodenie. Ľudia, ktorí boli vychovávaní v komunizme, sa cez noc stali kresťanmi. Vtedy boli položené aj základy duchovného znovuzrodenia srbského národa. Keď dnes prídete do Jasenovca, do nášho monastiera a zvlášť keď prídete na miesta, kde sú masové hroby mučeníkov, máte pocit, ktorý môžete mať iba v Jeruzaleme na Veľkú sobotu. Keď Christos počas prebývania v hrobe schádza do pekla, my cítime, že celá príroda dýcha očakávaním zmŕtvychvstania Christa. A takto je Jasenovac najväčším svedkom našej Veľkej soboty na svete, teda svedkom zmŕtvychvstania a nie smrti, ako si to želali jasenovskí vrahovia.
Obrázky mníšky Márie, ktoré si máte možnosť pozrieť, sú najlepším svedkom toho zmŕtvychvstania, ktoré žije v Jasenovci.
Simultánny preklad: michalovsko-košický arcibiskup Juraj
Prepis zvukovej nahrávky: prot. Peter Soroka
Zvukový záznam prednášky si môžete vypočuť tu:
Utrpenie sv. novomučeníka Vukašina z Jasenovca
Tento pravoslávny Srb, novomučneík z Jasenovca, bol rodom z hercegovinskej dediny Klepci. Celým menom sa volal Vuksan-Vukan-Vuk VUKAŠIN. Narodil sa niekedy koncom 19. stor., pravdepodobne vo svojej dedine, ale skoro odtiaľ odišiel za prácou do Sarajeva, takže preto sa na neho dobre pamätajú Sarajevčania preživší ustašovskú genocídu nad Srbmi v rokoch 1941-45. Keď sa v roku 1941 začalo zločinecké vyčíňanie zo strany NDH (Nezavisna država Hrvatskа – Nezávislý štát Chorvátsko), teda chorvátskych rímskokatolíkov v spolupráci s moslimami, ktorí prenasledovali, väznili, deportovali do táborov, hádzali do jám a zabíjali pravoslávnych Srbov, Židov a Cigánov, Vukašin ušiel zo Sarajeva do rodnej dediny. Ustašovci však prišli aj tu, pozabíjali mnohých z jeho rodiny, dediny aj celej Hercegoviny a počas toho bol zajatý aj sv. Vukašin. Z rodnej Hercegoviny bol odvedený v roku 1942 a deportovaný do vyhladzovacieho tábora v Jasenovci spolu s mnohými ďalšími pravoslávnymi Srbmi.
V Jasenovci bol starec Vukašin (aj keď nebol až taký starý, ale schovávajúc sa pred Ustašovcami v lese celý zarástol a mal šedivú bradu), v januári 1943 zamordovaný ustašovským zabijakom Žilom Friganovičom a toto jeho utrpenie opísal doktor Nedžo Zec, rovnako jeden z preživších Jasenovský tábor.
Ustašovský zločinec Friganovič, vidiac Vukašina, staršieho sedliaka, ako s pokojnou tvárou a nejakým nepochopiteľným pokojom hľadí na strašné zabíjanie svojich pravoslávnych bratov, vzal ho mimo radu nad vykopanú jamu, kde od skorého rána zabíjali a hádzali nevinné obete. Rozhodnutý prekaziť mu ten pokoj a spokojnosť, vyzval ho, aby zvolal: „Nech žije Pavelič (ustašovský vodca)“. Keďže sv. Vukašin nič neodpovedal, ale iba pokojne a mlčanlivo hľadel, vrah mu nožom odrezával jedno po druhom ucho a nos.
Svedectvo zločinca
Ustašovec, ktorý mi to rozprával, znova zastal, vypil pohárik pálenky a pokračoval:
— Pamätáš sa ako v auguste došlo v tábore k veľkým jatkám a keď Jere Maričič poslal do Gradiny okolo 3000 ľudí na zabitie. Vtedy sme sa Pero Brica, Zrinušič, Šipka a ja, stavili, kto z nás za noc zavraždí najviac väzňov. Začalo zabíjanie, a ja som už po jednej hodine počtom zavraždených ďaleko predstihol ostatných. Ten večer ma uchvátil akýsi neobyčajný zápal, zdalo sa mi, že som akoby v deviatom nebi, nikdy v živote som necítil taký blažený pocit. Už po niekoľkých hodinách som zabil 1 100 ľudí, pokiaľ ostatní stihli zabiť len okolo 300 až 400 ľudí.
