Odlišnosť i rovnakosť. Sv. apoštoli Peter a Pavol (29.6./12.7.)
Odlišnosť i rovnakosť. Snáď aj takéto slová by sme mohli priradiť jedným z najznámejších apoštolov, ktorých si s nesmiernou radosťou každý rok pripomíname už od samotného vzniku a pôsobenia Cirkvi. Obľúbenosť a úctu k týmto svätým apoštolom môžeme zaiste pozorovať aj naprieč dejinami od ich samotného pôsobenia až do dnešných dní, či už v obľube dávania týchto mien svojim potomkom, alebo aj v počte chrámov, ktoré sú zasvätené práve týmto dvom svätým.
O živote a práci svätých apoštolov Petra a Pavla by sme určite mohli napísať nespočetné množstvo strán, avšak teraz by sme radi poukázali práve na ich odlišnosť a zároveň i rovnakosť v ich životnom diele a ich nadčasovom odkaze pre ostatné generácie.
Aj napriek tomu, že títo dvaja apoštoli sú v Cirkvi oslavovaní spoločne, alebo sú veľmi často zobrazovaní na ikonách spolu, v bratskej láske, ich životné príbehy sú diametrálne odlišné. Vieme, že apoštol Peter bol obyčajným rybárom zo skromných pomerov, zatiaľ čo apoštol Pavol bol rímskym občanom s vysokým spoločenským postavením. Ten prvý bol bez vzdelania a ten druhý so vzdelaním na akademickej úrovni. Jeden pôsobil v každodennej manuálnej práci medzi svojou rodinou a blízkymi a ten druhý zastával vysoký úrad, ktorý mal vplyv na širokú verejnosť. Peter miloval ľudí a bál sa Boha, preto jeho morálny a ľudský kredit bol jeho okolím vysoko vážený. Pavol naopak, ľudí triedil podľa rôznej príslušnosti a nesprával sa k nim rovnako a „kresťanského“ Boha z celej duše nenávidel, ako aj Jeho stúpencov. Peter miloval Christa, a aj keď zlyhal a zriekol sa Ho, dostal druhú šancu a patrične ju využil. Pavol Christa nenávidel a nechával ľudí pre Jeho meno väzniť a zabíjať ich, no i on dostal druhú šancu, na ceste do Damasku, a využil ju. Peter privádzal ľudí skrze svoju prirodzenú duchovnú autoritu odvádzajúcu od Christa, no Pavol, po svojom obrátení, využíval na privádzanie ľudí k Bohu hlavne svoju nesmiernu múdrosť nadobudnutú skrze vzdelanie, avšak sprevádzanú Božou blahodaťou. Peter odovzdáva svoju dušu v pokore na kríži dolu hlavou a Pavol, ako pravý rímsky občan, sťatím hlavy.
A v čom je ich rovnakosť? Ich rovnakosť spočíva v nájdení tej správnej cesty, cesty k samotnému Bohu. Boh, láska k Bohu, láska k ľuďom sa stáva spojivom, ktoré sa neskôr stáva tak cestou, ako aj cieľom ich pozemského života. Obaja sa snažili vysvetliť ľuďom, aj keď každý svojím spôsobom, že jedine spojenie sa, zjednotenie sa človeka s Bohom skrze nezištnú lásku, skutočnú modlitbu a hlavne prebývanie v jednote skrze svätú Eucharistiu má pre človeka zmysel, pokiaľ chce zostať v Božej priazni, ktorá má a bude pokračovať v prebývaní v Jeho blízkosti tak po telesnej smrti, ako aj po naplnení vekov.
