Tak ako je na lúke mnoho rôznych rastlín, kvetov, trávy, buriny, byliniek, ale aj rodiacich a nerodiacich stromov, tak podobne je to aj s človečenstvom. Nájdu sa ľudia podobní dobre rodiacemu stromu či bylinke, ako aj nerodiacemu stromu alebo burine. Medzi ľudí, ktorí sa podobajú dobre rodiacemu stromu, patril aj nebohý otec archimandrita Savva (Struve) z Ladomirovej.
Narodil sa 11. októbra 1900 v Petrohrade. Pochádzal z rodiny významného ruského akademika, ekonóma, politika a filozofa Petra Bernhardoviča Struveho. Práve v tieto dni, 13. marca 2019, je tomu už 70 rokov, odkedy od nás a našich predkov do večnosti odišiel otec archimandrita Savva (Struve). Sedemdesiat rokov je dlhý čas a zdalo by sa, že pamiatka naňho úplne vybledne a vymizne. Opak je však pravdou. Aj tohto roku sa zídeme, prídeme k jeho hrobu, pomodlíme sa za jeho dušu. V príspevkoch, ktoré odznejú v chráme v Ladomirovej, si pospomíname a oživíme pamiatku na nášho ladomirovského podvižníka. Potešujúci je fakt, že o osobu otca Savvu a jeho pamiatku sa začínajú zaujímať aj v samotnom Rusku a západnej Európe. Pracuje sa na knihe a jej podkladom budú doposiaľ neuverejnené listy a archívne materiály chronologicky spracované pánom A. K. Klementievom.
Spomienky na otca Savvu sú, sláva Bohu, ešte do dnešných dní v našom národe stále živé. Pani Mňahončáková z Vagrinca spomínala na svojho švagra Juraja Mňahončáka, bývalého riaditeľa gymnázia v Prešove. „Dostal zápal trojklanného nervu ako 13-ročný, skrútilo mu celkom ústa aj oko. Ležal v kuchyni na kanapke. O. Savva sa chodil nad ním modliť viac ako rok, chodil k nemu každý deň, nakoniec vyzdravel.
Otec Savva mu povedal, že sa uzdraví, že všetko bude dobré, ba dokonca, že sa aj vyučí. A skutočne. Švagor spomínal, že sa nad ním veľmi modlil. O pár rokov sa z neho stal učiteľ a oženil sa. Pred modlitbami nedokázal rozprávať a na oko vôbec nevidel.
Spomínal, že to bol veľmi dobrý človek. Pri sebe vždy nosil fotku otca Savvu. Hoci bol v komunistických časoch riaditeľom, raz do roka v lete sa chodil vyspovedať do Ladomirovej. Zomrel v 2012 vo veku 86 rokov.“
Pani Mňahončaková je obyčajná veriaca žena. Pri rozhovore spomínala, že „viackrát som pri hrobe otca archimandritu Savvu cítila zvláštnu vôňu, ktorú nebolo cítiť nikde inde.“
Pani Mária Simčaková spomína na udalosti, ktoré jej vyrozprávala jej mama:
Po pôrode druhej dcéry v roku 1944 dostala otravu krvi. Domáci zavolali otca Savvu, ktorý sa modlil vo vedľajšej izbe a lekára. Ten jej pichol 5 injekcií a povedal, že len čo bude povyše dediny pri kríži, mama už nebude žiť. Doktor odišiel a všetci začali plakať, pretože si mysleli, že mama umrie. Mama sa opýtala: „Prečo plačete, keď je mi už lepšie?“ Potom sa im narodilo ešte jedno dieťa.
Rodičia boli zbožní ľudia. Mama bola mimoriadne nábožná, otec tiež. Otec bol bojovník. V roku 1968 ho chceli zabiť, keď sa vo Vagrinci podpisovali kto je gréckokatolík, kto pravoslávny. Naša celá rodina po otcovi aj mame bola pravoslávna. Mama sa pýtala deda: „A teraz čo?“ Dedo odpovedal: „Akí sme boli, takí aj budeme.“
Počas vojny išli ľudia do lesov, otec ich mamy – dedo Herman robil richtára obce Vagrinec. Zišli sa k nim susedia a prišiel k ním aj otec Savva, ktorý ich odprevadil do lesa, do časti zvanej Kyjovec. Tam prešiel okolo každého bunkra pomodliac sa s ikonou Božej Matky Počajevskej. Potom odišiel späť k Ladomirovčanom do časti lesa zvaného Pod dolinou, ktorí žili taktiež v bunkroch. Napriek všetkému mal rád miestnych ľudí, že ostal a prežíval s nimi všetky útrapy vojny.
Otec Savva mal koníka – kobylku a spolu s Nikolajom Hvozdom išli do Krásneho Brodu. Koník bol chudý. Počas cesty sa zastavili a neďaleko bola kopa sena. Nikolaj Hvozda zobral z tej kopy a chcel dať kobylke, aby sa trošku posilnila. Otec Savva mu povedal: „Nie je to potrebné robiť, ty sa nestaraj, oni sa o to postarajú. Netreba brať nič, čo je okolo cesty.“ Prišli do Krásneho Brodu, vyšla akási babka. Priniesla plachtu sena pred koňa a bolo postarané.
Jedna maliarka údajne neprávom strašne nadávala otcovi Savvovi. Po jeho smrti začala opravovať rozpis chrámu. Nemohla naniesť farbu na stenu, hoci sa o to viackrát pokúšala. Urobila ťah štetcom, ale farba sa steny vôbec nechytala. Až keď sa opakovane vyspovedala a pomodlila na hrobe otca Savvu, dostala „blahoslovenie zhora“ opraviť poškodený ikonopis na stenách chrámu, v ktorom sa otec podvizal. Vďaka otcovi Savvovi sa zachovala ikona Bohorodičky Počajevskej, ktorá sa spúšťa z ikonostasu v Ladomirovej. Vybral ju z rámu a nosil so sebou na hrudi počas prechodu fronty. Vojaci počas vojny povyberali ozdobné kamene z rámu mysliac si, že majú hodnotu.
Pred smrťou otec Savva prosil, aby mu priniesli vodu z jednej studničky z lesa povyše Ladomirovej, v časti zvanej Ščob. Napadol sneh a ľuďom sa nechcelo ísť tak ďaleko, preto mu priniesli inú. On odpovedal: „To nie je tá voda, druhú ste mi dali.“
Po veľkých útrapách vojny, neustálej misijnej práci s národom Božím, po podvihu pôstu a vďaka fyzickému vyčerpaniu z nedostatočne liečenej tuberkulózy, prichádza deň odchodu z tohto pozemského sveta. 13. marca 1949 odišiel modlitebník, vnímavý k ľudskému utrpeniu, človek s obrovskou láskou k svojim blížnym a posledný archimandrita monastiera v Ladomirovej otec archimandrita Savva (Struve) do večnosti. Prosím, spomeňme ho vo svojich modlitbách.
Otče Savvo, moli Boha o nas hrišnych!