— A vtom, ako som bol v najväčšom zápale, som hodil pohľad do boku, a tu som uzrel jedného staršieho sedliaka, ktorý s nejakým nepochopiteľným pokojom stojí a pokojne hľadí ako ja vraždím a ako oni v najväčších mukách padajú. Ten jeho pohľad ma nejako preťal, zdalo sa mi, že som v tom najväčšom zápale odrazu skamenel a nejaký čas som sa ani nemohol pohnúť.
Potom som podišiel k tomu sedliakovi a dozvedel som sa od neho, že je to nejaký Vukašin z dediny Klepci pri Čailine, ktorému v rodine všetkých pozabíjali a jeho z nejakých lesných prác odviezli do Jasenovca. Hovoril to s nejakým nepochopiteľným pokojom, ktorý ma zasiahol ťažšie ako všetky strašlivé výkriky okolo. Hľadiac a počúvajúc toho starca sa vo mne vyburcovalo želanie narušiť jeho spokojnosť najukrutnejším mučením, aby som si v jeho utrpení a bolestivom zvíjaní navrátil svoj zápal a blaženosť v užívaní si cudzej bolesti. Vybral som ho z radu a posadil na jeden peň. Nariadil som mu, aby zvolal: „Nech žije veliteľ Pavelič!“ a keď to nepovie, odseknem mu ucho.
Vukašin mlčal. Odsekol som mu ucho. Nepovedal ani slovo. Opäť som mu povedal, nech zvolá: „Nech žije Pavelič“, lebo mu odrežem aj druhé ucho. On aj naďalej mlčal. Odrezal som mu aj druhé ucho. Zvolaj: „Nech žije Pavelič!“, lebo ti odrežem nos! Mlčal, akoby sa zosypal. Tak som mu odrezal nos. А keď som mu po štvrtýkrát prikázal, aby zvolal: „Nech žije Pavelič“ a vyhrážal som sa mu, že mu nožom vyrežem srdce z hrude, pozrel sa na mňa a cezo mňa do neznáma upreným pohľadom a pomaly, ale jasne mi riekol:
— Rob si, dieťa, svoju prácu!…
Po tom všetkom ma tieto jeho slová priviedli do nepríčetnosti, skočil som na neho, vypichol som mu oči, vyrezal srdce, prepichol hrdlo od ucha k uchu a nohami som ho zhodil do jamy. Ale vtedy sa vo mne niečo zlomilo a tej noci som viac nemohol zabíjať. Pero Brzica zvíťazil, lebo zabil 1350 väzňov a ja som mu bez slov vyplatil peniaze za stávku.
Od tej noci viac nemám pokoja. Kedykoľvek sa v mučení a zabíjaní snažím opäť zažiť ten zvláštny zápal a blaženosť, vždy pred sebou uvidím Vukašinov uprený pohľad a potom sa zastavím, hodím nôž a nemôžem viac zabíjať. Stále viac pijem, ale pomáha mi to iba na chvíľu. Počas pitia, hlavne podvečer, ma často vystraší vnútorný hlas: „Rob si, dieťa, svoju prácu!“… Vtedy som ako pomätený, musím chodiť dookola, zatváram si uši, udieram sa do hlavy, kričím, rozbíjam všetko okolo seba a posadlo napadám koho stretnem. V noci nikdy nemám pokoja, neustále sa strhávam zo sna a vtedy v tme odrazu zazriem Vukašinov prenikavý pohľad a počujem to strašidelné: «Rob si, dieťa, svoju prácu!»
A, hľa, teraz sa zo mňa stala posledná padavka a nijako si už neviem pomôcť. Keď som vyšiel vonku, pocítil som akoby som sa zobudil z nejakej neznesiteľnej nočnej mory. Pokúšal som sa osviežiť nadýchnuc sa plnými pľúcami chladu zimného večera. Tej noci, keď som nemohol spať, neustále mi pred očami lietala žiarivá tvár Vukašina z Klepacov.
Dr. Nedo Zec
(Podľa textu z knihy:
«Нови свештеномученици и мучитељи Православне цркве
просјевши у православном српском народу».
«Светигора», Цетиње, 2000 s. 35-43, a s. 59-63)
Mučiteľ a vrah sa potom zbláznil a všetko toto vyrozprával v táborovej ambulancii pre Ustašovcov doktorovi Nedovi Zecovi, ktorý to neskôr zapísal a vydal v zbierke svedectiev preživších väzňov z Jasenovca.
Svätého mučeníka Vukašina Srbska pravoslávna cirkev uctieva ako novomučeníka a zapísala ho medzi svätých do cirkevného kalendára. Jeho freska je zobrazená vo viacerých chrámoch.