A aký je ich odkaz pre nás ostatných? Nie je problém v odlišnosti nás samotných, jeden od druhého. Rozmanitosť ľudí v ich vzhľade, ich povahách, zmýšľaniach, schopnostiach atď. je darom, avšak je len na nás samotných ako a na čo to všetko využijeme. Veď niet dvoch identických ľudí na svete, každý je jedinečný ako je jedinečný aj jeho životný príbeh. Niekto do vienka dostane už na počiatku mnoho dobrého, ktoré ho formuje správnym smerom ako Peter, a niekto musí prejsť dlhou, možno aj strastiplnou, cestou ako Pavol, aby sa na ten správny smer dostal. Mnohí z tých druhých si možno želajú byť Bohom oslovení ako Pavol na ceste do Damasku, aby vedeli ako ďalej pokračovať. No málokto, či tí, alebo tamtí, si spolu uvedomujeme, že Boh k nám hovorí veľmi často, rôznymi spôsobmi, len problém je často v nás, lebo nie sme schopní alebo aj ochotní počuť tento hlas kvôli nášmu hriechom zatemnenému životu.
Prot. Peter Bzik
Krátke životopisy svätých apoštolov:
Svätý apoštol Peter. Syn Jonášov, brat Andreja Prvozvaného zo Simeonovho kmeňa z mesta Betsaida. Bol rybárom a najprv sa volal Šimon, ale Hospodin sa rozhodol dať mu meno Kéfas alebo Peter (Jn 1, 42). On prvý medzi učeníkmi jasne vyjadril vieru v Hospodina Isusa hovoriac: „Ty si Christos, Syn Boha živého“ (Mt 16, 16). Jeho láska k Hospodinovi bola veľká a jeho viera v Hospodina sa postupne utvrdzovala. Keď Hospodina priviedli pred súd, Peter ho trikrát zaprel, ale iba jeden pohľad do Isusovej tváre zaplnil Petrovu dušu hanbou a pokáním. Po Zostúpení Svätého Ducha sa Peter stáva nebojácnym a mocným zvestovateľom Evanjelia. Po jednej jeho kázni v Jeruzaleme uverilo okolo tritisíc duší. Zvestoval Evanjelium v Palestíne, Malej Ázii, Iliriji a Taliansku. Robil mocné zázraky: liečil chorých, kriesil mŕtvych, dokonca sa aj od jeho tieňa uzdravovali nemocní. Viedol veľký boj so Šimonom Mágom, ktorý zo seba robil boha a v skutočnosti bol vlastne služobníkom diabla. Nakoniec ho Peter zahanbil a zvíťazil nad ním. Na príkaz zlého kráľa Nerona, Šimonovho priateľa, bol Peter odsúdený na smrť. Ustanoviac Lina za episkopa v Ríme, dajúc radu a útechu Christovmu stádu, Peter radostne odišiel na smrť vidiac pred sebou kríž, poprosil svojich katov, aby ho ukrižovali dole hlavou, lebo sa považoval za nehodného zomrieť tak, ako zomrel jeho Hospodin. A tak zosnul veľký sluha veľkého Hospodára a prijal veniec večnej slávy.
Svätý apoštol Pavel. Narodil sa v Tarze a pochádzal z Benjamínovho kmeňa. Najprv sa volal Saul, učil sa pri Gamalielovi, bol farizejom a prenasledovateľom kresťanov. Na kresťanskú vieru ho zázračne obrátil samotný Hospodin, ktorý sa mu zjavil na ceste do Damasku. Bol pokrstený apoštolom Ananiášom, nazvaný Pavlom a pričlenený do služby veľkých apoštolov. S plamennou horlivosťou zvestoval Evanjelium všade, od hraníc Arábie po Španielsko, medzi Židmi aj medzi pohanmi. Získal pomenovanie „apoštol pohanov“. Nakoľko strašné boli jeho strádania, natoľko nadľudská bola jeho trpezlivosť. Počas všetkých rokov jeho zvestovania on zo dňa na deň visel ako na nejakej tenkej niti medzi životom a smrťou. Keďže všetky svoje dni a noci naplnil námahou a utrpením za Christa, keďže organizoval Cirkev po mnohých mestách a keďže dosiahol tú mieru dokonalosti, že mohol povedať: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Christos,“ vtedy bol sťatý v Ríme. Bolo to ako pri Petrovi v časoch cisára Nerona.
Sv. Nikolaj Velimirovič, z knihy Ochridský prológ